Prečo máš tak krásne oči,
ktoré sa vždy usmievajú,
v ktorých sa mi dobro zračí?

Prečo sú tak krásne...

Tóny tvojho hlasu,
ktoré vždy tak dobre znejú,
v ktorých počuť tvoju krásu...

Sily tvojho úsmevu,
ktoré vždy do neznáma posielajú,
v ktorých vidno do duše mu...

Krásy tvojho smiechu,
ktoré vysoko vždy lietajú,
v ktorých nemožno dopustiť sa hriechu...

Zázraky tvojich milých slov,
ktoré sa tak milujú,
v ktorých dá sa nazrieť do snov...

Pýchy tvojich dobrostí,
ktoré sa z teba len tak lejú,
v ktorých nie je žiaden náznak sprostosti...

Múdrosti tvojich názorov,
ktoré semienka hanby vo mne zasejú,
v ktorých nehodnotíš ľudí podľa výzorov...

Pravdivé výmysly,
ktoré sa tak podceňujú,
v ktorých nič radšej ani nepremysli...

Klamlivé pravdy,
ktoré blízko k sebe majú,
v ktorých je vždy náznak krivdy...

Si len o rok starší
- roky sa vždy preceňujú -
a aj tak si o toľko múdrejší...

Som len o rok mladšia
- mladí sa vždy nedoceňujú -
a aj tak som o toľko hlúpejšia...

A aj tak sme len dve deti,
stratené v tej sieti,
názorov, krívd, zla a dobra,
kde nie je žiadna myšlienka dosť dobrá...