Ach jaj,
je toto správny kraj?
Správne miesto, správny čas?

Ach, ani nevieš,
ako veľmi mi chýbaš,
ty ani netušíš...

Čo si to spravil?
Možno napravil,
niekto si tam hore zmyslel.

Láskou?
Sebeckou?
Ťažko.

Povie mi niekto,
kto vie to,
prečo je to také ťažké?

Ach, mám ťa rada,
viac ako kamaráta,
ale stačí to?

Môžem to láskou nazývať,
pocity k sebe pozývať,
bude to dosť?

Necítiš to isté,
môžu naše mysle ostať čisté,
teda aspoň tá tvoja?

Nemusím ti to povedať,
ten dar ti dať,
môžem sa vzdať bez boja?

Nezaslúžim si ťa,
nezaslúžim si pozerať sa na tvoje saltá,
aj keď si vy myslíte, že nie som zlá.

Viem, ako to je,
ale každý si predsa niečo praje,
v kútiku duše...

No bojím sa,
že stratím ťa,
pri zmienke o tom "tajomstve".

Dá sa to vôbec tak nazvať?
Keď rozmýšľam, koho do rozhovoru o tebe ešte pribrať?
Už o tom vie toľko ľudí...

Dvadsať, možno viac,
a ja, tušiac,
strácam sa.

Ty o tom nevieš,
ale možno sa to od niekoho iného dozvieš...
Bolo by to dobre?

Možno sa to odo mňa dozvieš,
v tom prípade ale netuším, čo mi povieš,
budeš sa ku mne správať ako predtým?

Neskúsiš,
nevieš,
ale...

Bojím sa skúsiť,
bojím sa nebezpečenstvo zakúsiť,
mám priveľký strach.

Napíšem ti báseň nejakú,
a potom dobre skrčenú,
ti ju schovám do batoha?

Blbosť.
Moja hlúposť.
Ach...

Čo si myslím?
Že sa to neskončí úsmevom kyslým?
Že bude dobre?

Netuším.
Usuším,
však slzy.

Idem ďalej,
tam kam si ty hľadel,
no bojím sa.

A... môžem sa skrývať,
alebo odhaliť,
to je na mne.

A najhoršie,
a zároveň najkrajšie...
Neviem sa rozhodnúť.