Vesmír obrovský,
šarmantný, zvodcovský,
s láskou a otcovsky
hľadí na náš svet zradcovský.

Mám len taký letmý pocit,
ktorý šepkám hviezdam noci,
že sa zväčšil na nekonečnejšie rozmery,
odkedy som o ňom písala naposledy.

Vtedy som sa cítila inak...
nuž, nevdojak...
Vesmír, ako sa cítiš ty?
Budeš s nami naveky?

Vtedy bolo viac vecí iných,
možno bolo viac ľudí milých...
Ale to sa občas stáva.
Možno častejšie, než máva.

A teraz?
Zas a nie prvý raz,
sme tam, kde sme nechceli byť.
Každý musí sám svoje hriechy zmyť.

Alebo... sme tu snáď byť chceli?
Bez toho, aby sme o tom vedeli?

Vesmír nádherný,
neznámy, zradný,
prosím, hlavne nekradni,
všetkým ľuďom tie ich sny.

Ukáž sa nám v celej kráse,
vo všetkých hviezdach jase,
a povedz mi, veľmi ťa prosím,
či ešte to šťastie nosím?

A snáď...
nezraď.
No maj rád!
Dobré hľadaj...

Veľa sa toho kazí, viem,
no ak čosi povedať smiem...
Ja verím.
S týmto sa ti zverím.

Verím vo všetko dobro sveta,
že nás nečaká žiadna odveta,
len treba prežiť tieto zlé časy,
a ono sa to zas na dobré obráti.

A možno len treba hľadať malé kúsky šťastia,
vo veľkom a obrovskom nešťastí.

Vesmír, vesmír obrovský,
čo mi na to povieš ty?