ೄྀ࿐ ˊˎ-

Victoria odignorovala všetky slušné spôsoby a sedela v svojej komnate na stoličke s nohami vyloženými na stole s knihou v ruke, keď niekto zaklopal na jej dvere. Nechcelo sa jej stavať, a tak len zakričala, že dotyčný môže vstúpiť. Dnu teda vošiel vysoký, blonďavý kapitán stráže.

„Aiden, čo ty tu?" spýtala sa prekvapene a okamžite dala nohy zo stola dole. Bola prekvapená, keďže ona bola väčšinou tá, ktorá chodila k nemu a večer preklábosili celé hodiny. Boli sotva dve hodiny popoludní a on zvyčajne o takomto čase mal povinnosti.

„Na zbytok dňa mám voľno," povedal a zvalil sa na jej mäkkú sedačku.

„A tak si uznal za vhodné prísť tu a otravovať ma, len preto lebo celé dni ťa otravujem ja, že?" Zvedavo zaklipkala očami.

„Presne!" Victoria sa nad tým zasmiala a zatrepla knihu.

„Takže zásadná otázka dňa znie," začala s vážnou tvárou. „Koľko krát ti dnes stihol Leonard vynadať?"

„Presne štyrikrát," povedal Aiden pokojne. „Zhoršuje sa, minule to bolo raz toľko," okomentoval to a pozrel sa na princeznú.

„No, možno ťa začne mať napokon aj rád."

„To ťažko. Ty povedz, koľkým dámam si stihla dneska vynadať?" zaškeril sa na ňu a Victoria sa dramaticky postavila.

„Len pár," odpovedala s malým úsmevom.

„Číslo."

„Siedmim," povedala na koniec a zaškerila sa. „Koledovali si o to. Správali sa nevhodne."

„Vraví princezná, ktorú to tu nebaví, nezaujíma sa o dianie na zámku a sedí za stolom s vyloženými nohami," zasmial sa a Victoria len mykla ramenami.

„Bolo to pre ich dobro," ohradila sa a ľahla si do postele tak, že hlavu mala na konci a bola pomerne blízko Aidenovi. „Povedz pravdu," začala opäť s prižmurenými očami. „Prečo si prišiel mrhať mojím časom?" dodala a snažila sa aby jej nemykalo kútikmi úst.

„Prišiel som vás otráviť, vaše veličenstvo," povedal najvážnejším tónom na aký sa zmohol a Victorii sa už kútiky úst vykrútili do úsmevu.

„A čím?" spýtala sa a naklonila sa ešte bližšie k Aidenovi. Boli tak blízko seba, že sa takmer dotýkali čelami

„Mojou krásou."

„Tak to vás musím sklamať na plnej čiare, kapitán, ale mňa neotravíte. Jedine ak by ste ma nafetovali knihami," argumentovala a takmer sa rozosmiala no podarilo sa jej udržať vážnu tvar. Zato Aiden sa uchechtol. Odkiaľ má také nápady?

„Práve ste ma urazili. Moje srdce vykrváca." Nahodil urazený výraz a navzájom si pozerali do očí. Cenil si ich priateľstva. Victoria sa zasmiala, no nenapadlo jej nič, čo by na to mohla povedať a tak sa len s pobavením na neho pozerala. Znova prižmúrila oči a zízala na neho, akoby ho chcela prepáliť pohľadom. Aiden urobil to isté. Keby mohli boli by k sebe ešte bližšie, no do týkajúce čela to nedovoľovali. Jedine keby sa chceli začať pretláčať hlavami.

Náhle sa rozleteli dvere do Victorinej komnaty a dnu vletela tmavovláska, ktorá ihneď zastala prikovaná k zemi. Princezná vyklonila hlavu a pozrela na ďalšiu neohlásenú návštevu. Aiden sa obzrel a potom sa rýchlo posadil.

„Morwen! Prečo ideš ako víchor?" spýtala sa Victoria. Morwen však neodpovedala, očividne si myslela, že prišla dosť v nevhod. Pravda, princezná a kapitán kráľovskej stráže tvárami natlačenými k sebe. Muselo to vyzerať všelijako.

„Ja.. Prídem neskôr," vysúkala zo seba a zmizla rýchlejšie než prišla. Victoria a Aiden sa na seba pozreli a v momente sa rozosmiali na plné hrdlo. Ďalej sa rozprávali o všeličom no o bále, ktorý sa mal konať ďalší deň nepadla ani zmienka.

≪•◦ ❈ ◦•≫

Bola sobota tridsiatého júna. Dnes to je presne dvanásť rokov, od smrti Victorinej matky. Mala len štyri, keď sa to stalo a vtedy si to toľko neuvedomovala, ako teraz, keď mala šestnásť. Bola to naozaj skvelá matka a ešte lepšia kráľovná. Toľko rokov už prežila v tomto naozaj nádhernom zámku, ale nikdy si to neužívala tak, ako by mohla. Niekedy naozaj mala takú chuť a odísť, no nikdy sa na to nezmohla.

Matka jej naozaj príšerné chýbala a vôbec nemala náladu ísť na nejaký bál v tento deň. Radšej by šla von a potom presedela zvyšok dňa nad knihou.

Oblečená do jednoduchých svetlofialových šiat prešla Victoria k oknu v svojej komnate. Otvorila ho, oprela sa o vnútorný parapet a zadívala sa von. Teplý letný vánok sa jej pohrával s vlasmi, no absolútne jej to nevadilo. Bolo to v celku príjemné. Veru, zo štvrtého poschodia bol naozaj pekný výhľad na okolitú Astropiu.

Priamo pred jej očami sa rozprestieral Tenebriský les. Najväčší z celej krajiny. Pomenovali ho jej predkovia, pred niečo vyše tisíc rokmi, no vtedy Morfinský zámok ešte postavený nebol. V lese sa ukrývali rôzne temné bytosti, ktoré sa najradšej objavovali v noci a zablúdencov si rady dali na večeru. Aspoň tak je to bolo vždy od každého hovorené.

Astropia bola vskutku veľká krajina. Nachádzali sa v nej mnohé menšie dediny a mnohé mestá. No zelene tu bolo oveľa viac ako dedín a mest. A to jej celkom aj vyhovovalo. Prírodu mala naozaj dosť rada.

Zrak z lesa a hôr preniesla na malé mestečko pod zámkom s názvom Perris. Doliehal ku nej rehot detí, nad čím sa pousmiala. Nikdy nič také nezažila. Nikdy nemohla len tak behať po meste a naháňať sa alebo šermovať sa s kamarátmi. Sophie bola vlastne jej jediná normálna kamarátka.

Vydýchla a zavrela okno. O ani nie celé štyri hodiny sa mal začať bál, či ples, či to malo byť. Vôbec sa jej tam nechcelo. Naozaj by radšej presedela celú slávnosť v jej izbe s knihou v ruke. Jediná jej záchrana bola, že tam bude aj Aiden. Aspoň s niekým normálnym sa bude môcť rozprávať. Len dúfala, že nebude musieť tancovať. Ľahla si do postele, vzala nedočítanú knihu z kopy a radšej sa začítala do deja.

Hltala slová knihy a doslova sa v nej stratila, až kým niekto nezaklopal na dvere. Len nech sa už nemusí ísť chystať! Tak sa jej tam nechcelo!

„Princezná Victoria? Princezná Victoria, ste tam?" ozval sa hlas patriac jednej zo služobníc. Volala sa Andy a bola to naozaj milá žena. Nie ako niektoré slúžky v zámku.

„Áno," odpovedala neprítomne a ďalej čítala.

„Smiem dnu?" spýtala sa.

„Áno," odpovedala opäť a zavrela knihu. Dvere sa s vrzgotom otvorili a dnu vošla žena v strednom veku, s blonďavými vlasmi zopnutými v úplom drdole. Na sebe mala čierne šaty dlhé po zem a so zásterou zaviazanou vzadu. Victoria sa na ňu usmiala a posunula sa na posteli viac dozadu.

„Prišla som vám len oznámiť, že o hodinu a pol sa to začína. A taktiežsom vám prišla pomôcť s prípravou," zaštebotala so žiarivým úsmevom.

„Ďakujem, Andy," povedala a prešla k zrkadlu. „Vôbec sa mi tam nechce," dodala.

„Vraj to má byť špeciálna udalosť. Kráľ nechcel nikomu nič prezradiť," poznamenala. Výročie smrti jej matky a špeciálna udalosť. No to ďakujem pekne!

Victoria otvorila skriňu so šatami a zamyslela sa. Šiat mala vskutku mnoho, no nemala tušenie, ktoré si obliecť. Čierne, červené, béžové, či rúžové? Alebo modré?

„Smiem? Pomôžem vám," povedala Andy a prišla k nej.

„Samozrejme," usmiala sa na ňu a odstúpila od skrine. Pozorovala ju, ako sa jej prehrabávala v šatníku a Victoria čakala vedľa.

„Čo tieto? Ak nie, mohla by som vám nejaké narýchlo zohnať." Andy vytiahla zo skrine jedny jemno ružové šaty s krátkymi, rozšírenými rukávmi. Sukňa dlhá po zem a vrch bol posiatí malými drahokamami.

„Tie sú fajn," okomentovala to a prezvala si ich. Prešla s nimi za paraván a vyzliekla si svoje fialové šaty. Nahradila ich tými ružovými, no bolo ich potrebné vzadu zaviazať, čo sama nedokázala. Princezná prešla teda k Andy a otočila sa k nej.

„Zaviažete mi ich prosím?" spýtala sa milo a dlhé hnedé vlasy si dala dopredu, aby neprekážali.

„Iste," odpovedala jej a začala sťahovať šnúrky, pričom sa jej viac a viac ťažšie dýchalo. Ako radšej by mala obyčajné nohavice, alebo niečo, než ten korzet, v ktorom, sotva dýchala.

„Ďakujem pekne," poďakovala a zhlboka sa nadýchla. Andy jej takisto spravila účes a nalíčila ju, tak ako bolo vhodné. Vlasy jej nechala rozpustené, len jej ich jemne natočila a vložila jej do nich korunku. Po nejakom čase iba vsunula nohy do topánok a bola kompletná. Onedlho opustila komnatu a zamierila rovno do hlavnej, kde sa to malo konať. Keď sa neunudí k smrti bude vďačná.

V sieni si jednoducho sadla na svoje miesto a sedela. Nič iné nemohla robiť. Chvíľu sa porozprávala s Aidenom, no ten potom musel sa vrátiť k svojej práci a ona sa opäť nudila. Mohla poklábosiť s Leonardom, no ten ju úspešne ignoroval.

Po istej dobe, prišli všetci pozvaní hostia. Privítali ich ako sa patrí a potom sa celá slávnosť začala. Hudba hrala jemné melódie a páry na ne tancovali, zatiaľ čo Victoria sedela na svojom mieste znudená a modlila sa nech to už skončí. Princ Leonard sa vytratil s nejakou čiernovlasou dievčinou, a kráľ sedel blízko nej, no s niekým sa rozprával. Asi nejaký vojvoda. Podoprela si hlavu a nahlas vydýchla vzduch z pľúc, čo by na verejnosti ako princezná asi nemala.

„Môžem vás pozvať do tanca, princezná?" ozval sa pri nej mužský hlas a zdvihla zrak. Pred ňou stál akýsi vysoký mladík s hnedými vlasmi a oblečený bol dosť elegantne. Ale tancovať? Ona? No nie, to fakt nie. Zadívala sa mu do jeho sivých očí a premýšľala nad odpoveďou.

„Ja neviem. Nechcem vám pomliaždiť nohy," odpovedala a dúfala, že ho tým odradí. Aj tak to bola pravda. Ona a tanec sa k sebe nehodilo. Rýchlo sa pozrela na Aidena, ktorý jej nijak nepomohol, ale len sa uškŕňal.

„Len jeden tanec a dám vám pokoj," povedal a na tvári sa mu objavil vtieravý úsmev.

„Fajn, jeden tanec." Odvliekol si ju na parket a začal ju vykrúcať.

Jej spoločník po celú dobu tancovania niečo hovoril a ona mu len prikyvovala. Vôbec ho nepočúvala, len nechcela vyzerať hlúpo.

Skladba konečne skončila a Victoria sa mu vytratila niekde na druhú stranu siene, nech ju nezazrie. Zaprisahala sa, že už nikdy nebude tancovať. Týchto necelých päť minút boli snáď tie najnudnejšie v jej živote.

Vzala si pohár s vodou, popíjala to a snažila sa vyzerať, že neexistujem. Hudba odrazu stíchla a princezná upútala svoju pozornosť na jej otca, ktorý vstal a usmieval sa.

„Dnes je to presne dvanásť rokov, odkedy umrela moja manželka," začal rozprávať a pri tých slovách trochu posmutnel. „Bola to mimoriadna žena a táto udalosť bola usporiadaná na jej počesť. No je tu aj druhá vec. Nechcel som, aby to bolo celé, takéto smutné, tak som urobil špeciálne rozhodnutie," opäť hovoril s úsmevom a porozhliadol sa po celej miestnosti. „Keďže ja už pomaly starnem, rozhodol som sa, žeby bolo dobre oznámiť ľudu, kto vám bude najbližšie roky vládnuť, keďže ja mám toho vládnutia až pokrk.." Victoria vypleštila oči a naďalej počúvala. Ani nemala šancu to s ním prebrať znova! „Preto za môjho nástupcu, a nového kráľa Astropie menujem svojho syna Leonarda Eliasa Williamsa! Korunovácia sa bude konať o pár dni a oficiálne sa stane našim novým kráľom," dohovoril a ja Victoria až vyprskla vodu od prekvapenia. Našťastie to nikto nezaregistroval, tak si rýchlo utrela ústa. Všetci začali tlieskať, až na jej výnimku. Pohľadom vyhľadala Aidena, ktorý zízal na kráľa rovnako prekvapene a znechutene ako ona. Očividne ani on o tom nevedel. No ale teraz sa jej zmocnil naozajstný hnev.

Leonard ako kráľ? Nevedela si to ani len predstaviť. Celá Astropia pôjde do záhuby, tým si bola istá. Nebude brať ohľad na druhých, bude robiť to, čo bude v jeho osobný prospech! A ona tu má žiť? Všetci majú žiť, pod jeho vládou? Nie, toto odmietala na plnej čiare. Odmietala žiť v krajine, kde má vládnuť jej hrozný a povýšenecký brat.

Rýchlo, kým všetci venovali svoju pozornosť kráľovi a nasledujúcemu kráľovi, prešmykla sa von zo siene a uháňala cez chodby do svojej komnaty. Na druhom poschodí začula, ako opäť začala hrať hudba. Na tmavých kamenných schodoch sa obzrela a naďalej bežala do jej izby, čo jej sily stačili

Dobehla na štvrté poschodie, preletela cez chodbu, otvorila dvere do jej komnaty, vletela dnu, dvere zabuchla a zamkla a hodila sa na posteľ.

Nezdrží sa tu už ani minútu! Práve sa rozhodla. Nechce byť tá slušná princezná, nechce byť tá, ktorá sa nesmie mýliť, nechce byť tá, čo ma neustále kráľovské povinnosti a nechcela byť pod vládou jej brata! Nikdy nič z toho nechcela. Nikdy! Nie, nie, nie a nie! V tejto krajine už nehodlá žiť!