„Výborne! Tak, kedy vyrazíme?" Nežartujem, keď poviem, že podskočila a zatlieskala. Cúvol som od tej žiarivej čarodejnice.

„Vieš vôbec, kde ten Dalass je?"

„V Sandbourne má mať o tri dni vystúpenie. Ak sa nám podarí dostať z tohto mesta, čaká nás len jednodňové cestovanie."

Povzdychol som si.

„Vezmem si zbrane a môžeme ísť."

Nič nepovedala, keď som sa otočil a vykročil k svojmu pelechu. Prezliekol som sa, opláchol si spotenú tvár a mokrými prstami si prebehol vlasy. Potreboval som schladiť hlavu. Nemôžem uveriť, že som taký naivný a nechám sa viesť čarodejnicou, ktorá ma dovedie k ešte mocnejšej čarodejnici. Nemal by som jej veriť. Skutočne by som nemal. Ale tá chabá nádej. Už skoro štyri roky som nebehal vo svojom krásnom vlčom kožuchu. Štyri prekliate roky som sa menil na monštrum. Zväčša hladné monštrum. Stále som sa nedokázal zmieriť s tým, čo mi Goran urobil a že takto už dostanem až do smrti. A teraz sa zjaví ona a tvrdí, že niekto by to dokázal zvrátiť. Vrátiť môjho vlka.

Keď som sa vrátil do kuchyne, už sedela za stolom, okolo seba mala farby a huňaté gule. Nadvihol som obočie. Zdvihla ku mne zrak a venovala mi úsmev.

„Asi mi nedovolíš prefarbiť ti vlasy, však?"

„Nemáme náhodou odchádzať?" odsekol som. Rozosmiala sa.

„Pracujem na maskovaní, hlupáčik. Navyše, máme trochu času. Tu nás tak ľahko nenájdu," sprisahanecky žmurkla.

„Ako to môžeš vedieť?"

„Toto bol totiž dom mojej tety," odpovedala a začala si jednu z farieb natierať na končeky vlasov. Otvoril som a zatvoril ústa. Nemal som jej na to, čo odseknúť. Predsa len túto noru som našiel úplnou náhodou a keďže bola opustená, nasťahoval som sa do nej. Nemal som poňatia, kto bol majiteľom a bolo by mi to aj fuk.

Keď Niria skončila a umyla si ruky od farby, otočila sa ku mne.

„Takže si za parochňu?"

„To už skôr," zavrčal som, keď si začala čarami sušiť vlasy. Prikývla a kývla na dve huňaté veci na stole. Povzdychol som si, no načiahol sa po hnedú a nasadil si ju na hlavu. Niria sa zvonivo rozosmiala a pristúpila ku mne. Vyceril som zuby. Necúvla, dotkla sa mojej tváre a začala mi schovávať havranie pramene vlasov, ktoré vytŕčali spod hnedej parochne.

„Síce ti viac pristane čierna, ale na krytie ti to postačí," zastrčila mi posledný prameň a rýchlo sa otočila.

„Prepáč, že sa pýtam, ale kto vlastne si?"

„Čo tým myslíš?" nadvihol  som obočie.

„Chápeš. Vlk, kitsune, miešanec," rozpačito vymenovávala. Pichlo ma pri srdci.

„Nikto," zamrmlal som.

„Nikto nie je nikto." Nechápala to. No, rozhodne jej nemienim zavesiť na nos, čo zo mňa spravili. Viem, že sa môj pach nezmenil, no mám pocit, že skutočne nie som nikým. Možno tak zúrivým netvorom, ako nás kedysi opisovali príbehy ľudí, elfov a čarodejníkov. Niria otvárala ústa, no predbehol som ju.

„Na čo ti to vlastne je?" zaútočil som.

„Musíme skryť svoj pach," zavrtela hlavou a začala sa hrabať v skrinkách, keď konečne hľadala to, čo potrebovala. Vyzeralo to ako parfum a asi aj skutočne bol, pretože Niria sa navoňala. Do nosa mi udrela sladká kokosová vôňa. Rovnaká, akú mala v lese s upírmi. Otočila sa ku mne a nastriekala tým svinstvom aj mňa. Zavrčal som a uskočil.

„Správaš sa ako túlavý kocúr," zasmiala sa. Zavrčal som.

Omotala si okolo tváre hnedú ľahkú šatku. Upratala veci zo stola a prevesila si hnedú plátennú tašku cez plece. 

„Sme obyčajní mladí snúbenci, ktorí cestujú po kontinente a užívajú si čaro krajín, kým sa usadia, dobre?" 

„Nemôžeme byť súrodenci?" zaskučal som. Niria nadvihla obočie.

„Pretože úplne vyzeráš ako môj brat." Odfrkol som. 

Žiaľ mala pravdu. Moja síce opálená pleť nikdy nedosiahne jej odtieň, jej žiarivé jantárové oči boli ako deň oproti mojim nočným. Naše tváre nemali ani jedinú črtu spoločnú. Povzdychol som si, no súhlasil.

***

Vďaka Yulongovi som sa naučil správať prirodzene, hoci vo vnútri som kričal, chcel sa rozbehnúť a srdce mi tĺklo tak divoko až som sa bál, aby ho ktosi nezačul. Avšak vedel som, že toto nik nevidí. Môj krok bol rázny, telo uvoľnené. Niria bola do mňa zakvačená a veselo sa obzerala. Sem tam ma donútila zastať a niečo mi ukázala. Bolo to neskutočne otravné a mal som pocit, že zámerne zdržiava, lebo si chce obzrieť pouličný tovar. Stálo ma veľa námahy nepotiahnuť ju ďalej.

„Drahý, nie si hladný? Ja umieram od hladu," silno ma potiahla k stánku s pečenými zemiakmi. 

„Čo robíš?!" zavrčal som jej do ucha, keď sme stáli v rade.

„Pozri sa vľavo. Stánok s kvetmi," zašepkala. Nenápadne som sa otočil smerom, pred ktorým ma varovala. Stráže. Zasvrbel ma chrbát. Stráže sa obzerali vôkol. Nemal som z toho dobrý pocit. Vyvliekol som sa z Niriino držania len preto, aby som ju následne mohol objať okolo bokov a viedol ju ďalej od stráži. Kráčali sme nenútene, no rýchlo. Odbočil som do jednej uličky.

„Spomaľ! Pamätaj, hľadajú nás oddelene. Sme zamaskovaní. Sme tu ako pár. Nepoznajú nás. V dave sa ľahšie stratíme."

„V dave si nás skôr všimnú. Nie je dobrý nápad promenádovať sa po centre mesta. Mali by sme sa držať ďalej. Budeme nenápadnejší a ľahšie sa dostaneme preč." 

„Tak kadiaľ?" vyzvala ma. Vykročil som uličkou.

Niria mala so mnou prepletené prsty a ja som nás viedol cestami, ktoré som toľkokrát prešiel s Čiernym kocúrom. Srdce sa upokojilo, keď som prechádzal známymi trasami. Došli sme však na križovatku. Teraz musíme vyjsť z tieňov. Už je to len kúsok a dostaneme sa von. Niria myslela zjavne na to isté, pretože sa na mňa usmiala. Ležérnym krokom sme sa pridali k čarodejníkom na ulici.

„Počula si už o tom?"

„O čom?"

„Ten vrah. Ten, ktorý brutálne zavraždil jedného zo stráži lorda Gorana. Je na slobode. Ušiel. Nikto nevie ako, ale ja som počula, že mu pomohol niekto zo zámku lorda Ragorima."

„Nie! Kto by niečo také robil?"

„Istotne nejaký spojenec. Možno Čierny kocúr."

„Však ten zlodej sa neukázal už tak dlho."

„A prečo asi? Začal paktovať s vrahom."

Klebety mi pílili uši, ale mal som dosť rozumu, aby som sa po slečinkách neotočil. Niria mi stisla ruku a opäť zastala pri jednom stánku tentoraz s koreninami ako zvedavá žena, ktorá potrebuje do domácnosti špeciálne prísady, aby jedlo bolo ešte chutnejšie a lákavejšie. Alebo ako šikovná čarodejnica, ktorá potrebuje isté vzácne koreniny do svojich elixírov.

„Prepáčte, nevideli ste náhodou tohto chlapca?" ozval sa za nami mužský hlas. Stuhol som. Niria sa otočila s vejárov v ruke, ktorý zobrala odnikadiaľ, aby skryla svoju tvár a začala sa horlivo ovievať.

„Och, mali by sme?" spýtala sa so silným cudzím prízvukom.

„Je to dôležité. Ide o nebezpečného vraha a," začal vojak. Niria zavzlykala a pritisla sa ku mne, horlivo sa ovievajúc.

„Vrah? A na slobode? To sme skutočne nevedeli! Keby sme počuli takéto chýry, do tohto mesta ani nevkročíme. Nie sme totiž odtiaľto. Drahý, ešte dnes chcem odísť," stískala mi rameno.

„Samozrejme," prikývol som. Muž upriamil svoju pozornosť na mňa. Premeral si ma. Pohľad som mu oplácal.

„Pane, mohli by ste si prosím zložiť šatku?" vyzval ma. Nadvihol som obočie.

„Prečo?" zavrčal som. V ušiach mi zvonilo srdce. Doriti! Spoznal ma. Mohlo mi to napadnúť! Je to totiž jeden z tých, ktorí ma dovliekli k stĺpu. Videl ma so šatkou aj bez nej. Čo na tom, že teraz mám na hlave hnedé vlasy?!

„Viníte môjho snúbenca?!" rozhorčila sa Niria.

„To je nehoráznosť!"

„Slečna a ste si istá, že je to váš snúbenec? Čo ak ho vrah zabil a teraz sa zaňho vydáva?"

„Som si stopercentne istá! Ešte dnes ráno-"

„Ak nemá čo skrývať, nech si dá dole šatku," prerušil ju člen stráže.

V duchu som poďakoval šťastene, že Niria vybrala tento stánok. V jednej sekunde som strčil ruku do nádoby jedného korenia, v druhej som ho hodil vojakovi do tváre. Zaprskal a uskočil. Schmatol som Niriu a rozbehli sme sa poslednou uličkou, ktorá nás delila od slobody. Vojak vyštekol rozkazy na svojich druhov. 

Strkal som do ľudí, aby mi išli z cesty a ťahal Niriu za sebou. Kúsok. Skutočne len kúsok nám chýbal, aby sme minuli poslednú budovu a vybehli do lesa, kde by sme sa vojakom stratili. No, boli nám stále v pätách. Posúril som Niriu pred seba a ja som sa zvrtol. Prudko zastala.

„Čo robíš?" vykríkla.

„Bež, ja ich zdržím," odsekol som. Nečakal som na jej odpoveď a vytasil meč. Rozbehol som sa doprava, popri posledných budovách. Ak sa za mnou rozbehnú, naženiem ich späť do uličiek, kde sa im stratím. Krik mužov a dupot nôh ma uistil, že prenasledujú. Dobre. Šťastie mi však neprialo, keďže sa z jednej ulice vyrútila žena. 

Na moment som zabudol na stráže, Niriu aj novú nádej. Pretože všetky zmysly sa sústredili na ženu. Nebola v žiadnej skupine, ktoré som prepadol, aby som vyslobodil vlky. Nestretol som ju ani v meste. Dokonca som o nej nepočul ani na Goranovej pôde. Bola predo mnou dobre skrytá pár rokov. Vsadím sa, že bola Goranova obľúbená a zohrievala mu posteľ. Ale teraz je tu.

Jej oči zablčali bolesťou a nenávisťou. Spoznala ma. Edea. Gavrilova partnerka. Čarodejnica, ktorá prebodla môjho ocina spolu s tým hlupákom. Vzbĺkla vo mne nenávisť. Prudká nekontrolovateľná nenávisť. Z výrazu jej tváre som vycítil, že pocity sú vzájomné. Nerozmýšľal som a vrhol sa na ňu.

Nebol čas naplánovať vraždu, hoci mala zomrieť ako jej všivavý partner. Mala mi vidieť do tváre a uvedomiť si chybu, akú urobila. No, ak mi teraz prekĺzne a schová sa u svojho pána, možno nedostanem ďalšiu šancu zabiť ju.

Naše meče sa do seba zakliesnili. Uskočil som a opäť zaútočil ako had. Stráže boli veľmi blízko. Vykrikovali kliatby. Skočil som a stiahol so sebou aj Edeu. Dopadol som len pár centimetrov od špičky jej dýky. Zavrčala a zhodila ma zo seba. Keď som sa postavil odhodlaný ukončiť jej beštiálny život, stuhol som. 

Nie, nemyslím v zmysle, že sa vo mne zjavila ľútosť alebo svedomie mi zabránilo zabiť ju. Prosím ťa, dobre vieme, že to by bolo to posledné, čo by sa stalo. Naopak veľmi pravdepodobné a očakávané bolo, že ma stráže zasiahnu kliatbou. A to sa aj stalo.

Vzpieral som sa kúzlu, ale bolo to márne. Edea sa šialene uškrnula, vypľula na zem krv a sliny. Stráže už boli pri mne, no ona zdvihla dýku. Odhodlane som jej pozrel do očí. Dotkla sa mojej tváre, pevnejšie zovrela dýku. Zavrčal som.

„Nie!" ozvalo sa za mnou a Edea odo mňa odletela na niekoľko metrov. V ďalšej sekunde som sa už mohol pohnúť. Otočil som sa a pozrel na Niriu, ktorá stála neďaleko nás. Stráže vyvalili oči, no ona odhodila mágiou aj ich. Zdvihli štíty a tá sila narazenia dvoch mágií do seba ma zhodila na kolená. Rýchlo som sa plazil z ich dosahu. Stráže šokovane vyvaľovali oči, no Niria vypustila ďalšiu vlnu mágie. 

Odporný pach som zacítil len sekundu predtým, ako som si uvedomil, čo sa deje. Skrčil som sa a Edea preletela cezo mňa. Zúrivo sa otočila, zdvihla ruku, no skôr ako mohla začať čarovať, sekol som po nej. Zjačala, keď čepeľ prerazila mäso. 

„Zasrané vĺča bastarda!" vykríkla. Krvi by sa mi nedorezal.

Sekol som po jej tvári až jej vyhŕkli slzy. Postavila sa, švihla mečom, no jej útok som ľahko obišiel a vrazil jej čepeľ do hrude. Vyvalila oči. Nebál som sa do nich pozrieť.

„Aspoň si nevykrákala Goranove tajomstvá ako Gavril," zavrčal som a vytiahol meč z jej ochabujúceho tela. Niria prerazila obranu stráži a podarilo sa jej ich odhodiť o pár metrov. Schmatla ma za ruku a ťahala do lesa. Kým sa stráže spamätali, získali sme čas.