Ani neviem, ako som očistil zbrane aj seba od krvi či ako som sa dostal do Cléantovho domu. Sadol som si na zem a oprel sa o posteľ. Srdce mi zaplavil smútok. Nie, neprišlo mi toho bastarda ľúto. Ale keď som zabil Gavrila, nalepila sa na mňa spomienka z toho osudného večera. 

Keby som bol rýchlejší, šikovnejší, čarodejnica by ma nebola zranila a ocino by ma nemusel chrániť. Možno by nezomrel. Pozabíjal by ich. Bol predsa jedným z najlepších generálov. Bol silný. Strašne mi chýba. On by vedel, ako zachrániť toho vlka. Samozrejme, že ho zachrániť pôjdem! Nedovolím, aby trpeli ďalší. Ako som mohol byť taký naivný, že Goranovi ide len o mňa. Som hlupák!

Ako však môžem pomôcť vlkovi? Ja nie som bojovník. Nie som silný. Viac nie som vlk. Iba jeho tieň. A... A mám strach. Sebecký strach, že mi nasadia obojok. Ocino by ho nemal. Už teraz by bol na ceste, aby pripravil pascu, zatiaľ, čo ja tu skučím. 

„Vrátil si sa," ozvalo sa predo mnou. Zdvihol som zrak a zaostril na hnedovlasého človeka pred sebou. Dnes večer asi nebol Čiernym kocúrom. Nemal jeho masku. Zavrel  dvere a prisadol si ku mne. Sklonil som hlavu hrajúc sa s prstami. Dúfal som, že odíde. Fakt nemám teraz chuť na jeho podozrievavé poznámky.

„Hádam, že keď sa ťa opýtam, čo sa deje, vynadáš mi, že to nie je moja vec." 

Neodpovedal som. Nie. O tom, čo sa stalo v ten večer mu nepoviem. A tiež sa nedozvie pravdu o tom, čo robím teraz. Keby ju poznal, mohol by som ho ohroziť, a to som skutočne nechcel. Predsa len mi pomáha, hoci možno ani netuší ako veľmi. A tiež to nie je jeho vec!

Povzdychol si.

„Nech ti ten sviniar urobil čokoľvek, zlomilo ťa to. Chápem, že s tým asi nie si úplne vysporiadaný a ak sú tvoje nočné výlety ventilom, nebudem ti brániť. Prepáč, že si sa cítil ako na reťazi. To som naozaj nechcel. Považujem ťa za priateľa, Roxian, a priateľom by človek mal dôverovať," pokračoval Cléante. Jeho slová ma prekvapili. Najmä to, že ma považuje za svojho priateľa.

„Nechcem, aby si ušiel z jedného väzenia do druhého. Nechcem, aby si si myslel, že som rovnaký ako Goran. Len čo sa týka Čierneho kocúra... Som opatrný. Ľudia ľahko zrádzajú a zabúdajú, keď dostanú lepšiu ponuku. Už sa mi to raz takmer stalo. Amira ju zastavila. Zabila. Odvtedy som o Čiernom kocúrovi nikomu nepovedal, až na tú noc, čo si sa na mňa na tej streche nevykašľal. A teraz si sa vrátil. Človeče, ani si nevieš predstaviť, ako som rád. Čo týmto chcem vlastne povedať je, že ma to mrzí. A že ti verím."

Oceňoval som Cléantovu úprimnosť a dôveru. Hoci to druhé si asi nezaslúžim. A po tom, ako mi Gavril pred svojou smrťou vyrapotal Goranove plány, chápal som jeho obavy. Zaslúžil si aj on trochu pravdy. Nie celú, to nie. Ale časť z nej áno. Aby nemal obavy, že ho bodnem do chrbta. Nemám v úmysle Cléanta zradiť.

„Dozvedel som sa, že Goran v tom pokračuje. A ja to nemôžem nechať len tak, keď viem, že sa môžem aspoň pokúsiť niečo urobiť."

„Potrebuješ pomoc?"

„Nie."

„Dobre."

Viac nepovedal. Iba sme tak sedeli a dotýkali sa ramenami, každý stratený vo vlastných myšlienkach. Nemuseli sme nič hovoriť. Skrátka sme tu boli jeden pre druhého. Myslel som, že chcem byť sám, ale teraz som rád, že je tu Cléante so mnou. Mal som pocit, že niekam patrím, že opäť mám niekoho. Priateľ. Bolo by fajn mať opäť priateľa. Sedeli sme tak veľmi dlho. Myslím, že už začínalo svitať, keď som prehovoril.

„Môžeš sa na mňa spoľahnúť, Cléante." Usmial sa.

„Ja viem, kamarát," potľapkal ma po pleci.

Už o pár hodín som mu povedal, že druhú noc odídem. Iba prikývol a chcel pokračovať v chôdzi, akoby ma len pred dňami neobviňoval z úteku a vyzradenia tajomstva. Schmatol som ho za zápästie a poobzeral sa, či nás niekto nepočúva. Cléante nadvihol obočie.

„Niečo by som potreboval od Čierneho kocúra," zamrmlal som. Cléante sa uškrnul a kývol na svoju kanceláriu. Pozdravil Yulonga  a Amiru, ktorí si ma spýtavo premerali, no ja som im nevenoval ani pohľad. Zavrel som dvere na kancelárií. Keď som sa otočil, Cléante sa už opieral o svoj pracovný stôl s prekríženými rukami na hrudi. Kývol mi, aby som predložil svoju žiadosť. Povzdychol som si. Potrebujem jeho radu. Ak mi niekto dokáže v tomto pomôcť tak jedine Čierny kocúr.

„Si zlodej, takže sa vieš pravdepodobne dostať všade," začal som.

„Samozrejme," sebavedomo sa usmial a jeho oči zaiskrili.

„Sme v čarodejníckom meste. Vezmime si napríklad," zamyslel som sa.

„Takú truhlicu. Je omotaná reťazou. Zväčša by človek použil meč, aby ju zneškodnil, ale reťaz je pod ochranným kúzlom a meč ti je zbytočný. Ako sa jej zbavíš, aby si sa dostal k šperkom?"

„Kľúč?" pobavene nadvihol obočie.

„Nemá zámok. Tá reťaz sa otvorí len protikúzlom. No, nie si čarodejník. Nemôžeš ho zrušiť."

„Síce nie som čarodejník, ale stále sa k truhlici dostanem. Pozri, oni si myslia, že vďaka mágií sú najmocnejšími bytosťami na svete. Ale to nie je pravda! Mágia má rôzne podoby, nie len tie, ktorými sa pýšia oni." Cléantov úškrn bol ako úškrn kocúra. Lipol som na jeho ďalších slovách.

„Čarodejníci sa veľmi spoliehajú na svoju moc. Avšak zabúdajú, že aj oni majú čarovné predmety, ktoré sa dajú odcudziť. Ak máš správne kontakty, dostaneš sa k nim na Čiernom trhu. No, pamätaj, že musíš mať niečo cenné na výmenu! Nikdy tam nechoď na prázdno!  Avšak ak potrebuješ niečo slabšie ako prášok proti odpočúvaniu alebo elixíry, masti, Čierny trh ti je na nič, iba čo by si bol na ňom prerobil. Chápeš, čo tým chcem povedať? Dá sa im prejsť cez rozum a mágiu v krvi nepotrebuješ."

„Fajn. Takže, čím zničíš zapečatenú reťaz?"

„Kyselinou, žieravinou."

„Kyselinou?!"

„A prečo nie? Stále je to len reťaz. Z ocele. Obyčajná, hoci pod vplyvom kúzla. Chráni poklad pred cudzími paprčami alebo inou oceľou, keď si vezmeme napríklad ten meč. Účinky kyseliny ti hádam nemusím vysvetľovať."

„Takže, ak zoženiem kyselinu, ktorá roztaví kov, kúzlo sa stratí?"

„Samozrejme! Vidíš, preto nie sú čarodejníci najmocnejší. Strážia si svoju moc a zabúdajú, že aj obyčajný človek má v sebe istý druh mágie. Avšak daj pozor, kde ju povylievaš, kamarát, lebo divadlo, ktoré uvidíš na vlastnom tele by bolo odporné." Kyslo som sa uškrnul. Cléante sa odlepil od stola.

„Zdá sa, že na niekoho mám silný vplyv! Dovolíš mi dívať sa?"

„Ani náhodou! Aby si mi to po prípadnom neúspechu neustále predhadzoval pred nos? Zabudni!" Klamal som. Nechcel som, aby sa díval, pretože nejdem kradnúť nijaké šperky, ale osobu. Cléante sa rozosmial.

„Videl si majstra v akcii, takže hádam si niečo pochytil."

„O tom nepochybujem."

***

V ten deň som sa vytratil krátko po večeri. Amira ma prebodávala nedôverčivým pohľadom, no Cléantovi hral na perách vševediaci výraz. Vzal som si svoje zbrane a s tlčúcim srdcom utekal do lesa. 

Našiel som ich celkom rýchlo aj vďaka Gavrilovmu opisu. Prichádzali z opačného konca lesa. Bolo ich asi desať a jeden voz. Zovrelo mi žalúdok, keď som si spomenul, že v rovnom voze som bol spútaný aj ja. Vystrašený, užialený a ubolený. To som ešte netušil, do čích pazúrov sa dostanem, a aké to bude mať následky. Vlk vo voze nemôže trpieť, ako ja. Musím mu pomôcť! A ako bonus, naštvem tým Gorana. Som si vedomý toho, že mu rýchlo dôjde, kto mu narobil toľkú škodu.

Tvár som skryl pod šatku a ruku položil na rukoväť meča. Druhou som siahol pod čierny plášť a skontroloval ampulku s kyselinou. Srdce mi tĺklo ako o život, keď som skupinu prenasledoval. Bál som sa, že ma pre ten hlúpy tlkot nájdu. Avšak sú to čarodejníci. Nemajú také zmysly ako vlci. Možno vlk vo vnútri však tuší, že niekto jeho druhu je nablízku, aby pomohol. V duchu som ďakoval všetkým na nebesiach, že nezačal kričať. 

Skupinka čarodejníkov sa chystala na noc. Vybrali si miesto na čistine. K vozu sa postavil iba jeden z nich. Čakal som, že bude ostražitejší ako jeho spojenci, avšak on sa tváril otrávene a znudene sa oprel o kopiju. Ostatní sa usadili pri ohni. Boli mrzutí. Začali nadávať na Gavrila, ktorý ich mal už dávno čakať a vykašľal sa na nich. Boli na posledných zvyškoch jedla a vody, čo im ostali. Potlačil som zlomyseľný úškrn, keď mi hlavou prebleskla myšlienka, že Gavril je mŕtvy a oni čoskoro zásoby nebudú vôbec potrebovať. 

Pohodlne som sa učupil v kroví a čakal, kým sa uložia k spánku. Vďaka ich mrzutosti si na moje šťastie nezačali vyspevovať pri ohni. Jednoducho sa po skromnej večeri schúlili okolo ohňa. Keby niekto nevedel, čo robia a kto je vo voze, bol by si pomyslel, že sú to unavení zásobovači. Prekvapilo ma, že neurobili žiadne ochranné kúzla a štíty. Asi sa spoliehajú, že ich upozorní strážca v pravý čas, aby nepriateľa zabili kliatbami. Alebo sú to úplní amatéri. Cléante mal pravdu. Čarodejníci sa priveľmi spoliehajú na svoju mágiu, na to, že sú nedotknuteľní. A to je ich veľká chyba.

Počkal som ešte istý čas, aby som sa uistil, že netvory zaspali. Potom som sa potichu postavil a v tichosti sa približoval k driemajúcemu strážcovi a vozu. Zneškodním ho, ak budem rýchly. Mám moment prekvapenia, čo je výhoda. 

Prešiel som v kroví okolo neho. Vôbec si ma nevšimol. Ani náznak toho, že by ma bol začul. Dostal som sa zozadu k vozu. Stena však bola hladká až na jedno drobné okienko. Nazrel som dnu, no videl som len chumáč vlasov a široké plecia. Tvor sa ani nepohol. Zhlboka som sa nadýchol. Takže musím vojsť hlavnými dverami. Opatrne som našľapoval popri stene voza, zo strany, ktorá bola bližšie k lesu, nie k skupinke netvorov. Bol som tak blízko a strážca si nič nevšimol. Zavrel som oči, zhlboka sa nadýchol a vydýchol do šatky.

Rýchlosť. Tichosť. Nenápadnosť. Ako ninja. Som ninja. Naháňam Čierneho kocúra a zdieľam s ním jednu strechu. Rýchlosť a tiene by mali byť moje druhé meno. Som syn jedného z najznámejších generálov. Prežil som peklo. Áno! Som dobrý bojovník. Som amatérsky vrah. Som pomstiteľ. Som ako ninja! Tak poď, Roxian!

Vytiahol som meč a priložil ho ku krku strážcu. Zalapal po dychu. Vyšiel som spoza rohu. Priložil som si prst na šatku, kde mali byť pery. Protestne otváral ústa, no ja som čepeľ pritlačil k jeho hrdlu až vytryskol malý prameň krvi. Neušlo mi, ako zovrel kopiju. Pritlačil som ho ku dverám vozu a nalepil sa na neho s mečom stále na jeho hrdle. Zavrčal som. Uškrnul sa. Neskoro som si uvedomil, že ruky mal voľné a teraz sa hrot kopije blíži k môjmu boku. Zanadával som a uskočil. Pustil som ho a on sa zahnal kopijou. Vykríkol, no ja som sa už zvrtol a vrazil mu rukoväťou noža, ktorý som vytiahol, do šije a on sa zviezol na zem. Avšak netvory sa začínali prebúdzať.

Doriti! Toto mi ako ninjovi nevyšlo. Zasunul som nôž na miesto a vytiahol fľaštičku kyseliny. Pokvapkal som ňou zámok, ktorý sa začal taviť. Kvapky, ktoré spadli na trávu za sebou nechali zhorené steblá. Vrazil som plecom do dreva a to povolilo. Pozreli na mňa sivé oči. Prihnal som sa k mužovi. Spútané ruky, nohy. A obojok na krku. Zavrčal som, schmatol reťaz, ktorá bola pripevnená ku golieru a oblial ju kyselinou. Z vonku sa už ozývali hlasy. Kurva! Reťaz povolila spadla. Vlk zalapal po dychu. Teraz to horšie. Aby sa mohol premeniť musím ho zbaviť goliera. Viem, že sa uzdraví, no aj tak mi bolo proti srsti spôsobiť mu bolesť. Polial som golier, Keď sa kyselina dostala k pokožke, zahryzol si do hánok, aby utlmil výkrik.

Rýchlo som sa obzrel cez plece. Strážca je stále v bezvedomí, no netvory už vstávajú a zisťujú, čo sa deje. Doriti, doriti, doriti! Premeral som si vlka. Vyzerá, že by sa dokázal prebojovať. Strčil som mu do ruky ampulku so zvyškom kyseliny.

„Daj pozor, kam to leješ! Na chvíľu odvrátim ich pozornosť. Utekaj!"

„Kto si?" opýtal sa chrapľavo, no ja som už utekal z voza. 

Vo dverách som sa stretol s čarodejnicou. Vycerila zuby a zdvihla meč. Zablokoval som jej útok a sekol po jej nechránenom boku. Zohla sa v páse a zakliala. Sotil som ju do strany a bežal priamo do náručia čarodejníkom.

Je ich veľa. Možno po mne pôjdu po jednom, ale aj tak sú vo výhode. Jeden ma unaví, ďalší ma dorazí. Zovrel som rukoväť meča. Ak Cléante nájde moje mŕtve telo, odpustí mi, že som sa už nevrátil. A tak som sa vrhol do jamy levovej. Uhýbal sa a sekal, keď sa ozval rev. Preťal som hrdlo jednej čarodejnici, ktorá by ho inak preťala mne a dovolil si obzrieť sa. Gaštanový vlk zabil lovkyňu pred dverami voza, ktorú som len zranil. A potom sa vrhol mne na pomoc. 

Ja som sa zvŕtal so zbraňami. Jedného som len poškrabal, druhému bodol meč do brucha. Vlk vedľa mňa trhal a oddeľoval jednotlivé kusy tiel. Spoza šatky som sa usmial. Bojujem s vlkom. Bok po boku. S vlkom. Jeden z netvorov mi vrazil čepeľ do ramena. Zaskučal som a uskočil. Zaťal som zuby. Vlk po ňom skočil a uhryzol ho do ruky. 

Pozrel mi do očí. Pochopili sme sa. Vyskočil som mu na chrbát, čo by som si v inej situácií nikdy nedovolil, a vlk sa rozbehol do temnoty lesa. Čarodejníci za nami, no boli sme rýchlejší. Zastal na západnom okraji lesa. Čarodejníci boli ďaleko za nami, no stále boli na nohách. Zoskočil som z vlčieho chrbta a on sa premenil.

„Ten krk ma mrzí." Vlk sa neveriacky zasmial.

„To nič nie je. Zachránil si mi život! Som ti vďačný a nikdy ti to nezabudnem," jemne sa mi uklonil. Pri tom geste ma naplnila hrdosť. Úklon patrí len šľachte a mocným alfám.

„Vzali mi všetko. Celú moju svorku,"

„Ja viem. A mohli ti vziať oveľa viac, ver mi. Nie sme jediní. No, teraz musíš vypadnúť! Vlci nie sú v bezpečí a už vôbec nie na území čarodejníkov."

„Čo to znamená?"

Nie je čas na vysvetľovanie, najmä keď sú vlkovi stále v pätách. Opäť sme začuli ich hlasy. Ak sa rozbehne po tejto lúke, na druhej strane opäť narazí na les a stratí sa im. Ja mu zatiaľ môžem získať ešte aspoň chvíľku na náskok.

„Nie je čas!" Zvrtol som sa, keď ma zadržal jeho stisk. Pozrel som na neho a vlk sa usmial.

„Ďakujem ti." Prikývol som a rozbehli sa každý na inú stranu, ja kričiac z plných pľúc, aby utekal.

Netvory ma slepo naháňali, no keď som sa blížil k mestu, stíchol som a odbočil do inej strany, akou som ich zo začiatku viedol. V meste, mne známymi uličkami, som sa vrátil do Cléantovho domu. Zasiahla ma úľava a spokojnosť.

„Úspešný lov?" opýtal sa Čierny kocúr, ktorý sedel na parapete okna v mojej izbe.

„Som tu, takže áno," zasmial som sa.

Aloha! Hola!

Okej, lo sé, lo sé! Nedokážem vôbec dodržať počet slov do 2K. Skrátka to neviem! Avšak myslela som si, že to vydržím dlhšie ako do 13-tej kapitoly, kedy rapídne prekročím limit (vyše 400 slov)😑 Bohužiaľ nemôžem sľúbiť, že sa to nezopakuje, pretože, jedna kapitola, ktorú mám predpísanú, už v koncepte prekročila limit. Čo už so mnou? Môžem len dúfať, že Vás to neodradí a odpustíte mi. En serio sa budem snažiť polepšiť😇 A aký je Váš názor na Roxianovo "učenie"?😂😂 Muchas gracias por todo, mi amors! Ste úžasní a veľmi si vážim každú Vašu reakciu na príbeh. Gracias. Los amo a todos ♥                                             *CleoDeFuego*