ೄྀ࿐ ˊˎ-

Nebolo to fér. Toľkokrát sa snažila otca presvedčiť, aby na niečo také ani nemyslel, že to nemusí dopadnúť dobre, ale on na Victoriin názor nedbal. Stále si myslel, že urobil správne rozhodnutie, keď aj napriek jej varovaniam prehlásil Leonarda za nového kráľa. Bol presvedčený, že z neho bude úžasný vládca. Nevidel v ňom tú povýšeneckosť, povrchnosť, arogantnosť, ktorú v sebe ukrýval. Iste, ani to vidieť nemohol, keď sa pred otcom stále správal ako anjel. Relatívne. Nikdy sa mu neukázal tak ako Victorií.

No ona veľmi dobre vedela, že z neho dobrý kráľ ani náhodou nebude. Zmenia sa pravidlá a ona už si nebude môcť užívať voľný čas s otravovaným stráži. Že sa bude musieť totálne správať ako princezná. V Astropii nastane iný režim. Horší. Prísnejší. Ako to všetko vedela? Nevedela, ale poznala svojho brata, a to všetko bolo viac ako pravdepodobné.

Vedela presne čo urobí. V hlave si zmapovala menší plán, no netušila či bude aj úspešný. Možno to je trochu – dobre, viac ako trochu – prvoplánové, ale už sa rozhodla. Odíde z Astropii. Za lepším životom. Vyriešilo by sa tým niekoľko jej problémov. Rozmýšľala už nad tým aj v minulosti, no nikdy nemala ten budič to spraviť. Takže áno, je to dosť šialené a nepremyslené, ale urobí to. Hneď.

Victoria sa postavila z postele a otvorila svoju veľkú skriňu. Niekde vzadu určite má nejakú tašku. Musí. Začala prehrabávať almaru, až dokým nenarazila na to, čo hľadala. Nie moc veľká, ani malá taška s vyšitým erbom Astropie – koruna v ohni. Nikto jej nikdy nepovedal, prečo práve to a ona sa o to ani nezaujímala. Otvorila ju a pohádzala do nej len pár veci. Tie čo považovala za najsúrnejšie. Päť plných mešcí peňazí, ktoré mala schované, deku a podobné dôležité veci.

Porozhliadla sa po izbe. Bude jej to tu chýbať? Tá posteľ a jedlo možno. Inak? Nie, nemyslela si to. No čo sa týkalo ľudí, tu jej budú chýbať Aiden a Morwen. A Sophie. No ten luxus jej chýbať určite nebude. Pochybovala o tom. Zvykne si aj na iný život.

Chvíľku rozmýšľala, či by nemala zájsť za Aidenom. Možno by sa pridal. Vedela ako Leonarda neznášal. No taktiež vedela, žeby z Astropie nikdy neodišiel, a keby mu o svojom nepremyslenom pláne povedala, zreval by ju za to a určite by to oznámil jej otcovi. A všetko by sa tým pokazilo. A tak uznala, že za nikým nepôjde a nepozorovateľne unikne zo zámku. Teda sa o to aspoň pokúsi. Nakoniec len napísala otcovi krátky list o tom, že je v poriadku a nech sa ju nepokúša nájsť, pretože bola rozhodnutá, že sa sem už nevráti. Určite to niektorá zo slúžok nájde a prenechá list kráľovi. Toho, že sa Victoria v svojej komnate nenachádza si všimnú pri najlepšom až ráno. A ona už môže byť dávno dosť ďaleko nato, aby ju našli a chytili. Teda pokiaľ ju nepríde Aiden skontrolovať, čo niekedy robieval. Nechcela tu zostávať a prizerať sa, ako sa Astropia rúti do záhuby.

Lístoček s oznamom pre otca nechala viditeľne na posteli. Vyzula si tie príšerné opätky a nahradila ich pohodlnejšími balerínami. Zo šatníka si rovnako vybrala čierny plášť, prehodila si ho cez ramena a na hlavu si natiahla kapucňu. Dúfala, že nikoho nestretne. Nemala ani len tušenie, čo by potom robila. Asi by bola nútená sa vrátiť naspäť a otec by jej nastavil osobnú hliadku, alebo čo.

Tašku si prehodila cez plecia a kapucňu si stiahla viac do očí. Pobrala sa k dverám svojej komnaty, pred ktorými aj zastala. Obzrela sa za seba. Fakt to chcela urobiť? Potom sa jej bude ťažko vracať. Áno, áno chcela. Chcela konečne žiť podľa seba a nie tak ako musela, pretože bola princezná.

Ťažko si vydýchla a rýchlo si v mysli prehrala, či má všetko dôležité. Potom potichu otvorila dvere a vyšla na chodbu, a čo najtichšie tie dvere aj zatvárala. Poobzerala sa dookola, či niekde neuvidí nejakú stráž, no nikde nebolo ani živej duše. Všetci asi boli na tom bále, z ktorého utiekla. Všimli si toho vôbec?

Odbočila doprava a ponáhľala sa dlhou chodbou k schodisku, ktoré viedlo na prízemie. Hlavným vchodom vyjsť nemohla, keďže ten bol strážený kráľovskou strážou. Tí by ju hneď chytili. Preto jej plán bol dostať sa na najnižšie poschodie a z istej miestnosti vyskočiť z okna. Nebolo to vysoko. Robila to bežne, keď bola malá a pobehovala po hrade, pričom ju Leonard chytal. Vtedy si boli blízky. Pousmiala sa nad spomienkou a ďalej kráčala rýchlim krokom. Nezniesla, keby ju niekto načapal.

Keď už bola pri schodoch, začula niečie kroky. Rýchlo nakukla cez zábradlie a zbadala ako po točitom schodisku kráčajú dvaja strážni. Potichu zanadávala, poobzerala sa dookola a rýchlo sa skryla za akúsi sochu, ktorú si tu nikdy pred tým nevšimla. Bolo to absurdné, skrývať sa za sochou, no rozhodne sa nenechá prichytiť pri úteku.

Dvaja muži vyšli na štvrté poschodie. Prepána, to nemohli ísť vyššie? Prechádzali okolo nej a ona ich zo zatajeným dychom sledovala. Kráčali ticho vedľa seba, takže sa opovážila sotva dýchať. Našťastie si ju nevšimli. Len nech nejdú do jej komnaty! Len to nie.

Nemala času nazvyš. Buď teraz alebo nikdy. Keď stráže boli dostatočne ďaleko, aby ju nezačuli, čo najrýchlejšie a zároveň čo najtichšie, prebehla spoza sochy na schodisko. Teraz sa už len dostať bez povšimnutia z hradu. To dá!

Potichu zbehla schody na najnižšie poschodie. Stále sa radostný jasot ľudí a hudba, čo znamenalo, že slávnosť ešte stále trvala. Ani ju to neprekvapovalo. No bola zvedavá, či Aiden sa tam stále nachádza. Mal by, bola to jeho povinnosť, no to bola aj jej a predsa sa tam už nikdy nevráti. Aspoň v to dúfala. Musela sa odtiaľ dostať čo najrýchlejšie preč. Keď sa jej to podarí, bude to úspech. Vážne práve uteká z vlastného domova?

Od točitého schodiska zabočila doprava a potichu sa rozbehla chodbou. Na jej konci zahla opäť doprava a ocitla sa na chodbe s piatimi dverami na ľavej strane. Vbehla do tých tretích a potichu ich zavrela. Bola tam tma ako vo vreci a zapáliť svetlo tam nemala čím. Tak to nedomyslela. Úplne zabudla, že tu svetlo nebude zapálené. Vrátiť sa rozhodne nevráti. A iný východ, to nebude riskovať. No nič, bude musieť vyjsť poslepiačky. Bohovia, už teraz je to náročné.

Vystrela ruky pred seba ako múmia a snažila sa do ničoho nenabúrať a nenarobiť hluk, kým si jej oči privyknú na tú totálnu tmu. Takto obišla veľký stôl a dostala sa k zadnej stene. Stále poriadne nevidela, no vedela veľmi dobre, že tam je okno. Podarilo sa jej ho otvoriť a ovinul ju chladný, nočný vánok. Ešte raz sa obzrela dozadu na dvere, aby sa uistila, že nikto nejde. Následne sa vyšplhala hore, preliezla okno a bola von. Pri dopade dopadla na štyri ako šelma. Tento malý skok mala nacvičený z detstva. Dala to. Je von! Prvá časť za ňou. Ostáva uniknúť z pozemku a môže túto misiu považovať za úspešnú. Aspoň polovične.

Pobrala sa smerom k stajniam, pre svojho žrebca, Edelasa. Opatrne vošla dnu a prišla k svojmu hnedákovi. Pohladkala ho po čele a usmiala sa. Bol to vytrvalí kôň a táto cesta bude dosť dlhá a dobrodružná. Možno aj viac akoby chcela. Dala mu kus jablka a v tichosti sa ho snažila osedlať. Keď to bolo hotové, už mu len pripevnila svoju tašku, čo mala na chrbte, odviazala ho a vyviedla von. Stajňu zavrela a vysadla na Edelasa. Popohnala ho a klusom sa opatrne dostali von z pozemku. Našťastie nikde nebolo ani živej duše a tak za bránami rýchlili a preleteli mestom ako víchor. Ani sa neobzrela na dom, kde bývala Sophie. Nemohla. Uháňali až von z mesta, kde spomalila a už krokom vošla do Tenebriského lesa.

Nikdy v ňom nebola takto v noci. Stále ju akosi desil a teraz, keď je tam tma a prechádza ním sama, ju desil omnoho viac. Jediná vec, ktorá ju držala, aby nepodľahla strachu bola, že to urobila. Naozaj to urobila! Utiekla z kráľovstva. Z jej domova. Teraz bola na ceste za jej vysnívaným životom.