Prebudil som sa spútaný na stole. Zažmurkal som. Stál nado mnou Goran. Jeho oči žiarili krutým potešením. Vyzeral taký spokojný až ma to desilo. Čo sa stalo? 

Goran mi pichol do žíl nejakú látku a pískal si. Ten bastard si pískal, kým mi do tela vpúšťal nejakú sračku! Vedel som, že niečo je inak. Doriti, po mojom roztrieštení sa všetko zmenilo. Úplne všetko. Snažil som sa to nájsť, prísť na to, čo vo mne zlomil, čo tá temnota urobila, ale odpoveď som stále nenašiel. Pravdu povediac aj sa jej desím. Bude to niečo príšerné, pretože Goran je nadšený. Skutočne je nadšený tým, čo sa stalo. Ale čo sa vlastne stalo?

Goran sa otočil k stolu a rýchlo si niečo zapisoval. Pero mu behalo po papieri ako besné. Pred sebou mal tú odpornú palicu. Boli to slabé konáre vŕby zapletené čudným spôsobom do jednej palice. Vrch tvoril korunu pre krvavý rubín. Zbraň. Mučiaci nástroj. Krvavé žezlo. Nech je to čokoľvek, je to zlé a niečo to so mnou porobilo. Niečo viac ako bolesť a roztrieštenie. Goran dopísal, čo potreboval a otočil sa ku mne.

„Výborne! Výborne! Konečne máme prvý pozitívny výsledok! Zo začiatku som bol trošku skeptický, keď som ťa videl miesto Siriusa, no na druhej strane si bol výzva. Som rád, že sme mohli spolupracovať. Ešte počkáme na celkový výsledok do splnu, ale myslím, že to bude len formalita. Chápeš, posledné potvrdenie. Úspech je taký veľký. Konečne! Ešte musím všetko zaznamenať, overiť si, že to nebola len náhoda. Ale gratulujem, Roxian! Zvládli sme to!"

Vyceril som zuby. Povolil remene, pričom si niečo nadšene brblal. Správal sa neopatrne. Chcel som zaútočiť, no podlomili sa mi končatiny a spadol som zo stola na zem ako vtáča z hniezda. Prekvapene som vydýchol. Bol som slabší, ako za celý čas v tomto pekle. Slabší ako ešte nikdy v živote. Zdvihol som sa na lakte. Bol som ako práve narodené žriebä. Pokúšal som sa postaviť, ale nešlo to. Svaly sa mi triasli a telo bolo pre ne priťažké. Čo mi to urobili? Som chromý? Nebudem môcť viac chodiť? Zničili mi chrbticu? Alebo zo mňa skutočne urobili gladiátora pre bohatého kupca, takže mi vzali moje telo, moju vôľu? Nie! Nemôžem. Odmietam byť niečou hračkou. Nemôžu ma ovládať. Nie! Ten zkurvysyn Goran ma prekročil ako žabu v močiari a umyl si ruky. Potom na mňa z výšky pozrel. Venoval mi úsmev. Jeho oči žiarili potešením. A tiež pobavením. On mi zjavne vôbec nepovie, čo urobil!

„Och, teraz sa asi cítiš trochu zoslabnutý. Ver mi, stále je to lepšie akoby si mal byť mŕtvy. Prežil si to a ešte s pozitívnym výsledkom. Si prvý! Skutočne si fascinujúci, Roxian."

Vyceril zuby a snažil sa ho napadnúť, ale spadol som na zem. Z hrdla mi vyšlo zavrčanie. Dnu vtrhli dva netvory. Schmatli ma popod pazuchy. Nemohol som sa brániť, hoci som chcel. Prečo som taký slabý? Prečo sa neviem brániť? Paralyzoval ma? Poškodil mi miechu? Vlastným vôbec vlastné telo? Čo ak mi zostala len duša, ale telo patrí jemu? Môže ma donútiť urobiť čokoľvek si zmyslí? Loviť vlastných? Ubližovať nevinným? Čo sa, kurva, stalo? Nechcem byť gladiátor. Nechcem bojovať v jamách. Alebo ma predá do iného typu podnikov? Budem robiť štetku? Uspokojovať nedobrovoľne mužov a ženy?

„Dajte mu trošku slobody. Nech sa spamätá. Po tak dobrej vykonanej práci si to zaslúži," usmial sa Goran. Ten odborný úškľabok. Tak rád by som mu ho zotrel z tváre. Vrazil mu a zlomil nos, možno vybil pár zubom. Tak rád by som mu roztrhal hrdlo. Sadistický sviniar! Ohrnul som vrchnú peru. 

Stáže ma dovliekli do mojej cely a zamkli dvere.

Oprel som sa o chladnú stenu a vzápätí zasyčal bolesťou. Rýchlo som sa sklonil, aby som nedráždil rany na chrbte. Zase na mňa vytiahli bič. Ale prečo si to nepamätám? V hlave mám posledné chvíle ako v hustej hmle. 

Palica. Temnota. Bolesť. Obrovská bolesť. Tma. Nič. 

Teraz ma odviedli len dvaja strážcovia. Nemám golier. Dali mi dole golier! Nie som ani spútaný. Až teraz ma začali podceňovať alebo sa ja preceňujem? Je možné, že som skutočne pre nich neškodný? Čo som urobil počas tej hmly?! Čo som to len urobil?! Čo som Goranovi dal?

Zaskučal som.

Zdvihol som zrak k stropu a potom ho uprel na dvere. Sú drevené. Podarilo by sa mi ich rozraziť? Teraz mám príležitosť. Mám šancu, aká sa mi nenaskytla večnosť. Nie som spútaný! Vzápätí som sa zarazil. Len pred chvíľou som svoju šancu nevyužil. Slabý. Pohýbal som prstami na rukách. Pokrútil členkami. Ponaťahoval si krk. Chrbát zabolel, ale bola to známa bolesť. Dlaňami som sa oprel o stenu a začal sa pomaly stavať. Prvýkrát som spadol nazad. Druhýkrát som šiel ešte pomalšie, no postavil som sa na roztrasené nohy. Triasol som sa, ale stále bol svoj. Aspoň zatiaľ. Nahlas som vydýchol.

Asi by bolo pomohlo, keby som sa premenil.

Nitka v mojom vnútri sa natiahla, ale srsť sa nezjavila. Zamračil som sa. Premeny ovládam. A určite za to nemôže ani vyčerpanie. To by nemalo premenu ovplyvniť. Teda nikdy som o tom nepočul a keď sa vedia premeniť vojaci na bojisku v poslednej chvíli... Nie, som predsa vlk. Skákať z jedného tela do druhého je pre mňa také prirodzené ako dýchanie. Prečo nad tým vôbec špekulujem? Ponoril som sa do svojho vlka, ale stále som mal hladkú pokožku. Nitka sa natiahla, no na druhej strane nebolo nič. Prázdnota. Ticho. Vystrel som ruky pred seba. Neviem, čo som si myslel, že uvidím, ale nechty zostali nechtami. Žiadne pazúry. Opäť som volal vlka, ale neukázal sa. 

Vypleštil som oči. Oprel som sa o stenu úplne ignorujúc rany po biči. Zviezol som sa na zem. Sedel som na kolenách, civiac pred seba. Nemohol som sa nadýchnuť. Mal som pocit, že steny sa na mňa zrútia. Srdce mi splašene tĺklo. V hrdle mi navrela obrovská hrča. To bola tá zmena! To bolo to niečo, čo nebolo v poriadku. Srdce mi zovrela ľadová päsť. Nie, toto nemôže byť pravda. Hmla sa rozostúpila. Vošiel som si rukami do vlasov. 

„Nie, nie, nie!" chrčal som.

Po chrbte mi prebehla panika. Stále som sa snažil nadýchnuť. Prehltnúť tú hrču. Ruky sa mi roztriasli. Toto nemohol urobiť! To je nemožné! Nie, nie, nie. Srdce mi pukalo až to bolelo. Bolelo to viac ako rany bičom. Do očí sa mi tisli slzy. Privolával som vlka znova a znova v chabej nádeji, že sa mýlim, no zostal som uväznený v ľudskom tele. Prázdny. Som prázdny. 

Už viem, čo Goran spravil. Neurobil zo mňa chodiacu bábku. Nie som jeho vojak, gladiátor či štetka na predaj. Nie som jeho tajná zbraň. Bol som len pokusná myš, na ktorej sa experiment podaril. Preto bol taký nadšený. Našiel tú kliatbu, o ktorej mi hovorila Ashia, ktorú na mne odmietla skúšať Ekelyová. Všetko to začalo do seba zapadať v zvrátenom obraze. Preto to pozorovanie, preto tie hlúpe predohry. Oslabil ma. Ubližoval mi, aby som sa bránil, no zároveň, aby som strácal silu. Aby ma zlomil a ľahšie som sa poddal. Donútil ma k premene, aby... 

Ale ako? Nemôže! Je to proti prírode! Ako sa mohol opovážiť?!

Stiahol sa mi žalúdok. Zaťal som nechty do pästí. Oškreli sa o kameň cely až nepekne zavržďali. Telo sa naplo. Srdce sa roztrieštilo na tisícky úlomkov. Nahlas som zanadával. A znova. A znova. Úplne som klesol na zem, vystrel sa, zaťal polámané nechty do ľudskej kože na zátylku a začal jačať. Zvuk plný žiaľu, bolesti, zúfalstva a zúrivosti dráždil moje suché hrdlo až ma rozboleli hlasivky, ale bolo mi to jedno. Keď mi došiel dych, plytko som sa nadýchol a pokračoval. Nadávky spestrili krik. Mohli ubehnúť hodiny, no ja som neprestal. Nevedel som, kde som, čo som, kto som. Iba som zavýjal, kričal a jačal, kým sa aj môj hlas nezlomil ako duša.

Vzal mi všetko.

O všetko ma pripravil.

Prišiel som o všetko.

O všetko!

Nemám nič. Nie som ničím. Som nikto. Ukradol mi časť duše. Vzal mi moju podstatu. Najskôr mi vyvraždil rodinu. Potom mi ukradol slobodu. Ubližoval mi a uviazal ma na reťaz ako psa. Skúšal na mne kliatbu. A nakoniec mi zobral vlka. Môjho krásneho vlka. Moju premenu. Časť mojej duše. Je preč!

Aloha! Hola!

Termín tentoraz dodržaný, hoci to bolo na vlásku😅 A tí, čo neverili, sí aj ja viem písať krátke kapitoly. Tu je dôkaz! Myslela som, že ju spojím, odoberiem z inej, ale nakoniec som si uvedomila, že takto je to správne😇 V minulej kapitole som Vás varovala, že Gorana budete nenávidieť ešte viac. Mala som pravdu? Veľmi som zvedavá na Vaše názory, tak sa ich nebojte vyjadriť. Muchas gracias por todo, mi amors! ♥                               *CleoDeFuego*