Prebehol som chodbami až sa ocitol pred Brockom.

„Potrebujú ťa!" zavrčal som. Brock urobil krok, ale zaváhal. Zamračene si ma premeral.

„A poslali ťa, aby si mi to oznámil?"

Povzdychol som si. Tak teda inak.

„Prepáč," zamrmlal som a zaútočil. Brock to nečakal, no kým sa stihol spamätať, omráčil som ho. Ľútostivo som na neho pozrel a prešmykol sa cez dvere. Za nimi som sa ocitol zoči voči dvom strážam. Zdvihli zbrane, no ja už som sa oháňal nožmi. Nemal som v pláne ich zabiť. Nevyzerajú, že vedia, čo sa deje v žalároch. Len som ich zneškodnil a ponáhľal sa sídlom. 

Pred očami som mal toho úbohého chlapca a dievčatko. Obaja zničení tým, čo im Goran urobil. Je mi jedno, že ho chcú postaviť pred súd. Je mi jedno, aké budú následky po tom, čo ho zabijem. Možno by som sa podvolil, keby Goran ublížil len mne. Ale to on nariadil tie vraždy. To on zajal Niriu. To on ubližoval ďalším vlkom. Nerozumiem prečo a je mi to jedno, ale bude za to pykať. 

Pohyboval som sa v tieňoch a vyhýbal sa strážam aj služobníctvu. Bol som ako tieň. Rýchly. Nenápadný. Ale nezdalo by sa, že by si Goran príliš potrpel na bezpečnosť. Žeby nemal toľko stráží? Až toľko som ich nezmasakroval! A možno je obklopené celé sídlo zvonku a vnútri sú chránené len tie najdôležitejšie miestnosti. Bolo neskoro. Služobníctvo si šlo ľahnúť. Ale hoci niektoré chodby boli úplne čisté, nepovolil som v opatrnosti. Sídlo som nepoznal. Len som si domýšľal, kam idem a načúval.

„Odnes to grófovi," prikázala slúžke jej nadriadená. Pod šatkou som sa uškrnul. Mám ja ale šťastie. 

Prešmykol som sa za tým drobným žieňaťom. Tá bola asi najobozretnejšia živá bytosť v tomto sídle. Neustále sa otáčala akoby som mal na ňu skočiť každú chvíľu. Pohyboval som sa potichu a nechal jej taký veľký náskok, aký som len dokázal. Zastala, poupravila si podnos a zaklopala na dvere, ktoré chránili tri ozbrojené stráže. Ja som zostal za rohom. Skláňala hlavu, aby sa na mužov nemusela pozerať. Po chvíli vstúpila dnu a krátko na to aj vyšla. Ani sa neobzrela, čo sa tak ponáhľala. Stiahol som sa. Prebehla okolo mňa objímajúc si plecia. Počkal som, kým jej kroky nedoznejú.

Potom som vyšiel von. Drzo som si vykračoval priamo k strážam. Nesnažil som sa skrývať. Na čo? Stráže zneškodním, vkĺznem do Goranovej spálne a raz a navždy toho bastarda spútam, aby viac nemohol ubližovať. Nikomu. Och, a nezabudnem ho pozdravovať od Callisty. Nech len škaredo spadne z výšky svojho ega. On trhal vlka mesiace, Callista ho vrátila v priebehu pár dní.

Stráže vytiahli meče. Poťažkal som nože a kývnutím hlavy ich vyzval, aby zaútočili. Prvý sa dal okamžite vyprovokovať. Nemal som s ním veľkú námahu. Rýchlo som ho zneškodnil a so stratou vedomia mi padol k nohám. Tí ďalší dvaja sa rozhýbali hneď po ňom. A čo ma prekvapilo, zaútočili spolu. V sekunde som pustil jeden nôž na zem a vytiahol meč, akurát včas, aby sa stretol so strážcovou čepeľou. Odrazil som jeho útok a odstrčil ho, potom sa zvrtol a sekol po ďalšom. Cvičil som s dračími deťmi, čarodejníci pre mňa nemôžu byť súperom. Keď zdvihli ruky na čarovanie, skrčil som sa a komicky sa zasiahli navzájom. Zachechtal som sa. Myslel som, že toto sa v skutočnosti nestáva a sú to len trápne vtipy. Nevadí. 

Veselo som otvoril dvere a zazrel toho netvora. Vkĺzol som dnu a zase ich zavrel, ľahostajne sa oprel o drevo. Nebublala vo mne zlosť, ako keď som stretol Niriu. Nie. Bol som pobavený. Výsostne pobavený. A nebál som sa. Ten chlap mi už neublíži. Dnes to skončí. Goran pevne zvieral opierky svojho kresla až mu obeleli hánky. Počul, čo sa stalo za dverami.

„Kto si?!" zavrčal. Nezaútočil hneď, hoci mohol. Pripravoval sa. Naťahoval čas. Zvažoval, čo urobí. Vedel som to a bolo mi to jedno. Bolo mi to, kurva, ukradnuté! Aspoň bude zábava. Ešte nikdy som nepocítil takú zvrátenú radosť z toho, že niekoho zabijem. Možno mám problém, ale teraz na tom naozaj nezáleží. Nezáleží na ničom, iba na tom, čo tento čarodejník urobil a že ho karma dobehla.

„Ty ma nespoznávaš?" zapriadol som a strhol si šatku. Stiahol som si aj kapucňu a prehrabol si vlasy, uškŕňajúc sa na toho bastarda. Goran nadvihol obočie a uvoľnil sa. Arogantný sviniar.

„Roxian! Som rád, že predsa len nie si mŕtvy. My dvaja sa máme o čom rozprávať," povedal. Naklonil som hlavu nabok a ohrnul vrchnú peru.

„Súhlasím. Malý rozhovor pred tvojou vraždou bude zábava," pripustil som. Goran sa zamračil a premeral si ma od hlavy po päty.

„Nemyslím si, že ma zabiješ," usmial sa. Nadvihol som obočie.

„Budeš chcieť predsa naspäť to, čo si stratil." 

Nahlas som sa rozosmial.

„Chceš povedať, čo si mi vzal," opravil som ho. „S tým si nemusíš robiť starosti. Našiel som niekoho, kto zlomil tvoju kliatbu, a to v priebehu pár dní. Volá sa Callista a mám ti od nej odovzdať srdečné pozdravy."

Goran sa naklonil ponad stôl, oči iskriace šialenstvom.

„Takže sa experiment naozaj podaril."

„Nie," odpovedal som. Goran zvraštil obočie, no ja som si ho nevšímal. Chcel som vedieť niečo iné. „Len tak zo zvedavosti, prečo práve môj otec? Viem, že so mnou si sa uspokojil len preto, že som náhodou zostal nažive ja. Ale prečo práve naša rodina?"

„Pretože slabý vlk zomrie, so silným sa dá pracovať. Sirius bol jeden z najlepších generálov, prekonal toho strašne veľa a vďaka tomu bol silnejší. Smrť jeho milovaných by ho zlomila ešte viac, ale zároveň by ho zocelila. Bol by silnejší ako kedykoľvek predtým. A to som potreboval. Zlomiť tú najväčšiu silu. Keď zvládnem zničiť tak silného vlka, so slabšími jedincami nebude problém. A pozri sa na seba, Roxian! Zvládol si to, hoci si bol tak mladý a neskúsený, no o to viac húževnatejší. Pozoruhodné."

„Bol som len dieťa! Oni sú len deti!" zavrčal som. Jeho oči potemneli.

„Aj ona bola len dieťa a roztrhali ju na kusy! Nikto sa tým nezapodieval, pretože vlk za to nemohol, neovládol svoju premenu!" rozhodil Goran rukami. „Moja dcéra nemala ani päť rokov, keď ju napadli zdivočené vlky. Vraj za to nemohli niesť zodpovednosť, lebo sa stali zvieratami. Ste ľudia alebo zvieratá? Vyberte si! Nemôžete byť oboje!"

„Vybrať?! Sme kým sme, nebudem si vyberať či som zviera alebo človek! Tak ako ľudské, aj vlčie telo je mojou súčasťou a ty nemáš žiadne právo mi to vziať! Nikomu!"

Bolo mi jedno, čo sa mu stalo, prečo to robí, aký má dôvod. Bolo mi to ukradnuté. Nič, absolútne nič ho neospravedlňuje z jeho činov. Zhlboka som sa nadýchol.

„Vieš, možno by som tu teraz nestál a nekomunikoval s tebou, keby si mi nebol vzal Niriu, keby som nevidel tie úbohé deti. Mali sme iný plán, ale veci sa zmenili. Práve teraz vlci získavajú dôkazy proti tebe a zničia celú tvoju prácu. A ja ti ani nedám možnosť obhájiť sa." Poťažkal som nože v rukách. 

Goran vyskočil zo stoličky a mávol rukou, vystreliac po mne kliatbu. Avšak ja som zdvihol pred seba plášť ako štít. Kliatba sa rozplynula. Goran sa zatackal k stene, zmätený, že jeho „veľká" moc mi neublížila.

Skočil som po ňom, zdvíhajúc nôž pripravený rezať, keď sa rozrazili dvere a vyslovenie môjho mena ma zaseklo uprostred pohybu. Goran sa triasol pri stene ako jahňa pri. Podráždene som zavrčal a obzrel sa na votrelca. Mám ho naozaj rád, ale teraz by som ho bol najradšej zaškrtil.

„Vypadni, Dalass!" precedil som. „Ty nevieš-"

„Ale viem!" odvrkol kitsune. „Viem, čo ti ten bastard urobil. Viem, čo urobil tvojej rodine, Nirii aj iným vlkom. Ale on si smrť nezaslúži."

Zhlboka som sa nadýchol. To nemyslí vážne?! Na čej strane vlastnej je?! A čo tu, kurva, vôbec robí? Vie jeho milenec, že tu snorí? Kurva, Dalass, daj mi pokoj! No, on urobil pár krokov ku mne.

„Chceš predsa pomstu, Roxian. Vždy si ju chcel, nie?" pokračoval.

„O čo myslíš, že sa tu snažím?!" štekol som a zabodol oči do Gorana.

„Nie. Ty ho chceš vykúpiť," pokojne povedal Dalass. Zamračil som sa.

„Mal by trpieť, Roxian. Tak, ako si trpel ty. Zaslúži si, aby z neho ťahali informácie ako on pred rokmi trhal tvoju dušu. Nemusíme kráľovi podať všetky dôkazy. Detaily nech vyplynú z priznania. Prečo mu chceš pomôcť pred tým utiecť? Nezabi ho. Postaraj sa, aby trpel. Aby zaplatil za to, čo urobil. Niekoľkonásobne."

Dalassove sladké slová mali svoj účinok. Áno, chcem sa pomstiť. Chcem, aby ten arogantný sviniar trpel. Skláňal som nože. Goran ma šokovane sledoval. Ten prefíkaný lišiak má pravdu. Pre Gorana by bola smrť oslobodzujúca. Vôbec by to nebola daň za to, čo urobil. 

„Dobre. Teraz ho odvedieme za Lothianom. O divadlo pred hliadkami alebo sluhami sa postarám. Verím, že ty sa dokážeš postarať o to, aby ti neušiel."

Prikývol som. Stačí zlomiť ruky, aby nemohol gestami povolávať svoju moc.

Goran nás zarazene sledoval. Urobil som krok k nemu, keď prudko mykol zápästím. Trhol som sebou, no kliatba vôbec nebola mierená na mňa, čo som si uvedomil príliš neskoro.

Ozvalo sa zalapanie po dychu. Prudko som sa otočil a videl, ako Dalass spadol na dlážku s veľmi škaredou ranou na boku. Nie! Goran využil moje rozpoloženie a vybehol z izby. Ja som sa hodil na kolená k Dalassovi. Nie, nie, nie! Nie! Nemohol mi vziať aj Dalassa. Zatlačil som na ranu, ktorú spôsobila kliatba a snažil sa zastaviť krvácanie. Dalass zaskučal, v jeho očiach narastajúca panika. Plytko dýchal. Otváral ústa, že niečo povie, ale hlas nevychádzal, čo jeho strach len znásobilo. Zomieral. Srdce sa mi rozbilo na niekoľko úlomkov. Keď už som si myslel, že mi Goran naozaj už nemá ako ublížiť, stalo sa. Pozrel som do tých krásnych zelených očí, z ktorých ticho tiekli slané potôčiky. Zovrelo mi hrdlo. So slzami som sa sklonil k Dalassovi a nahlas zareval.

Ten sviniar mi vzal Dalassa. Keď ho nezastavím, vezme mi všetkých. Zúrivosť ma obliala ako mohutná vlna. Ten skurvysyn bude pykať. Dalassova smrť bola posledná kvapka. Sám sa postarám Goranovo utrpenie. Neujde mi. Premenil som sa, zahalila ma červená hmla a v tom sa ozval mohutný rozzúrený rev.

***

Vybehli sme otvorom, preskočili omráčené telá a hnali sa za tým mocným pachom našej koristi. Nič iné sme nevnímali. Škrabot našich pazúrov sa ozýval chodbami. Nebol ďaleko. Kričal. Hľadal pomoc. Ale my sme mu boli v pätách. Otočil sa, zdvihol ruku a útočil na nás čudný červený lúč. Vyhli sme sa mu. Je nebezpečný! Ten desivý lúč vyšiel z ruky. Na tú treba dať pozor.

☠z

Znova zaútočil, ale my sme sa opäť vyhli. Náskok sa znižoval. Boli sme mu v pätách a skočili, tlačiac ho k zemi. Vrhli sme sa po ruke, zdroja nebezpečenstva a zovreli ju čeľusťami. Ozvalo sa zaprašťanie kostí a jazyk nám podráždila chuť jeho mäsa. Znechutene sme sa odtiahli. Muž vystrelil lúč z druhej ruky a nás odhodilo, on to využil na to, aby sa postavil a pokúsil sa ujsť, no my sme boli rýchlejší.

Podarilo sa nám k nemu dostať, ale nie tak blízko. Znova sme šli po ruke. Zachytili sme zápästie a prudko potiahli. Zreval od bolesti, no stále sebou šklbal. Mykali sme hlavou, trhajúc svaly, mäso a lámajúc kosti. Znova skríkol. Úspešne sme zneškodnili toto nebezpečenstvo. Oblizli sme si papuľu a povalili ho na zem. Mykal sa ako ryba, ale boli sme príliš ťažkí, aby sa cez nás dostal. Zahryzli sme na miesto, ktoré nám bolo najbližšie. Hruď. Trhali sme kožu a svaly. Jačal až nám to pílilo uši. Vyvrátil hlavu dohora. Viac nám nebolo treba a tesákmi sme roztrhali hrdlo. Konečne stíchol.

☠k

Vzápätí sa ozval krik. Prudko sme sa otočili. Blížili sa k nám ľudia s ostrými predmetmi. Zdvíhali ruky a znova a znova vystreľovali nebezpečné lúče. Vycerili sme tesáky, ale vedeli, že nemáme šancu. Musíme ujsť. 

Rozbehli sme sa, len tak-tak sa vyhli tým lúčom. Na veľké šťastie nás netrafili. Ponáhľali sme sa chodbami až sme zacítili príval čerstvého vzduchu. Vrhli sme sa za ním, preskočili prekážku a boli vonku. Spomalili sme, otočili sa za krikmi z tej veľkej budovy a ponáhľali sa preč.

Les.

Potrebujeme les. Ktosi za nami bežal. Obzreli sme sa. Zlatý vlk nás drgol ňufákom a prebral velenie. Bežali sme za ním na lúku odtiaľ už rýchlo do lesa. Spomalili sme, radi, že nebezpečenstvo je ďaleko za nami.

Zlatý vlk mal ale iný názor. Zavrčal a skočil po nás. Vycerili sme tesáky a útočili na krk. On sa však nedal.

Zbláznil si sa?! Mali sme plán?!  štekol po nás.

Oni ubližujú! Tými lúčmi mi chceli ublížiť! Musel som sa brániť!  ohradili sme sa. Vlk naklonil hlavu nabok. Vymotali sme sa spoza neho a zavrčali, no neútočili.

O tom nehovorím a ty to veľmi dobre vieš!  stiahol zlatý vlk uši dozadu. A zrazu sa stalo niečo naozaj čudné. Tam, kde stál pred chvíľou vlk, bol človek. Zaskučali sme, vtiahli chvost medzi nohy a rýchlo cúvli, ceriac tesáky. Čo to bolo?

„Môžeš sa láskavo premeniť a vysvetliť mi, prečo si šiel za Goranom, keď sme sa jasne dohodli, že to neurobíš?! A prečo si ho, dočerta, roztrhal? A čo sa stalo Dalassovi?" chrlil otázky.

Stále sme sa ježili. O čom ten muž hovorí? A kde je vlk, čo len pred okamihom stál pred nami? Boli sme zmätení. Pach toho muža je rovnaký ako vlkov. Je to jedna duša.  Ale ako to urobil? A kto je to? Bol nám povedomý, no zároveň cudzí. Nerozumeli sme tomu.

Ty si z mojej svorky?

„O čom to trepeš, Roxian?!" vybuchol.

Roxian?

Muž sa zamračil a prekrížil si ruky na prsiach. Premeriaval si nís skúmavým pohľadom.

Kto si?

Jeho výraz sa zmenil. Šokovane zažmurkal.

„Roxian, cítiš sa dobre?" opýtal sa muž a urobil krok k nám. Zavrčali sme. Zastal. Len na nás hľadel. My sme sa zvrtli a rozbehli sa od toho známeho cudzinca preč, preč od toho zmätku a hlbšie do lesa.

Hola!

Skôr, ako sa na mňa vrhnete za to, čo som urobila Dalassovi, čo poviete na Gorana? Chceli ste jeho smrť tak ako Roxian alebo by ste ho dovliekli pred súd a možno okrem priznania získali viac informácií o jeho experimente?😇 A čo Roxian? Viete, čo sa mu stalo? Dúfam, že kapitola má zmysel, lomcovali mnou najmä pocity, tak sa ospravedlňujem, ak mi kdesi niečo uniklo😅 Muchas gracias por todo, mi amors! ♥                             *CleoDeFuego*