Na druhý deň, niekto rozrazil dvere na izbe a prudko roztiahol závesy. Zavrčal som a otvoril jedno oko. Amira sa postavila priamo predo mňa.

„Vstávaj! Tréning začína. Ideme behať," zaškerila sa. Odfrkol som a pretočil sa na druhý bok. Mocné ruky sa dotkli môjho boku a ramena a spadol som na zem. Vyskočil som na nohy zazerajúc na blondínu. 

„Máš päť minút," zasmiala sa a odišla z izby. Zaťal som zuby, potlačil nadávky. Nemôžem zlenivieť. Potrebujem sa dostať späť do formy. Obliekol som sa a opláchol si tvár. Presne o päť minút sa zase rozrazili dvere. Mám pocit, že inak ich ani otvoriť nevie. Amira si ma premerala od hlavy po päty. Kývla mi a spoločne sme vyšli na chodbu.

Dom bol tichý, až na prvé služobníctvo, ktoré sa vytrácalo zo svojich izieb, aby sa postaralo o raňajky. Každý, koho sme stretli, nám poprial dobré ráno a Amira im pozdravy s úsmevom oplácala. Vonku sme prešli okolo dvoch strážcov, ktorí mali nočnú službu.

„Bré ránko, Amira," kývol ospalo na pozdrav jeden z nich. Stuhol som. Ich pach. Boli to čarodejníci. Automaticky som urobil jeden krok vzad. 

„Máme mladú posilu?" usmial sa na mňa. Srdce mi tĺklo ako zvon. Snažil som sa vytesniť z hlavy spomienky na Goranove stráže. Ozbrojený čarodejník mi veľmi nepomáhal. Mimovoľne som sa dotkol krku. Nie, nemám golier. Som voľný, som voľný. Tohto čarodejníka nepoznám, no pracuje pre Cléanta, nie Gorana. Cléanta! Cléante mi neublížil, pomohol mi.

„Ak ho dostaneme do formy," mykla Amira veselo plecami.

„A ty si ho dostala na starosť? Chudák chlapec," zaškeril sa druhý zo stráží. Amira ho hravo drgla lakťom. Potom sa otočila na mňa, vyzývavo nadvihla obočie a rozbehla sa. Nasledoval som ju.

Na konci ranného behu som lapal po dychu. Svaly sa triasli od námahy, tiekol zo mňa pot potokom, vyplazoval som jazyk. Amira bola úplne v pohode. Nečakal som, že pobežíme tak rýchlo a tak dlho. Samozrejme, vlci sú známi svojou vytrvalosťou, ale toto bolo šialenstvo! Posledný kilometer, možno aj viac som sa za ňou potkýnal, fučal a nadával, zatiaľ čo ona stále behala ako srna. Vrátil som sa zničený do izby a zamieril rovno do kúpeľne.

Z vlasov mi ešte tiekla voda, keď ktosi zaklopal a vzápätí sa objavil vo vnútri. Cléante. 

„Dobré ráno. Nezničila ťa Amira príliš?" Zazrel som po ňom, na čo vyprskol do smiechu.

„Raňajky už čakajú, poď sa najesť. Potom ťa z jej pazúrov na chvíľu vytrhnem, aby si videl mesto," kývol mi. 

Mlčky som ho nasledoval do veľkej jedálne. Prekvapilo ma, že služobníctvo sa tu zbiehalo na raňajky spolu so svojím pánom. Stráž sedela pri jednom stole a niečo medzi sebou nadšene rozoberali. Zachytil som ich pohľad a odvrátil sa. Tŕpol som. Všade bol čarodejnícky pach. Úplne všade! Len sem-tam sa predral iný, ľudský. Stráže neboli jediné, pre koho som bol hlavnou témou. Cléante si prisadol k jednej skupinke žien. Stiahol ma so sebou. Ženy sa začali chichotať. Cléante sa s nimi pustil do reči. Popri tom si naložil na tanier podľa vlastného vkusu. Opatrne som si aj ja vybral raňajky. Tentoraz som mal na pamäti, že nesmiem hltať, ako zmyslov zbavený. Cléante počúval, čo hovoria jeho služobníčky. Pustil som sa do jedla bez záujmu zapojiť sa do konverzácie.

„A ktože je toto, pane?" zaklipkala mihalnicami jedna z čarodejníc. 

„To je posila do našej stráže. Roxian," odvetil Cléante. Zdvihol som pohľad a zistil, že sa na mňa upiera niekoľko párov ženských očí. Všetky sa usmievali, zvedavo si ma premeriavali. Skrčil som plecia. 

„Odkiaľ si prišiel, Roxian?" zaštebotala jedna z nich. Zovrelo mi hrdlo. Čarodejnica.

„Zďaleka," šarmantne sa na ňu usmial Cléante, keď videl, že sa nemám k odpovedi. Žena sa zachichotala a skôr než sa mohli vypytovať iné, zmenil tému. Vydýchol som si.

Po raňajkách ma vzal Cléante na obhliadku mesta. Nepotešil ma fakt, že je to mesto čarodejníkov. Spoločnosť nám robil aj upír Yulong. Tváre nám skrývali tmavomodré šatky a plášte. Potil som sa, srdce mi tĺklo ako kolibrík. Ostražito som sa obzeral. Cléante kráčal medzi nami, aby mi mohol sem tam niečo povedať o meste. Zamieril k jednému stánku, ja a upír sme zastali. Dosť ďaleko, aby sme Cléantovi dopriali súkromie, no dosť blízko na to, aby sme v prípade potreby mohli zasiahnuť. Cléante sa dal do veselej debaty s jednou mladou ženou.

„Neobzeraj sa tak! Pôsobíš neskúsene a podozrivo," prehovoril hlbokým hlasom upír. Blysol som po ňom pohľadom. Nedíval na mňa, ale na svojho zamestnávateľa.

„Si členom stráže, tvoj život patrí tvojmu pánovi. Nelíš sa od ostatných. Nevynikaj, ak sa potrebuješ skryť," ležérne sa oprel o stenu budovy a venoval mi pohľad. Vedel som však, že kryje Cléantovi chrbát a stačil by malý náznak nebezpečenstva a upír by ho zahnal v bleskovej rýchlosti. Nadvihol som obočie.

„Videl som tvoj chrbát, mladý. Cítim tvoj pach. Nech sa ti stalo čokoľvek, nech utekáš pred čímkoľvek, buď rád, že ťa Cléante našiel. Som s ním už istý čas a svojich ľudí ani raz nezradil. Má dobré srdce. Nehazarduj s tým, čo ti dal," odpovedal Yulong.

„Môj pach?"

„Viem, že si vlk, no zdá sa, že ostatných nechávaš v tom, že si alebo človek, alebo čarodejník," mykol plecami a pozrel na svojho pána, ktorý sa stále zhováral so slečnou. Môj pach sa nezmenil. Ani zmysly. Počas splnu si telo pýta kožuch, hoci ho nedokážem prijať. Ako to?

„A budem rád, keď to tak zostane," zavrčal som. Nechcem, aby niekto strkal nos do mojich vecí. Yulong sa zasmial a pozrel mi do očí.

„Nie je to moja vec." 

„Dúfam, že ma neohovárate," uškrnul sa na nás Cléante. Yulong sa krátko zasmial a zavrtel hlavou. Obchodník upriamil svoj zrak na mňa.

„Dokončíme prehliadku?"

Amira odrazila môj útok, odhrnula si vlasy z tváre a vyrovnala sa. Meč stále držala v ruke, ale bola pokojná, vôbec sa na mňa nesústredila. Akoby duel odrazu skončil. Prekvapene som sa zvrtol, aby som videl, čo ju donútilo prestať šermovať. Keď som zbadal Cléanta, tiež som sa narovnal. V celej tréningovej hale nebol nikto, no aj tak prišiel až k nám.

„Nechcete sa pridať k nočnému tréningu?" prešibane sa uškrnul.

„Chceš si s Roxianom zmerať sily?" zasmiala sa Amira. Nadvihol som kútik pier a poťažkal meč. Kedykoľvek. Vďaka Amire som si oprášil svoje bojové zdatnosti, ktoré mňa aj Lothiana učil otec. Potešilo ma, že som až tak nevypadol z cviku.

„Vyzývaš ma, Roxian?" nadvihol Cléante obočie, keď si všimol moje gesto. Mykol som plecami. Cléante vytiahol svoj meč spoza opaska. Amira pobavene ustúpila.

„Urobil si obrovskú chybu! Som totiž fantastický šermiar aj lukostrelec," pohodil gaštanovými kučeravými vlasmi. Zlomyseľne som sa uškrnul.

„Len aby to neboli len reči," prehodil som. Cléante si odfrkol a zaútočil.

Jeho útok som vykryl a nechal ho zaútočiť znovu. Uskočil som a ostrím sa vrhol po jeho nechránenom boku. Obchodník sa len tak-tak vyhol čepeli. Prekvapene vydýchol, keď som zaútočil z druhej strany. Cúvol, aby si odo mňa získal odstup.

„To nebolo zlé," zamrmlal. Zasmial som sa.

Kov cinkal o kov, tlačili sme na toho druhého. Švihol som mečom a na súperovom zápästí sa zaleskla krv. Cléante prekvapene cúvol a oblizol si plytký škrabanec. Zasyčal a oblizol si ranku. Prebodol ma pohľadom, zdvihol meč a začal útočiť agresívnejšie. Niekedy som mal čo robiť, aby som sa mu vyhol. Jeden útok som nevykryl a Cléante mi oplatil škrabanec. Spokojne sa uškrnul. Oblizol som krv a vrátil sa k boju. Meče sa nám zakliesnili, urobil som šikovný výpad a špička ostria mu mierila na hrdlo. Zavrčal, no cúvol a uznal prehru.

„Šťastie," odfrkol si. Úprimný smiech mi rozvibroval hrdlo.

„Ako povieš," mykol som plecami. Cléante sa naježil.

„Dnes o polnoci na druhej strane múru. Tentoraz vyzývam ja teba," žmurkol a odišiel. Amira vyprskla do smiechu. Vrátili sme sa k tréningu. Prehral som.

Presne o pol noci som preskočil múr. Na druhej strane ma už čakala Amira a Cléante, teraz schovaný za maskou Čierneho kocúra pripraveného kradnúť. 

„Som rád, že si sa v túto čarovnú noc k nám pridal, Roxian," usmial sa.

„Uvidíme sa neskôr," rozlúčil sa a vzápätí sa rozbehol do noci. Spýtavo som pozrel na Amiru. Uškrnula sa.

„Čierny kocúr nemá žiadnu gardu. Je to zlodej, pracuje sám. Keď už sme pozvaní na jeho nočnú hru, stávame sa lovcami. Tým sa zlepšuje, pod tlakom uteká a hľadá nové trasy a únikové chodníčky. Úlohy sú prosté. Lovíš a on sa nedá chytiť," vysvetlila mi.

„Kto o ňom vie?"

„My dvaja, ako vidíš, Yulong, Iago, Tibalt a Claudius." Prikývol som.

„A ešte niečo," dodala. 

„Tvojou úlohou je ho chytiť, nie ho ohroziť! Stále si člen jeho stráže. Ak sa niečo vymkne z rúk, jeho alebo tvojou chybou, vyrieš to. Môžeš ho chytiť ty, no nesmieš dovoliť, aby ho chytil niekto iný." Prikývol som a upriamil zrak na tmavú ulicu pred sebou. Amira sa naklonila k môjmu uchu.

„Bež!" 

A tak som sa rozbehol. Avšak už po niekoľkých metroch som spomalil. Držal som sa v tieňoch a snažil sa pohľadom zachytiť čierny plášť, mladého maskovaného muža skákajúceho po strechách, výkrik zloby na zlodeja, blížiacu sa postavu. Avšak ulice sa chystali už na spánok a Kocúra nikde. Navyše mesto nepoznám, nemám ani poňatia, kam by mohol sa mohol vydať.

No, potom to prišlo. Na druhej strane, priamo oproti mne sa z balkóna niekto vykrádal. Na zlomok sekundy mu v dlani zažiaril lesklý šperk. Potichu, ako skutočná mačka, zošmykol sa po odkvapovej rúre. Dopadol na štyri, vystrel sa a náhrdelník v okamihu zmizol v záhyboch jeho plášťa. Vystrelil som z tieňov.

Čierny kocúr ma zaregistroval, zuby sa mu blysli v úškľabku a rozbehol sa. Mal predo mnou náskok niekoľko metrov. Prudko odbočil do uličky. Vletel som do nej, no bola to slepá cesta. Prudko som zastal a začal sa škriabať na laty, ktoré zatarasili cestu. Spoza mňa sa ozval smiech. Keď som sa obzrel, neveril som vlastným očiam. Čierny kocúr bol na opačnej strane, na strane, ktorou som sem vbehol. Ako sa tam dostal? Však pred chvíľou sem vbehol! Posmešne sa mi uklonil a utekal preč. Zanadával som.

Vrátil som sa naspäť, no jediné, čo som zbadal bol jeho miznúci plášť. Zastal som a zamyslel sa. Ak pobežím za ním, nemám nijakú šancu. Čierny kocúr má svoje chodníčky, vie ako sa kam dostať a ktoré trasy sú pre neho najvýhodnejšie. Odbočil som do vedľajšej ulice. Pamätal som si ju z našej prehliadky. Vedel som, že sa moja cesta s tou jeho skríži o niekoľko stoviek metrov. Keď som narazil na križovatku, nikoho som nevidel. Našiel som si úkryt za jedným stánkom, odkiaľ som mal dobrý výhľad. Čierny kocúr môže byť všade. Napol som sluch a skutočne som o chvíľu začul tiché kroky. Na križovatke sa rýchlo poobzeral a vychádzkovým krokom prešiel k jednému z domov. Zastal a zahľadel sa na okno. Uškrnul som sa a začal sa blížiť. Kocúr urobil krok vzad a spoza opaska vytiahol lano. Vyskočil som s úmyslom zvaliť ho na zem. Kocúr ma ale v poslednom okamihu zbadal, vyvalil oči a odskočil. 

„Dobrý ťah, ale nie dosť dobrý," zasmial sa a strčil do mňa. Zatackal som sa a on so smiechom upaľoval na strechu. Zasmial som sa a prenasledoval ho na zemi. Kocúr skákal po strechách a ja som čakal na svoju príležitosť.

Aloha! Hola!

Trošku taká pokojnejšia kapitola, no aj také treba. Asi už viete, čo sa potom začne pomaly diať, však?😇 Ako sa Vám zatiaľ príbeh pozdáva? Mám si dať na niečo pozor, niečomu sa vyvarovať, robím niečo zle? Nebojte sa ozvať v komentároch a upozorniť ma. Tí, čo ma už nejaký ten čas poznajú vedia, že všetky názory prijímam a nikomu pre to netrhám hlavu😂  Naopak veľmi mi tým pomôžete😇  Muchas gracias za všetky voty, komentáre a za to, že ste šli do tohto príbehu so mnou. Ste úžasní, mi amors! Los amo a todos! ♥                                 *CleoDeFuego*