ೄྀ࿐ ˊˎ-

Ráno sa Victoria prebudila na teplé slnko, ktoré jej pražilo priamo do tváre. Otvorila oči no hneď ich zavrela, keďže ju lúče na chvíľu oslepili. Hneď ako si privykla na svetlo ich opäť otvorila a zhodila zo seba deku, s ktorou sa v noci zakryla. Noci v Astropii bývali o dosť chladnejšie ako dni, či už bolo leto alebo zima. Posadila sa na mäkkú trávu a poobzerala sa, čo sa naokolo deje. Castina videla, ako dával koňom čerstvú vodu a Asciana, ktorý postával vedľa neho a jedol jablko. Tak by si dala, také fajné, sladké a šťavnaté jabko.

Úprimne si myslela, že si to tí dvaja rozmysleli a dokým by sa stihla Victoria zobudiť, oni by už boli preč. Preto ju to kus prekvapilo, keď ich ráno našla len pár metrov od nej. Castin si ju všimol ako prvý a drzo prehovoril: „Naša úctihodná princezná sa nám uráčila zobudiť." Ascian do neho štuchol a otočil sa na Victoriu s úsmevom.

„Čo ten prekvapený pohľad?" spýtal sa. Nič, len bola prekvapená, že jej v noci nerozpárali hrdlo a nevypitvali ju a následne nehodili kamsi do rieky.

„Len som si myslela, že ste odišli," odpovedala princezná.

„Ani nevieš ako veľmi rád by som to spravil," povedal Castin a dal si záležať, aby to počula aj ona. Tie poznámky jej zatiaľ moc nevadili, chápala, že asi nemá rád cudziu spoločnosť. Robila vôbec dobre, že sa tak rýchlo zaplietla do spoločnosti dvoch neznámych, mladých chalanov?

„Nevšímaj si ho, po čase ho to prejde," prehovoril Ascian. Keď po čase bude stále živá. Vlastne až teraz mala možnosť si obidvoch prezrieť v plnej kráse. Obidvaja boli oblečený do čiernych košeli a nohavíc a naozaj vyzerali dosť príťažlivo. Taktiež vyzerali byť dosť mladý, nad dvadsať im rozhodne netipovala. Možno mali viac, ale vyzerali tak mlado. „Chceš niečo zjesť? Jablko, alebo chlieb?" dodal, čím Victoriu vytrhol z premýšľania.

„Pozor, kráľovské hody tu mať nebudeš, ako si bola zvyknutá," ozval sa opäť Castin, ktorý stále niečo robil okolo koňoch.

„Nemôžeš mať kuš rešpekt?!" skríkol po ňom Ascian, no on ho odignoroval a ďalej si robil svoju prácu.

„Jablko postačí," odpovedala s úsmevom Ascian vybral ďalšie červené jablko, prišiel a sadol si vedľa nej a podal jej ho. „Ďakujem." Zakúsila sa do jablka, a kým ho jedla, prezerala si rannú prírodu. „Smiem sa spýtať?"

„Iste," odpovedal čiernovlasý chalan vedľa nej.

„Najbližšia dedina-mesto odtiaľ je asi Perris, však?"

„Z ktorého si podotýkam utiekla a stráže s tvojím otcom si toho už určite všimli a keď ťa nenašli na zámku, bezpochybne ťa nechal hľadať, keďže jej veličenstvo si uráčilo porušiť všetky pravidlá a utiecť, lebo ona nechce byť princeznou - čo je najdebilnejší dôvod na útek.. V skratke, keby si sa tam teraz ukázala, v momente by ťa chytili a odviedli naspäť na hrad a celá tvoja strašná namáha by stála za nič," pripomenul jej Castin. Akoby to sama nevedela.

„Ani tam v pláne ísť nemám," oponovala. Rozhodne sa nechcela vrátiť. Nechcela ani pomyslieť, čomu všetkému by potom musela čeliť.

„Škoda. Na čo si sa potom pýtala takú zbytočnosť?" opäť sa ozval Castin, skôr než Ascian stihol vysloviť to čo mal na jazyku. Prebodol Castina vražedným pohľadom, nad čím sa Victoria pousmiala. Nežiadala od nich absolútne žiadny veľký rešpekt, ani aby sa k nej správali ako k princeznej. Nemuseli s ňou ani moc komunikovať, keď nechceli. No ak mali spolu stráviť niekoľko mesiacov - pokiaľ jej neprebodnú srdce, keďže stále nevedela, čo v skutočnosti vlastne sú zač - tak úplne by stačilo, ak sa budú rešpektovať všetci traja navzájom.

„Pretože by som potrebovala pohodlné oblečenie na cestu. Tieto slávnostné šaty nie sú ani vhodné, ani pohodlné," odpovedala princezná. A tiež jej pripomínali fakt že utiekla priamo z bálu, ale to bolo vedľajšie a nepodstatné.

„Lili je najbližšie mesto odtiaľ ak nepočítam Perris. Pri stálom presúvaní s minimálnymi prestávkami na jedlo a oddych by sme tam došli tak do týždňa," povedal Castin nezaujato.

„Aha.. To vydržím," zašomrala si popod nos. Akosi pozabudla, že Ascian vedľa nej stále sedí, a že to jej šomranie určite počul. Akurát keby za tu malinkú chvíľku ohluchol. Nevadilo jej to samozrejme, nebolo to predsa nič súkromné alebo tajné, ale aj tak.

„Počkaj," ozval sa Ascian, postavil sa a prešiel ku koňom. Nevidela čo tam robí, no videla, že otváral akýsi ruksak, ktorý bol rovnako ako aj dve brašne priviazaný o chrbát jeho bielej kobyly. O chvíľu neskôr prišiel naspäť k nej a do lona jej podal nejaké veci. Boli to úplne nové nohavice z čiernej kože, s opaskom a tiež nová, biela košeľa. Aspoň tak vyzerala. Victoria sa pozrela na Asciana so zmäteným pohľadom. „Kúpili sme to pred pár dňami, no tebe sa to asi bude hodiť momentálne viac, ako nám," povedal, keď videl ako nechápavo sa tvári.

„Ascian, to už ale naozaj nemyslíš vážne!" rozhodil Castin rukami.

„Nechajte si to vy dvaja. Nechcem vás nijak obťažovať, bohato mi postačí spoločnosť," riekla a podávala mu oblečenie naspäť. Nemohla to od nich žiadať. Zaviazala by sa im a... A to by nemuselo dopadnúť dobre.

„Kľudne si to teraz obleč. Je to o dosť pohodlnejšie, než tie obrovské šaty čo máš na sebe. Keď dôjdeme do Lili, tak ti zoženieme niečo pohodlnejšie. Trvám na tom," povedal s úsmevom na tvári. No keď svoj pohľad presmerovala na Castina, jeho reakcia bola prevrátenie očami a okomentovanie to slovami: „Nevyjadrujem sa."

„Tak dobre," povedala princezná. Keď na tom Ascian tak trval, tak čo už. Aspoň sa mohla zbaviť šiat. Otravných a zbytočných šiat. Poobzerala sa dookola, či nájde miesto na prezlečenie. Pred nimi sa rozhodne prezliekať nebude. Iste, keďže boli v lese, jediný úkryt boli stromy. Postavila sa a prešla k najbližšiemu stromu, za ktorý sa schovala.

Vyzliekla sa z šiat, a keď s nimi dobojovala, nahradila ich košeľou a nohavicami, čo dostala. Nohavice jej sadli dobre, trochu ich stiahla opaskom, no čo sa týka košeli, tá jej už bola trochu väčšia. Takže si ju poriadne zakasala do nohavíc, no aj tak na nej visela. Vôbec nebola zvyknutá sa takto obliekať, takže nevedela či vyzerá prijateľne, dobre, zle alebo príšerne. Veru, bol to nezvyk.

Šaty, ktoré si vyzliekla schmatla do ruky a neisto sa vrátila k chalanom. Tí mali už všetky veci zbalené, takže bolo logické, že sa čakalo len na ňu.

„Tak, ako vyzerám?" položila otázku a spravila otočku okolo svojej osi.

„Skvelo," odpovedal jej Ascian po chvíli čo na ňu pozeral s milým úsmevom na tvári. Castin síce na princeznú pozeral tiež, no neodpovedal jej a na miesto toho len bez slova nasadol na svojho uhľového koňa. Naozaj úprimne dúfala, že si k sebe časom nájdu cestu. Presnejšie on k nej. Nechcela byť v spoločnosti, kde si prišla, že zavadzia. No nad Ascianovov odpoveďou sa pousmiala a prešla k svojmu koňovi - Edelasovi. Do tašky čo mala so sebou ako tak natrepala stočené šaty a horko-ťažko ju zavrela. Ako tak uvažovala, okrem oblečenia bude potrebovať aj ďalšiu tašku. Čierny plášť si prehodila cez plecia a zapla ho, pričom si na hlavu stiahla kapucňu. Potom vysadla do sedla a Ascian jej krok nasledoval a spravil to isté.

„Môžeme ísť?" spýtal sa Castin dosť otráveným tónom. Odznela kladná odpoveď a tak začali kráčať smerom na juh. Castin rovnako ako predchádzajúci deň nepovažoval za dôležité ísť v jednej línii ako to všetci normálny ľudia robia, ale išiel niekoľko metrov pred nimi. Vica a Ascian šli za ním vedľa seba. No s tým rozdielom, že dnes sa aj rozprávali a cesta sa neniesla v tichom vetre.

„Takže, prečo sa vlastne nechceš vrátiť naspäť?" spustil ako prvý. Victoria si vzdychla. Bola to síce jednoduchá otázka, no odpoveď, tá už bola zložitejšia.

Zamyslela sa a až potom odpovedala: „Poznám svojho brata. A poznám aj jeho účely. Vždy sa chcel stať kráľom Astropie. Trón mal praktický istý, no stále bola maličká možnosť, že otec zmení rozhodnutie a nástupkyňou trónu by som sa stala ja. Aj keď kráľovnou som nikdy nechcela byť. Ale stále lepšie ja než môj brat. No lenže môj otec za nového kráľa vyhlásil Leonarda. No a takto sa všetka sloboda, ktorú otec a starý otec vybudovali, zničí behom ani nie týždňa. Všetko v Astropii sa určite zmení a ľudia budú trpieť pod prísnymi pravidlami. Alebo utekať. Zo mňa by stopercentne urobil princeznú pripútanú k zámku a donútil by ma sa vydať za akéhosi hnusného, zbohatlíckeho šľachtica a kreténa. Kvôli biznisu. Lenže ja nič takéto nechcem a otec by to proti mojej vôli nikdy nespravil. Nič z toho nechcem aby sa stalo, no už tomu asi nezabránim." Uvidela ako sa Ascian na ňu uprene zíza a tak svoj pohľad presmerovala rovno pred seba. „Viem, je to totálne sprostý dôvod na útek," dodala potichu.

„Ja by spravil to isté," povedal jej po chvíľke ticha.

„Vážne?" spýtala sa neisto. Bola presvedčená, že sa zachovala zbabelo a len utiekla pred svojimi problémami. No na druhú stranu odmietala takto žiť. Nebola žiadny pes a nikto jej nebude rozkazovať čo môže a čo nemôže.

„Samozrejme," odpovedal jej a Victoria sa pousmiala. No nepresvedčilo ju to, bol to len súhlas, nie že urobila dobre. Nehodlala sa už ale vrátiť naspať. „Ale zaujímalo by ma," pokračoval „ako sa ti podarilo utiecť zo zámku tak aby si ťa nevšimli. Myslel som, že je výnimočne dobre strážený."

„To aj je," odpovedala v momente, keď dohovoril. „Stráže sú takmer na každom kroku," povedala, ale Ascian čakal kedy mu priamo odpovie na položenú otázku. A tak sa princezná opäť nadýchla a pokračovala. Asi by mala zvážiť, čo hovorí a nevešať mu hneď všetko na nos. „Včera večer sa na zámku konal bál, alebo čo to malo byť. Inak povedané, slávnosť na uctenie mojej mŕtvej matky. No a môj otec si akosi pomyslel, že už je asi dosť starý na vládnutie a tak vyhlásil môjho brata za kráľa, čo ma prirodzene naštvalo a dalo mi to ten budič utiecť. Bože, prepáč stále som ti neodpovedala na otázku a furt omieľam o tom istom," sklonila hlavu a nervózne sa zasmiala.

„Kľudne pokračuj, dobre sa počúvaš," povzbudil ju Ascian. Pozrela sa na neho a na chvíľu sa zamyslela. Robila dobre, že mu to všetko hovorila? Poznala ich len pár hodín a šanca, že v lese uprostred noci stretne niekoho s dobrým úmyslom je naozaj malá. Kľudne to mohli použiť proti nej. Ascian síce vyzeral byť milý, ale každý človek v sebe môže ukrývať rôzne tváre.

Aj cez isté pochybnosti pokračovala: „Po vyhlásení Leonarda za kráľa, som sa z tamade nenápadne vytratila a bežala do svojej komnaty. Tam som zvážila svoje možnosti a táto mi prišla najužitočnejšia. Najdôležitejšie veci som si zbalila a pomaly a potichu som zišla na dolné poschodie. Von som sa dostala cez okno, potom som nasadla na koňa a vycválala preč. Či si to už niekto všimol, to neviem."

„Nestrážia vám to všade stráže?" Ascian opäť položil otázku. Nepýta sa až moc veľa?

„Nemali šancu si ma všimnúť," povedala Victoria stručne a pozrela pred seba. Ozaj, v noci ten les vyzeral omnoho strašidelnejšie. Žili tu kade aké zverstvá. Ale cez deň dokázala obdivovať tú prírodu.

„Neľutuješ toho? Chcem tým povedať, si princezná, môžeš mať všetko. Mohla si svojho otca presvedčiť." Počúval ju vôbec? Sucho sa zasmiala.

„Nie a nemohla." Ďalšia rázna odpoveď. Nevedela ako inak by mala odpovedať. Nechala všetok svoj ľud napospas krutej vláde svojho brata, len aby sa ona mala dobre. Bolo to sebecké a vedela to, ale netrápilo ju to. Minimálne nie tak akoby malo. No hádala, že ma právo žiť ako chcela a nie ako jej bolo prikázané. Aj keď sa narodila ako princezná, mala by ňou byť a neutekať. No netrápilo ju to, chcela žiť po svojom.

„Dosť bolo o mne," povedala odrazu a s úsmevom sa obrátila k Ascianovi. „Ty mi povedz niečo o sebe. A možno aj o tvojom kamarátovi, ten sa so mnou asi nebude chcieť porozprávať," vyhŕkla princezná energeticky, no na Ascianovej tvári sa zjavil nepokojný výraz.

„Čo by si chcela vedieť?" spýtal sa napokon. Victoria si všimla jeho zaváhania pri zmene témy na jeho osobu, no snažila sa to ignorovať. Nič to nemuselo znamenať.

„Neviem.. Si z Astropie?" položila prvú otázku.

„Nie. Z Thetoris," odpovedal rýchlo. Victoria prikývla a ďalej sa pýtala.

„A čo ťa sem priviedlo?"

„Všeličo," odpovedal.

„A Castin?"

„Tak isto. Je so mnou od začiatku." Castin, ktorý bol pár krokov od nich sa obzrel, keď začul svoje meno, no neobťažoval sa spomaliť a pridať sa do rozhovoru ako by bolo slušné.

„Poznáte sa dlho?" spýtala sa opäť. Nebola o nič viac zvedavá ako bol on predtým. Chcela o nich niečo vedieť, ak s nimi má stráviť nejaký čas.

„Vyrastali sme spolu." Ďalšia stručná odpoveď.

„Aha.. A čo tvoji rodičia?"

„Nemusí vedieť všetko!" okríkol Castin spredu.

„Kľudne sa pýtaj.." povedal Ascian, no cítila, že o jeho minulosti asi nerozpráva rád. A pri zmienke rodičoch viditeľne stuhol. Nech už sa stalo čokoľvek, bolo vidieť, že o tom nerád rozpráva a ona sa rozhodla to akceptovať.

„Nie, má pravdu. Bola som až moc zvedavá," povedala princezná a trochu sa pousmiala, nech sa aspoň kúsok zlepší atmosféra. „Máš pekného koňa," povedala odrazu.

„Volá sa Cherry," usmial sa a potľapkal svoju kobylu.

„Môj sa volá Edelas," prehovorila. Chvíľu si myslela, že už je s tým rozprávaním trápna. Možno aj bola. Nikdy s nikým neviedla konverzácie takéhoto typu. Možno akurát so Sophie a Aeidenom. Väčšina ľudí k nej bola prevažne formálna a v láske to rozhodne nemala. S výnimkou jej brata Leonarda. Dobre, občas k nej bol dobrý, no oveľa viac k nej bol... drzý. Práve preto na zámku nemala toľko priateľov. Väčšina boli nudní ľudkovia, a dámy, čo len klebetili a málo kto si vedel užívať mladosť. Ona bola skôr za tu zábavu než za nudné klebetenie. Do dnes s tým nemala čo robiť, no teraz bola preč a zdvorilé konverzácie ju nebudú čakať na každom kroku. Rozhodne nie tu v lese, ktorý je plný ničoty. A bola za to rada, pretože mohla byť na niekoho nekontrolovateľne drzá a arogantná, a otec jej nebude dávať prednášku o tom, že takto sa slušné princezné nesprávajú, ako mal vo zvyku. Aroganciu v sebe ale zas toľko nemala. Vedela byť zlá, no vôbec nie tak ako Leonard. Victoria sa usmiala na Asciana. „Bolo to hneď prvé meno, ktoré mi vtedy napadlo a meniť sa mi ho nechcelo," dodala.

Ascian zrazu popohnal koňa dopredu a dohnal Castina vpredu. Niečo mu hovoril, no Victoria to nepočula. Hovorili potichu na to aby to zachytila. Dokonca vyzerali akoby sa hádali. Nepáčilo sa jej to. No netrvalo to dlho a Ascian sa vrátil naspäť k mladej princeznej. Očividne na nej videl nedôverčivý výraz a tak povedal: „Len som mu hovoril, nech sa k tebe správa trochu slušnejšie." Vica sa predsa len usmiala. Otázka ale bola, či jej vravel pravdu.

„Vieš, že o to nežiadam," odpovedala mu. Ascian sa jej pozrel priamo do očí.

„Teraz si tu s nami a myslím, že sa k tebe môže správať kus normálne, a nie ako prvotriedny idiot." Victoria sa znova len usmiala. Nemala na to odpoveď. Opravila si opasok na nohaviciach, ktoré dostala - bol to naozaj nezvyk - a pozrela sa znova pred seba na cestu. Možno predsa len by im mohla dôverovať o trošku viac. Alebo sa o to aspoň pokúsiť.