„Vidíš tamtoho vtáčika?" zašepkal som svojej malej sestre, keď sme sa skrývali v kríkoch. Radi sa spolu túlame po lese. Teda ja sa rád prechádzam a moja najmladšia sestra ma vždy nejakým spôsobom nájde a nedá mi pokoj. Dnes som ju vzal do lesa dobrovoľne, čo sa stáva výnimočne. Bola nadšená a nenechala sa dvakrát prosiť. Lesné zvieratá a rastliny ju priam fascinovali. 

„Kde?" vykukla.

„Tamto! Taký menší s modrým perím s bielym bruškom," ukázal som prstom na konár borovice, kde oný vták sedel. Ticho sa zasmiala a prikývla.

„Volá sa ária."

„Ária? Prečo ária?" 

„Pretože spieva nádherné árie. Počúvaj," priložil som si prst na pery.

Keď sme obaja stíchli a obklopili nás len zvuky lesa, vták otvoril čierny zobák a zaspieval. Sestra na mňa nadšene pozrela a ukazovala prstom na operenca. Usmial som sa a jednou rukou objal jej drobné telíčko. Ária zaspievala ešte pár tónov a odletela. Sestra vyskočila na nohy a začala ma ťahať. Chcela utekať za vtáčikom. So smiechom som ju nasledoval. Zakopol som o konár, čo vo mne vyvolalo ďalší smiech, no ona si ma nevšímala. Bola tak zaujatá operencom, že jej nejaký brat mohol byť ukradnutý. Len aby sa dostala bližšie k árií. 

„Počkaj, Direna!" 

Neposlúchla ma a utekala ďalej. Ária vyletela vyššie k oblohe a stratila sa nám z dohľadu, keď prekonala obdarené koruny stromov. Direna zastala. Vyvrátila hlavičku k oblohe a prižmúrila nebesky modré oči pred slnkom. Našpúlila pery a hľadala pohľadom vtáčika, ktorý pred chvíľkou spieval.

„Je preč," povedal som. Jemne som potiahol jej rúčku a ona ma nasledovala. 

Rozprával som jej o ďalších možných vtákov, niektoré som jej ukázal na oblohe či konári, keď okolo nás preleteli. Rýchlo zabudla na prenasledovanú áriu a veselo sa obzeral za každým vtáčikom, ktorého som jej ukázal. Miluje tie operence. Najmä tie farebné. Potom si ich doma kreslí celé kŕdle a rodičia si poctivo ukrývajú jej výtvory. Niekoľko ich venovala aj mne a sestre. Pomaly sme sa vracali domov.

Keď sme vyšli z lesa, na jeho okraji nás čakala naša chalupa, okolo ktorej bolo mnoho známych. Stoly sa prehýbali pod ťarchou najrôznejšieho jedla a nápojov. Muzikanti boli pripravení hrať. Direna nadšene zapišťala. Pustila moju ruku a vbehla do davu dedinčanov. Zastala pred rodičmi a sestrou, ktorí trčali z radu a ja som sa k nim pripojil. 

„Všetko najlepšie, Direna!" skríkli sme so zborom priateľov za nami. 

Rodičia ju vybozkávali a vyobjímali. S prostrednou sestrou Theolou sme na nich pobavene hľadeli. Odviedli ju k veľkej torte, ktorá na ňu čakala. Oriešková. Jej najobľúbenejšia. Sfúkla šesť sviečok s prižmúrenými očami a červenými líčkami, čo tak veľmi myslela na svoje želanie. Keď sfúkla všetky, ozval sa veľký potlesk. A oslava sa začala. Direna s plnými ústami torty zmizla v dave svojich rovesníkov, s ktorými sa hrala. 

Ja som medzi hosťami našiel svojho najlepšieho priateľa Lothiana. Vyrastali sme spolu a je mi ako brat, ktorého som nikdy nemal. Podišiel ku mne. Zdvihol ku mne pohár piva. Jedno som si vzal zo stola aj ja a štrngli sme si na pozdrav. Opreli sme sa o stenu chalupy a sledovali dianie vôkol. 

„Je tu aj Sheila," štuchol ma do boku. Zdvihol som zrak a zbesilo prečesával okolie.

„Napravo, zaľúbené pako."

Pozrel som smerom, ako mi povedal. Skutočne tam bola. Nádherná štíhla tmavovláska so sivými očami ako prichádzajúca búrka lemovanými dlhými mihalnicami sa na niečom smiala, čo povedala jej kamarátka, moja sestra Theola. Na Sheilu mám slabosť. Je tak úžasná. Krásna. Milá. Ochotná. Je to dokonalé dievča. Pri nej sa skutočne správam ako zaľúbené pako, ako ma nazval Lothian. Dvakrát som ju pobozkal, ale nikdy sa to ďalej neposunulo. Dobre, náš prvý bozk bol, keď sme boli ešte deti, nie staršie ako je teraz Direna. Ten druhý bol počas jednej slávnosti. Zatiaľ sme netvorili pár, no veľmi som si želal, aby sa to zmenilo. Ešte sa mi nestalo, že by som pri dievčati tak strácal rozum a slovnú zásobu ako pri Sheile. Na moju obranu, rozprávať sa s dokonalým dievčaťom je náročné.

„Choď za ňou!" tlačil ma Lothian.

„To nemôžem! Je s mojou sestrou. Zase by si zo mňa uťahovala."

„Ale takto sa so Sheilou neposunieš! Vieš, že po nej rýchlo vyštartuje nejaký samec. Zatiaľ všetkých odmieta, no s tebou sa bozkávala. Máš ty len šťastie, blázon!" 

„Nežiarli," zaceril som sa naňho. Odfrkol si. 

Doskackala k nám oslávenkyňa. V gaštanových vlasoch jej žiaril veniec kvetov, ktorý jej vyrobili jej kamarátky. Čudujem sa, že pri tom poskakovaní svoju korunku ešte netratila.

„Všetko najlepšie, princezná!" sklonil sa Lothian a Direna mu vbehla do náruče. 

„Ďakujem!"

„Už si veľká vlčica, pravda? Šesť rokov to je už niečo! Rastieš, krpec," žmurkol na ňu a ona sa nadšene zavrtela. Visela na jeho slovách. Mala ho rada a ešte radšej sa nám plietla pod nohy, keď sme behali po lese. Musela všetko vedieť, musela nás donútiť hrať sa s ňou, musela nás otravovať. No a my sme sa tým stávali zodpovednejší a opatrnejší, pretože skús šermovať, keď sa ti pod nohami pletie mladé vĺča. A rovnako aj Lothian mal na ňu slabosť, pretože jediný, kto frflal, keď nás otravovala, som bol ja.

„Už si otvorila môj darček?" Zavrtela hlavou a Lothian hral zhrozenie.

„Nebudeš jeho otvárať prvý," skočil som im do toho a čupol si k sestre. Z vrecka som vytiahol malý balíček. Jej nebesky modré očká zažiarili a rýchlo trhala obal, aby sa dostala k darčeku. S úsmevom som ju sledoval. Jej detská radosť bola nákazlivá. Všade kde prišla, priniesla so sebou úsmevy. Rozbalila darček. Bola to píšťalka, ktorú mala uviazanú na šnúrke, aby si ju mohla zavesiť na krk. Direna by stratila aj vlastnú hlavu, keby ju nemala na krku, takže myslím, že to bola správna voľba.

„Teraz môžeš aj ty spievať ako jeden z vtáčikov a oni ti budú odpovedať," prehovoril som a zavesil jej píšťalku na krk. Pozrela na mňa tými nevinnými očami, ktoré sa teraz leskli ako hladina mora pri východe slnka a vrhla sa mi okolo krku. Zasmial som sa a stisol ju v objatí.

„Veľmi ti ďakujem, Roxian!" Pobozkala ma na líce.

„Utekaj rozbaliť aj ostatné darčeky, najmä ten Lothianov, aby sa neurazil."

„Neskoro, už som urazený," hral dotknutého ten idiot. Direna sa vrhla do náručia aj jemu a sľubovala, že ide otvoriť darček od neho. Až keď ho pobozkala na líce, pookrial a prestal sa ježiť.

Oslava sa rozprúdila. Zábavu si našli veľkí aj malí. Direna s deckami sa naháňali, klbčili a hrali. Sestra sa chválila darčekmi a decká zo susedstva obdivne híkali. My starší sme popíjali nealkoholické pivo a len sme sa zhovárali, niektorí tancovali do rytmu hudby či hravo zápasili. Theola sa červenala pri nejakom chalanovi. Chcel som ich vyrušiť, no Lothian ma zastavil. Vraj sa jej nemám pliesť pod nohy, inak mi Theola zničí všetky šance u Sheily. Dospelí zväčša pili, smiali sa, vymieňali si staronové historky a tancovali čudne veselé tance. Pomaly deň končil a obloha nabrala oranžovo-ružovú farbu.

„Bež za ňou!" štuchol do mňa Lothian.

„Za kým?" hlúpo som sa zaškeril. Lothian prevrátil očami a postrčil ma dopredu. Zazrel som po ňom, no on mi len naznačil, aby som sa pohol. Zhlboka som sa nadýchol. Sheila sa rozprávala s jednou zo svojich blízkych kamarátok. Našťastie bola len jedna a nebola to Theola. Pozbieral som odvahu a prinútil sa usmiať.

„Ahojte," pozdravil som ich. Obe dievčatá ku mne zdvihli zrak.

„Ahoj."

„Sheila, nechcela by si si zatancovať?" rozpačito som jej ponúkol ruku. Venovala mi jeden zo svojich nádherných úsmevom. Spadol mi kameň zo srdca. Vložila svoju mäkkú jemnú dlaň do mojej. Vplietli sme sa medzi ostatné tancujúce páry a začali sa hýbať do rytmu. Celý čas sa na mňa usmievala, párkrát zahanbene sklopila sivé očká, no opäť ich zdvihla a mal som pocit, že jej žiaria ešte viac.

„Zdá sa, že sa Direna dobre baví," pozrela niekde za mňa. Otočil som hlavu a usmial sa. Skákala so svojimi kamarátmi do kruhu do tanečnej hudby a nahlas sa smiali a výskali. 

„Je to jej oslava, bolo by smutné, keby sa každý bavil okrem nej." Sheila sa zasmiala.

„To máš pravdu."

Mlčky sme pokračovali v tanci. Hudba spomalila. Sheila ma objala okolo krku a oprela si hlavu o moje plece. Srdce sa mi divoko rozbúchalo. Privinul som si ju bližšie a objal ju okolo bokov. Nos som zaboril do jej vlasov. Doparoma, tak krásne jej voňali. Ako kvety ruže. Zavrel som oči a nechal sa pohltiť hudbou a Sheilinou prítomnosťou.

Oslava sa skončila neskoro večer. Mesiac s hviezdami dávno vyšiel na oblohu. Susedia sa začali vytrácať, želali sme si navzájom dobrú noc a mama rýchlo balila, čo zostalo a plnila susedom vrecká. Rozlúčil som sa so Sheilou. Pobozkala ma na líce a s červenými lícami utekala domov. Nestihol som nijako zareagovať. Lothian ma so smiechom potľapkal po pleci.

„Si v tom až po uši, braček," štuchla ma do rebier Theola. Zamračil som sa.

„To teda nie som! Je mi fuk!" odvrkol som. Ešte to tak, aby som niečo zavesil Theole na nos. Sestra sa nahlas rozosmiala.

„Neverím ti ani slovo," smiala sa. Prevrátil som očami a vošiel do domu.

Umyl som sa, dúfajúc, že sa vyhnem upratovaniu a všetko to zostane na sestre. To má za to, že sa mi posmieva. Vyšiel som o hodnú chvíľu. V dome vládol pokoj. Kráčal som k svojej izbe. Prechádzal som okolo Direninej. V posteli neležala len ona, ale aj Theola. Čosi si šepkali. Vošiel som k nim. Obe zdvihli hlavy.

„Toto je teraz čisto dievčenský bunker. Chalani tu nemajú čo robiť!" hodila po mne Theola vankúš. Chytil som ho a ďalej sa k nim blížil. Urobil som psie oči na Direnu.

„Rozprávame sa o dievčenských veciach!" povedala smrteľne vážne.

„Ak rozoberáte samcov, môžem vám pomôcť," nedal som sa.

„Už len ty. Vypadni!" prevrátila Theola nado mnou oči. 

Uškrnul som sa a na štyroch veľkých gaštanovo bielych labách skočil medzi ne do postele. Obe vypískli. Odstrkovali moju gaštanovo-bielo-čiernu vlčiu tvár. Čiernym ňufákom som do nich strkal a vtieral sa k nim. Piesková laba Theoly ma hravo drgla do tváre. Mykol som hlavou. Vrtel som chvostom a ďalej sa líškal. Sestry sa nakoniec vzdali a ticho sa smiali, aby nezobudili rodičov. Keď som si bol istý svojou výhrou, premenil som sa nazad. Ležal som medzi nimi a spokojne sa uškrnul.

„Mám pocit, že si viac vlk ako človek, Roxian," rypla do mňa Theola.

„Nehádam sa," žmurkol som na ňu.

„Keď si sa k nám už nasťahoval, musíš nás poslúchať!" odula peru najmladšia.

„Direna má pravdu," pokrčila plecami Theola.

„Tak, čo mám urobiť, kráľovné?" 

„Premeň sa! Budeš nás ochraňovať," vyhlásila Direna. 

„Vaše prianie mi je rozkazom," rozosmial som sa, no urobil im po vôli. Opäť som sa premenil do svojho vlčieho tela. Driapal som sa k stene. Theola, ktorá tam doteraz ležala, preliezla cezo mňa. Zažmurkal som. Sestry sa uvelebili k môjmu boku. Direna sa ešte skrútila k Theole, ktorá ich prikryla dekou. Obe som jemne drgol ňufákom na znak pozdravu a nahlas som zívol. Sledoval som, ako zaspávajú. Viečka mi oťaželi. Napokon som sklonil hlavu a poddal sa snom.