„Vedel som to! Vedel som, že žiješ!" nahlas sa rozosmial Lothian. Zachechtal som sa. Pustil ma a nadšene zavyl. 

„Si tu! Naozaj si tu! Doriti, toto mi nerob! Som príliš mladý a krásny na infarkt," usmieval sa od ucha k uchu.

„Máš šťastie, že som stretol Sheilu, inak by si sa mojej prítomnosti dnes netešil," uškrnul som sa. Lothianove oči spadli na moju jazvu a úsmev mu zvädol. Sklonil hlavu a odvrátil sa. 

Naklonil som hlavu nabok pre tú náhlu zmenu.

„Roxian, ja," zhlboka sa nadýchol a pozrel mi do očí. Po smiechu a radosti nebolo ani stopy.

„Mrzí ma to! Boli sme ako bratia a ja som ťa sklamal. Na plnej čiare. Strašne ma mrzí, že som nič neurobil, že som ťa tam vtedy nechal. Keď som sa vrátil s pomocou zmizli ste a zostal tam len požiar a krv a telá. Prepáč mi to, Roxian. Keby som len,"

„Nie!" skočil som mu do reči a urobil krok k nemu. Chytil som ho za plecia a donútil ho pozrieť na mňa. Lothianove oči sa leskli. Nechcel som, aby o tom takto hovoril.

Čarodejník ma neudržal a ja som potkýnajúc urobil niekoľko krokov. Zanadával a znovu schmatol reťaz. Potiahol a ja som spadol na zem. V ten moment som zbadal známu tvár a vedel, že mne už nie je pomoci a ak nájdu aj jeho, zabijú ho ako celú moju rodinu.

„Bež! Nemôžu zabiť aj teba!" 

Lothian ku mne natiahol ruky, no ja som si nechty zaryl do kože na krku, kde bola reťaz. Opäť potiahli a blížili sa. Nesmie byť aj on mŕtvy! Aspoň Lothian nie! Prosím!

„Bež!" zreval som. Sám som počul, ako sa mi láme hlas. Čarodejník ma potiahol až som spadol na chrbát. Stále som sa zvíjal, kopal, vrieskal až kým ktosi nezamumlal čudné slová a ja som prestal vnímať okolie.

„Nie, nie, nie! Keby si ma nebol počúvol, chytili by ťa a zabili. Lothian, nemohol som prísť aj o teba. Prosím ťa, nevyčítaj si, že si nažive." 

Prikývol, ale nevyzeralo, že by moje slová niečo zmenili. Pokrútil hlavou a znovu sa usmial, hoci jeho oči stále prezrádzali vinu. Znova sa mi vrhol okolo krku a ja som ho pevne objal. 

Vtedy za nami pribehli zvyšné dve stráže.

„Mám pocit, že si máme čo povedať," žmurkol Lothian.

„Vidím, strážca," uškrnul som sa.

„Máš ho?" opýtal sa jeden o pár rokov starší vlk.

„Všetko v poriadku! Je to môj priateľ a nezvestný Siriusov syn," odvetil Lothian a potom znova na mňa pozrel.

„Keď sme už pri tom, ten vankúš vrátiš. Ja už sa o nocľah aj jedlo postarám."

„Som rád, že som si získal tvoju pozornosť," zaceril som sa a Lothian sa teatrálne chytil za srdce a utrel si imaginárnu slzu. Dvaja vlci za nami si vymenili nechápavé pohľady a celú cestu do zámku si ma zvedavo premeriavali. Lothian sa počas nášho rozhovoru vyhýbal nebezpečným témam, tušiac, že nás tí dvaja počúvajú. 

Za bránami sme sa odpojili od tých dvoch a Lothian ma viedol ďalej. Zastali sme pri jedných dverách, na ktoré zaklopal. Ozvalo sa unavené ďalej. Zmätene som na neho pozrel, no on sa len usmial. Vystrel sa a vkročil dnu. Bol som mu tesne za pätami. 

A vzápätí som vyvaľoval oči na vlka v uniforme kapitána stráže pred sebou, ponoreného do papierov. Lothian za nami zavrel dvere.

„Deje sa niečo, Lothian? S väzňami si predsa vieš poradiť," zamrmlal pobavene kapitán.

„Tento je špeciálny," zaškeril sa Lothian. Kapitán zdvihol hlavu a ja som predstúpil pred neho.

„Zdravím, strýko Sagitario!"

Pero mu spadlo na zem. Civel na mňa ako na zjavenie. Vetril a premeriaval si ma gaštanovým pohľadom akoby len ťažko veril, že pred ním naozaj stojí syn jeho najlepšieho priateľa. Postavil sa. Hrdo som zdvihol tvár a podarilo sa mi aj usmiať. Prekonal posledné metre a vtiahol si ma do náručia. Zalapal som po dychu. Nos sa mi zaboril do jeho hrude a nemohol som dýchať. Nepomáhal tomu ani fakt, že mi Sagitario drtil rebrá.

„Roxian! Ako, chlapče? Pre všetky hviezdy na nebi! Žiješ. Naozaj žiješ! Po celý ten čas," mrmlal a pučil ma v objatí. Keď sa odtiahol a ja som sa zhlboka nadýchol, chytil mi tvár do dlaní, mračiac sa na jazvu.

„Čo sa stalo?"

„Jatky," vydýchol som. Sagitariovi zmäkol pohľad.

„Bolo by možné vybaviť Roxianovi izbu? Vzal by som ho k sebe, ale nie je tam veľa miesta," ozval sa Lothian. Sagitario prikývol.

„Samozrejme, postarám sa o to. Zájdem aj za kráľom, aby som mu to oznámil a musím napísať aj Oriónovi," behal po mne očami akoby stále potreboval overenie, že som naozaj tu. Chvíľu na mňa ešte zízal s ešte raz ma objal.

„Idem to zariadiť. Počkajte ma tu," usmial sa, keď ma pustil a ponáhľal sa zo svojej kancelárie.

„On mi upevnil moju vieru, že žiješ," prehovoril Lothian. Nechápavo som nadvihol obočie.

„Asi rok po tom, čo som sem nastúpil sa tu zjavil besný Orión s tým, že žiješ. Maskuješ sa a asi po tebe niekto ide. Vtedy to znelo ako rozprávka, ale poznáš ma. Mám rád príbehy," zaškeril sa.

„Ako?"

„Vraj si zachránil jeho vojakovi život. Ten vojak ťa nepoznal, ale keď vaše stretnutie opísal Oriónovi, ten tušil, že si to ty. Vraj si toho vojaka vyslobodil z pút kyselinou či čím a bojoval po jeho boku. Niesol ťa na chrbte a potom si ho varoval a odviedol od neho pozornosť, aby sa mu podarilo ujsť."

„To bol jeden z Divých vlkov?" prekvapene som zažmurkal.

„Jeden z najbližších generálovi Oriónovi," prikývol Lothian.

„No, stopy boli nejasné, Divý vlk veľa nevedel. Oriónovi to však stačilo a vydal sa pátrať. Sám. Nikomu nedovolil ísť s ním. So mnou sa podelil s informáciami vždy, až keď sa vrátil. Ale stopa rýchlo vychladla. O ďalšom tvojom pobyte sme sa dozvedeli roky po tom. Vraj ťa zadržal lord Ragorim. Náhodou som sa bol na ceste s Oriónom, no ani sme nestihli dobehnúť do mesta a už sa okolím šírilo, že si zmizol. Nenašli sme žiadnu stopu. Akoby si sa bol vyparil a jedine klebety boli dôkazom, že si tam naozaj bol."

„Vy ste ma hľadali?" prekvapene som zažmurkal.

„Samozrejme," usmial sa Lothian.

„Zdá sa však, že si záchranu až tak nepotreboval."

Nahlas som sa rozosmial až som cítil ako mi popraskali pery. Lothian pobavene nadvihol kútik úst.

„Len prišla skôr. Bez niekoho, kto by mi neustále nechránil riť, by som tu teraz naozaj nebol. Mal som spojencov, o ktorých som ani nevedel. Keby nebolo ich, chytili by ma len čo som vkročil do mesta lorda Ragorima."

Lothian otváral ústa, že sa niečo opýta, ale otvorili sa dvere a vrátil sa Sagitario.

„Všetko je zariadené!" usmial sa. 

„No, kráľ by si ťa rád vypočul."

Sklonil som hlavu. Bolo mi to jasné.

„Viem, že to nie sú príjemné spomienky, Roxian. Ale to, čo sa stalo v ten osudný večer nedokáže nikto vysvetliť. Lothian bol jediný svedok, ktorý aspoň niečo videl, ale to nestačilo to. Samozrejme, ak potrebuješ čas, urobím všetko preto, aby ti bol dopriaty."

„Ďakujem, strýko Sagitario, ale je to v pohode. Odpoviem kráľovi na všetky jeho otázky."

Sagitario uznanlivo kývol hlavou a položil mi ruku na plece.

„Neviem si ani len predstaviť, čím si musel prejsť. Si statočný, Roxian. Statočný a silný," zamrmlal. Pousmial som sa ceniac si jeho slová.

Sagitario zrazu zavetril a pokrčil nosom.

„Ako dlho si nevidel mydlo?"

„Pár dní," nevinne som pokrčil plecami.

„Asi ti ukážem kúpeľňu a budem dúfať, že sa mi kancelária dovtedy vyvetrá," zapchal si Sagitario nos. Prevrátil som oči a za chechtania dvoch vlkov som vyšiel z miestnosti. Kapitán stráže naozaj otvoril okno a potom nás viedol chodbami.

„Keď ste ma vy dvaja tak láskyplne objímali, tak vám môj pach neprekážal," zavrčal som.

„To ten prvý šok. Prichádza však vytriezvenie," štuchol ma do boku Lothian. Štuchanec som mu vrátil. Sagitario sa zasmial.

„Vidno, že ste bratia."

Sagitario zastal pri jedných dverách z dubového dreva. Otvoril ich a vpustil nás dnu.

„Pošlem aj večeru. Severa sa poteší komu bude chystať jesť a určite toho nebude málo, čo prinesiem. Vidím, že si máte čo povedať, chlapci," rozlúčil sa kapitán s chápavým pohľadom a zmizol. 

Poobzeral som sa po izbe a keď mi zrak spadol na mäkučkú posteľ, túžobne som zavzdychal.

„Odporúčam ti najskôr navštíviť kúpeľňu. Naozaj smrdíš!" zaškeril sa Lothian. Ukázal som mu prostredník, no so smiechom sa zavrel v kúpeľni tešiac sa na vodu a mydlo. 

Keď som vyšiel, Lothian sedel v kresle a napchával sa pečeným kurčaťom. Sadol som si len v nohaviciach na postel oproti nemu. Z vlasov mi stále trochu kvapkala voda, ale cítil som sa sviežo. Lothian zdvihol ku mne zrak.

„Spokojný?" zavrčal som, no usmieval sa a vzal si kuracie stehno a chlieb.

„Mama ťa pozdravuje a dúfa, že sa za ňou zastavíš, keď si oddýchneš," povedal. Usmial som sa a prikývol. Tetu Severu mám rád.

„Koľko ťa vlastne držali? Teda, ak to môžem vedieť," opýtal sa Lothian opatrne.

„Niekoľko mesiacov. Podarilo sa mi ujsť, ale bolo to skôr šťastie," odvetil som. Lothian prikývol s plnými ústami. 

Videl som, ako krotí svoju zvedavosť. Pousmial som nad tým. Dlžím mu to. Videl brutálne finále tých netvorov a celé tie roky si vyčítal, že ma počúvol. Bol to môj najlepší priateľ. Viem, že po tom, čo sa stalo s Niriou by som mal konečne držať jazyk za zubami, ale Lothian pre mňa znamená domov. Je to môj najlepší priateľ. Môj brat. A tak som začal rozprávať.

Povedal som mu všetko. Vynechal som len detaily mučenia a Tiché údolie. Trošku som zaobalil aj Cléanta a Čierneho kocúra, takže to vyznelo akoby to boli dve osoby a nie jedna. To, že je po smrti, neznamená, že s ním zomrel aj môj sľub. Pri spomienke na neho mi pukalo srdce. 

Chodil za Niriou. Mali sa radi, no Niriin otec, lord Ragorim, to neschvaľoval a dal Cléanta popraviť. A ona si myslela, že to mňa jej otec najal. Zradila ma. Aj tento konflikt som neopísal celý. Povedal som Lothianovi, že som ju od seba odohnal. Keď som skončil, pozrel som mu priamo do očí.

„Zaujímalo by ma, čo si teraz o mne myslíš, keďže z teba sa stal člen stráže a zo mňa vrah."

„Urobil by som to isté, Roxian. Keby som mal čo i len stopu a doviedlo by ma to k tým bastardom, urobil by som presne to isté!" povedal vážne.

„Neprejde mu to, to ti prisahám! Ten sadista ešte trpko oľutuje, čo ti urobil!"

Lothian zúril. Však to bola aj jeho rodina. So Severou patrili skrátka k nám. Videl som mu ľadové kryhy v orieškových očiach a vedel, že svoje slová myslí smrteľne vážne. Na mojom mieste by urobil to isté. Zavrtel som hlavou.

„A čo ty, strážca?" zmenil som tému. Lothian zažmurkal.

„Ako si sa sem dostal? Ani teraz nemáš dvadsaťjeden."

„Nie som úplne pyšný na prvý krok, ale neľutujem to."

Kývol som mu, aby pokračoval. Lothian sa ošil.

„Votrel som sa na prijímacie skúšky. Skoro ma vyhodili pred samotnou ukážkou, ale požiadal som len o šancu. Povedal som im kto som aj to, že ma trénoval Sirius. Vďaka nemu som tú šancu dostal a prešiel s odretými ušami. Posledné voľné miesto. A keďže Sagitario videl, že som porazil aj starších a skúsenejších vlkov, po rozhovore s kráľom mi to posledné voľné miesto nechal. Myslím však, že on aj kráľ prižmúrili oči len kvôli Siriusovi. Myslel som, že tá skúška bude to najťažšie, ale to najhoršie ma len čakalo," zhlboka sa nadýchol.

„Stráže ma nebrali vážne. Nezniesli ma medzi sebou. Vedeli, že som medzi nimi len kvôli známosti a súcitu. Nepomáhalo, že som bol najslabší článok. Sagitario sa nado mnou zľutoval a ponúkol mi pomoc. Aspoň som nezaostával, ale stále som k nim nepatril. A vtedy prišiel do paláca Orión. Náhodou som počul, že musí so Sagitariom hovoriť, že ide o Siriusa. Nedalo mi to a sledoval som ich."

Vybuchol som do smiechu a Lothian sa uškrnul.

„Počul som, ako Orión vravel Sagitariovi, že je presvedčený, že žiješ, ale nemá ani jediný dôkaz, okrem toho, že tvoje telo sa nenašlo. Sagitario po chvíli odišiel, no Orión zostal. Nechápal som to, kým sa zrazu ako tieň nezjavil pri mne. A hoci mi v tú noc skoro podrezal hrdlo, tá noc pre mňa veľa znamenala. Nebol som jediný, kto veril, že si nažive a navyše Orión mi dal ponuku pridať sa k Divým vlkom."

„Čože?!" vyprskol som.

„Podmienky u Divých vlkov sú drsné a po návrate by ma vlčia stráž akceptovala. Tam je totiž úplne jedno či si žobrák alebo princ. Súhlasil som. Poviem ti, bolo to ešte horšie, ako som čakal. Žiadne zľutovanie, ideš až na dno svojich síl a keď nevládzeš, máš smolu. Nikoho tam nezaujímaš. Tí vlci sú divokí a agresívni. Ale našiel som si tam aspoň jedného priateľa, s ktorým to bolo znesiteľnejšie. No, tie tréningy... Bolo to... ťažké. Orión mi raz vmietol do tváre, aby som vypadol, keď nedokážem vydržať. Cítil som sa mizerne a niekoľkokrát som zvažoval odchod, ale nemohol som. Nie takto. Nie tak, že znova utečiem. A tak som zostal. A stálo to za to. Vypracoval som sa a keď som sa vrátil, stráže ma medzi seba prijali."

Zahvízdal som. Lothian to mal kurevsky ťažké, ale nevzdal sa. Išiel si za svojím, prekonal všetky prekážky a hoci sa mi tu úprimne priznal, že nevládal a chcel sa na všetko vykašľať, neurobil to. Vytrval. Makal na sebe. Bol som na neho hrdý.

Porozprával mi viac o tých tréningoch. O priateľovi menom Norrix. O tom, ako ho teta Severa skoro zabila, keď sa vrátil. Nepovedal jej totiž, že odchádza k Divým vlkom. A tiež ako zaútočila na Orióna utierkou a vyčítala mu, že Lothianovi poplietol hlavu. 

Zhovárali sme sa, až kým nevyšiel mesiac na oblohu. Však sme sa nevideli vyše štyri roky. Štyri veľmi kruté a ťažké roky. Stalo sa tak veľa. Zmenili sme sa, no v našich srdciach zostali tí dvaja chlapci, ktorí kedysi túžili po dobrodružstve. A teraz ho máme asi viac ako dosť.