ೄྀ࿐ ˊˎ-

Všetci traja vošli do dediny. Lili pôsobila, že jej dobrá povesť sa dlhé roky zachovala. Domy, veľké, či malé, murované, či drevené, boli udržiavané. Kamenný chodník pod nohami rovnako. Čistý, bez akéhokoľvek odpadu. Aj zeleň okolo. Veľa zelene. Obyvatelia sa o svoje okolie naozaj starali, bolo to vidieť. Dbali na to, aby sa mali dobre. Či už oni, alebo turisti. Bol víkend, keďže po okolo behali deti a hrali sa.

„Mala by si si dať kapucňu, Vica," povedal jej potichu Ascian.

„Prečo?" spýtala sa no kapucňu si cez čelo prehodila.

„Pretože ak ti to nedošlo, o úteku Astropiskej princeznej už asi vie viac ako polovica obyvateľstva," vysvetlil Castin. Victoria uznala, že majú pravdu, tak hádku ani nezačínala. Nie, keď konečne viedla pokojná atmosféra. Pár obyvateľov Lili, sa za cudzincami obzrelo, no aj ďalej pokračovali v svojej robote.

„Prepáčte!" oslovil Ascian jedného pána, ktorý šiel okolo a všetci zastali. Postarší pán v obleku sa pozrel hore na mladíka. „Nechcem vás obťažovať, ale smiem sa opýtať kde tu nájdeme hostinec?"

„Isteže. Pôjdete rovno a na prvej odbočke zabočíte doľava. Je hneď na rohu," odpovedal muž po tom, ako si ich všetkých troch prezrel. Princeznú trochu znepokojilo, že ju si obzeral najdlhšie.

„Veľmi vám ďakujem za pomoc, pane." Pán uklonil hlavou a pokračoval v svojej ceste. Rovnako ako aj oni traja. V tichosti prešli chodníkom, pričom sa im ušlo pár zaujatých pohľadov, zabočili a ocitli sa pred miestnym hostincom. Bola to trojposchodová budova takisto v dobrom stave. Zoskočili z koní a vzali si svoje veci z brašní.

„Odvediem ich do stajní, ak dovolíte," ponúkol sa muž v červenej uniforme pred vchodom, zamestnanec. Svoje kone mu prenechali a vstúpili dnu.

Hneď pri vchode bola niečo ako recepcia, a o niečo ďalej bola menšia jedáleň s barom, kde posedávalo pár ľudí. Neďaleko toho boli dvere, ktoré viedli pravdepodobne do kuchyne. A za recepciou boli drevené schody. Victoria uznala, že to tu vyzerá dosť útulne. No taktiež si pri tejto rýchlej prehliadke dala záležať, aby jej nebolo vidno do tváre. Kým si to ona obzerala, Castin s Ascianom už viedli dialóg s mladou ženou, recepčnou. Vica jej netipovala viac ako dvadsaťpäť.

„Máme voľné posledné dve izby, pane," vravela im. Chlapci sa na seba pozreli a potom aj na Vicu. Matematicky to nevychádzalo. Izby dve a oni boli traja. „Obidve sú s manželskou posteľou, vlastnou kúpeľňou a s balkónom."

„A tretia by sa nenašla?" spýtal sa Ascian, no žena záporne pokrútila hlavou.

„Tak niekoho vykopnite," prehovoril Castin, ktorý za to ihneď dostal po ruke od Asciana. Plus hnusný pohľad. Victoria sa nad tým potichu zasmiala.

„Obávam sa, že to nebude možné."

„Iný hostinec tu nie je?"

„Nie."

Ostalo ticho, a tak sa Victoria predrela dopredu. „V poriadku. Berieme tie dva."

„Dobre," recepčná zapisovala niečo do papierov a Castin vrhol na princeznú pohľad typu čo dopekla robí. Asi sa mu nepáčilo, že to musí vybaviť šestnásť ročné dievča, keďže oni dvaja by sa očividne začali hádať.

„Tak, chceš zasa spať na trávniku alebo čo?" opýtala sa ho potichu a Castin len prevrátil očami.

„Takže," ozvala sa recepčná a podávala Victorii dva kľúče. „Druhé poschodie, siedme a ôsme dvere napravo." Victoria si kľúče vzala a poďakovala. „Ako dlho sa zdržíte?"

„To ešte nevieme," odpovedal Castin.

„Platí sa teraz, alebo na odchode?" spýtala sa ešte princezná.

„Pri odchode," dostala odpoveď.

„Ďakujem," poďakovala a pobrala sa k schodom. Castin s Ascianom ju nasledovali. Vyšli na druhé poschodie, odpočítali siedme a ôsme dvere a zastali pred nimi. Teraz prišla ťažká chvíľa v podaní rozdelení dvoch izieb pre troch. Vica videla jasné riešenie. „Žeby ste ani pobyt nevedeli vybaviť. Strašné," zavtipkovala, no potom nasadila vážnu tvár. „Ako to rozdelíme? Navrhujem vy spolu a ja sama."

„Ani nevieš ako rád by som to prijal, ale-"

„Ale?" skočila mu do reči.

„No tak moja zlatá, bezbranná princeznička, ak by k niečomu božechráň došlo, tak ja naozaj nechcem mať na svedomí tvoje ublíženie na zdraví alebo smrť. A keďže ako si sama povedala, s mečom.. vlastne s ničím narábať nevieš, teoreticky nie si schopná sa ubrániť, keď všetci pôjdu priamo po tebe, keďže niekomu sa uráčilo utiecť, bude pre tvoje vlastné bezpečie vhodné, ak jeden z nás dvoch, bohužiaľ bude musieť byť s tebou," dopovedal. „A nabudúce mi nemusíš skákať do reči."

„Dalo sa to povedať aj jednoduchšie," reagovala Vica.

„Nedalo."

„Victoria, Castin má pravdu," ozval sa Ascian. „Nič v zlom, ale pre tvoje bezpečie by bolo vhodnejšie, ak by jeden z nás bol s tebou. Ak nesúhlasíš, je to v poriadku."

„Nie, mne je to jedno. Len vy dvaja sa dohodnite. Mne je to fuk," povedala a oprela sa o stenu. Ozaj jej to bolo jedno, len už si chcela ľahnúť a oddychovať. Predsa, mali za sebou celkom namáhavú cestu.

„Ja s ňou v jednej izbe spať nebudem! To už radšej na trávniku," vyhŕkol Castin hneď. Ako malé dieťa. Spať v jednej poosteli..

„Dobre, rozumiem, upokoj hormóny. Slečna Victoria, predstavujem vám vášho nového spolubývajúceho," riekol Ascian a uklonil sa jej. Vica sa zasmiala a Castin ako inak pretočil očami. S Ascianom sa aspoň nebude hádať. No aj tak to bude zaujímavých pár dní.

Victoria podala Castinovi medený kľúč, ktorý hneď ako vzal strčil do kľúčovej dierky, otvoril a vošiel do izby. Ascian s Vicou si vymenili pohľady, keďže kapucňu čierneho plášťa si už zložila a bolo jej vidno do tváre, a taktiež odomkla izbu.