Musím sa ti s niečím priznať.
Páčiš sa mi.
Prosím, prepáč mi,
prosím, odpusť mi.

Nechcem ťa stratiť,
nechcem spraviť niečo, čo nepôjde vrátiť,
nechcem ťa stratiť aj v realite,
dosť čo ťa strácam v každom sne.

Asi ťa začínam ľúbiť,
no neviem ti to sľúbiť,
a mám ťa veľmi rada,
oveľa viac ako normálneho kamaráta.

Prepáč mi to, prosím,
tú ťarchu, čo v sebe nosím,
motýliky v bruchu,
vždy keď počujem tvoj hlas v tom zdravom uchu.

Chcela som sa ti s tým zdôveriť,
len som nikdy nevedela, ako to urobiť,
vždy som radšej tichšie,
nikdy neviem, kedy niečo povedať hlasnejšie.

Je mi to strašne moc ľúto,
ani si nevieš predstaviť, ako má zožiera ten smútok,
a ten myšlienok tok,
a ten obrovský šok.

Moje myšlienky sú šialené,
možno až priveľmi zrýchlené,
ale ja to takto cítim,
a už mám problém s týmto neistým žitím.

Prosím, prepáč mi,
prosím, odpusť mi.