Maľujem si rýmy,
čas trávim s tými,
ktorých milujem,
tým rýmy maľujem.

Kráčam životom,
s obrovským úsmevom,
básne mu píšem,
v náručí ho kolíšem.

Veľa milujem
a veľa ľutujem,
mnohé sa nedá odpustiť,
od mnohého vieme upustiť.

Žijem najlepšie, ako viem,
snažím sa nepýtať, čo smiem,
chcem byť sama sebou,
na nič sa nehrať pred tebou.

Maľujem úsmevy tvoje,
maľujem pocity svoje,
ceruzkou na papier krehký,
maľujem tvoj úsmev hebký.

Básne píšem tebe,
píšem však aj o sebe,
viem, že nemaľujem pekne,
viem, že moje básne nie sú perfektné,
ale mne to jedno už je,
je mi jedno keď sa mi niekto smeje.

Hlavné je, že píšem zo seba,
že sa pri tom takmer dotýkam neba,
ide o to, že nechcem sklamať nikoho, ani seba,
Ale nechcem písať a robiť, čo treba.

A... Moje básne sú ako ja,
snažia sa prežiť, držia sa sveta kraja.