chcem sa už prebudiť,
zo zlého sna,
zo sveta,
kde každý zabúda žiť.

chcem už opustiť,
toto miesto,
rodné hniezdo,
ako sme to mohli dopustiť?

každý deň sa pozeráme,
na vlastnú skazu,
na ľudskú rasu,
ako si životy maríme.

topíme sa v odpade,
a pomoci nám niet,
spievame si pri páde,
hľadíme na sieť,
neznášame kvôli pravde,
závidíme vtákom let,
milujeme kvôli krivde,
šírime ten blbý hejt.

ľúbime sa,
veď prečo nie,
aké hlúpe poznanie,
keď vzápätí sa hádame.

komplimenty hovoríš mi,
no ako vedieť mám,
či to nie je veľký klam,
myseľ pred tebou zatváram si.

hádam sa všetci poučia,
zistia niečo nové,
že planéta potrebuje zvyky staré,
hádam sa to raz naučia!

hľadáme odpovede,
na otázky zásadné,
ty si na mrakodrape,
skúmaš výšky lákavé,
ja zas stojím na lúke,
celé telo meravé,
moje sú výpovede:
veď ponožky sú deravé...

a lúky už viac niet!