Možno by mi bolo bez vás lepšie,
možno by som mala známky krajšie,
kašľať však na známky,
keď pod svetlom neónky,
a pod hviezdami,
môžem do výšok skákať s vami.

Možno by mi bez vás bolo lepšie,
no určite by som sa nemala krajšie,
kašľať už má všetko ostatné,
kašľať na to, kto z nich tu pri mne zostane,
taraz mám vás,
a pocity nadpozemských krás.

Áno, ale... čo ak nie?
Viem, možno to čudne znie,
ale teraz som proste šťastná,
tak mi neberte ten pocit krásna.

Možno by mi bolo bez vás lepšie,
no nemala by som nič cennejšie,
než sú príbehy vymyslené,
príbehy dopredu premyslené,
nemala by som toto priateľstvo,
necítila by som toto šialenstvo.

Možno by mi bez vás bolo lepšie,
možno by som si však pripadala hlúpejšie,
utrápená a sama,
čakala by som, kým príde karma,
a teraz, keď konečne prišla,
takáto radosť z toho vzišla.

Áno, ale... čo ak nie?
Čo ak to niekto lepšie vie?
Aj na to už kašlem,
a radšej tieto básne píšem.