ೄྀ࿐ ˊˎ-

Ani po štyroch dňoch sa toho moc nezmenilo. Victoria im nedôverovala takmer o nič viac, než na začiatku. Rozprávali sa len minimálne, aj to z väčšmi len Victoria a Ascian. S Castinom to mala stále rovnako. Nerozprával sa s ňou. Vlastne ju ignoroval. A to Asciana neskutočne rozčuľovalo. Mal pocit, že práve kvôli nemu a jeho postoji k Victroii sa celé tieto dni vliekli v pochmúrnej a nedôverčivej atmosfére. A štvalo ho to tak neskutočne moc, že sa jeden večer, keď ako obyčajne táborili, rozhodol s ním porozprávať. Nechcel ísť celú cestu v takých chladných podmienkach.

Prešiel okolo spiacej Victorii a rozhoreného ohňa a sadol si vedľa Castina na zem, ktorý si brúsil jednu zo svojích dýk. Iba sa na neho pozrel a pokračoval v svojej práci. Ascian sa neozval hneď, ale chvíľu uprene zízal na spiacu princeznú. V spánku vyzerala omnoho viac bezbranne a nevinne. Keby to mali v pláne, bola by strašne ľahká korisť. No o tom im nešlo. Už vôbec nie Ascianovi.

„Čo si o nej myslíš?" spýtal sa napokon.

„O nej?" Castin prestal s brúsením a na pár sekúnd sa na Victoriu zadíval. „Že ju to o chvíľu prestane baviť a vráti sa naspäť do zámku," dopovedal. Mohla to byť pravda, ale aj nemusela. Jemu prišla, že to myslí naozaj vážne. No zas.. bola mladá, veľmi mladá, aby vedela, čo skutočne chce. Aspoň to si Ascian myslel.

„Prečo?"

„Ascian, prosím ťa, hlavne mi nepovedz, že si myslíš, že tu bude celý čas. Že sa nerozhodne vrátiť naspäť do jej úžasných, teplých a mäkkých perín a nebude si žiť ten svoj prepychový život!" Pozrel sa na neho.

„A prečo nie?" spýtal sa. Sám mal malé pochybnosti, ale chcel vedieť aj jeho názor. No Victorii mal v pláne pomôcť. Aspoň niečo dobrého by spravil..

„Čo si sprostý? Vážne si myslíš, že akási namyslená princeznička bude niekde mimo svojho luxusu?" povedal trochu hlasnejšie, ako by mal, načo sa spiaca Victoria trochu pomrvila a pretočila sa na stranu.

„Po prvé, absolútne nevyzerá byť namyslená, a po druhé, áno myslím si to," odpovedal mu Ascian už šeptom.

„Takže si sprostý," okomentoval to Castin.

„Jasnee."

„No tak Ascianko, ty si myslíš takú debilitu, nie ja."

„Nechápem, čo proti nej máš."

„Čo? To, že sa tu len tak priserie, ty jej to ešte aj toleruješ a my sa tu teraz o ňu musíme starať a neviem čo všetko pretože dokopy nevie nič o takom živote! Už len to, že na ňu treba dávať pozor, pretože očividne nemá ani len poňatia, ako sa zaobchádza napríklad s mečom, je viac než dosť! Keď sa jej niečo stane, koho za to bude Kráľovstvo viniť? Ha? Nás, pretože sme s ňou boli! A predpokladám, že ty už o ďalšie problémy nestojíš," povedal mu narovinu. Ascian ostal ticho. Hoc len okrajovo, ale vytiahol citlivú tému. Čo si Castin očividne uvedomil, až keď mu neodpovedal. „Prepáč, nechcel som, vôbec-" ani nedopovedal, keďže mu Ascian skočil do reči.

„Neskoro," povedal a postavil sa. Všetky tie spomienky sa už dreli na povrch. Predsa, od toho incidentu neubehla až tak dlhá doba..

„Ascian, naozaj ma to mrzí," riekol a pozrel na svojho čiernovlasého kamaráta.

„..Len som chcel, aby si sa k Victorii správal slušne. Nič ti nespravila a nezaslúži si aby si k nej bol taký protivný. Fakt je to otravné, keď máš na ňu neustále nejaké hnusné narážky. A po ďalšie, je na hovno tu byť, keď je tu tak dusno, a nedá sa tu pomaly ani normálne rozprávať. To je všetko," dopovedal a posadil sa na úplne druhú stranu od Castina a Victorii.

„Nič ti nesľubujem," šepol Castin a začal ďalej brúsiť dýku. Bolo na ňom vidieť, že ho naozaj trápi, čo pred chvíľou vypustil z úst. Nikdy sa na tu tému nerozprávali, čo bola asi chyba.

Ascian si po chvíli ľahol a zakryl sa dekou, čo bola vedľa neho na zemi. Noci boli naozaj chladné a zamrznúť v spánku mu nebolo moc po chuti. O pár dní dôjdu do dediny, tak dúfal, že tam aspoň dva-tri dni zotrvajú a poriadne si oddýchnu. A vyspia sa v teplých posteliach, nie len tak na tráve, keď je ešte taká kosa. A možno tam príde aj na iné myšlienky. Chvíľu sa pozeral ako Castin stále zamyslene brúsi dýku, no potom sa od neho otočil na stranu, a aj cez zlé myšlienky sa pokúsil zaspať.