Viem, že tu naveky nebudem,
A viem, že pred zmenou neujdem.

No verím, že toto je čas,
kedy ma naučíte, ako vyrásť.

Trochu sa toho bojím,
bojím sa, či to sama ustojím...

Viem však aj to, že tu pre mňa budete,
viem, že si cestu ku mne nejako nájdete.

Bojím sa, že sa to skončí priskoro,
a zrazu na všetky vyznania bude neskoro.

Zároveň viem, že či je leto, či je zima,
naša partia nebude nikdy iná.

Stále si tam dobrí ľudia,
ktorí radi nové veci skúsia.

Mám však strach, prečo, neviem,
mám však strach, že to zase poseriem.

Trochu sa bojím teda,
Ale chýbate mi a to ešte nie je ani streda.

Nemám strach z vás, to skôr zo seba,
že nie som hodná tohto skoro neba.

Mám pocit, že vy ma vždy podržíte,
viem, že vy ma nikdy nezhodíte.

Neviem, prečo sa tak bojím,
veď si žiadne rany nehojím...

Jediné čo viem je, že vás potrebujem,
že bez vás z tej neistoty asi explodujem.

Tak prosím vás,
nenechajte samého nikoho z nás,
buďte mi vždy oporou,
A nekonečnou podporou.