Niekedy mám strach,
že až sa toto všetko skončí,
- až sa to všetko premení na prach -
(nech je to čokoľvek) budem tou, ktorá to ukončí.

Niekedy sa bojím,
že až tu už nebudem,
poberiem sa za úsmevom tvojím,
budem ho hľadať, až kým nezostarnem.

Tej lásky sa bojím,
bojím sa života,
čo robiť so strachom svojím,
bojím sa, že ma pohltí ničota.

Občas fakt strach mám,
na čo vlastne čakám,
ako nájsť si cestu k vám,
keď sama sa strácam?

Ako sa mám nestratiť,
v tomto veľkom svete,
a na čo mám utratiť,
sekundy pri lete?

Ako zostať sama sebou,
keď faloš je všade,
ako zostať jedinečnou,
keď neviem, či je to správne?

Niekedy však neviem,
čoho sa tak bojím,
kedy si už všimnem,
že tu sama nestojím?

Kedy mi už dojde,
že o strachu to nie je,
že to všetko pôjde,
kým niekto sa len smeje?