ೄྀ࿐ ˊˎ-

Akonáhle Victoria a Ascian vošli do izby, ovinula ich príjemná vanilková vôňa. Ascian  tašky čo mal so sebou ihneď hodil na zem a rozvalil sa na posteli. Victoria sa ale poobzerala po miestnosti. Na malej chodbičke boli dvere, ktoré viedli do kúpeľne. Vošla do nej. Nebola veľká no bolo tam dosť miesta na to, aby sa tam zmestila vaňa, toaleta, umývadlo a toaletná skrinka. Vyšla von a v samotnej izbe sa nachádzala jedna manželská posteľ ležiaca na strede zadnej steny - na ktorej sa už Ascian vyvaľoval - napravo od nej stál vysoký šatník z dubového dreva. Naľavo zas bol jeden stôl a vedľa neho knižnica s asi troma knihami. A od šatníka napravo boli dvere na malý balkón. To bolo všetko čo sa v izbe nachádzalo. Vica predpokladala, že všetky izby sú rovnaké.

„Už slečna skončila prehliadku?" počula tlmený Ascianov hlas. Pozrela na neho a stále ležal na bruchu s hlavou vo vankúši. To má až tak dobre inštinkty, alebo čo?

„Áno, slečniak," odpovedala, chvíľu bolo ticho, potom sa Ascian otočil a pozrel na ňu pohľadom: Čože? a začal sa smiať. Opäť ten milý, zvučný, úprimný smiech, ktorý nakazil aj Victoriu. Po pár minútach, kedy sa obidvaja rehotali, Ascian si znova ľahol do polohy: nerušiť, dusím sa vankúšmi.

„Prečo sa dusíš vankúšom?" spýtala sa Vica a sadla si na kraj postele, pretože stáť sa jej už nechcelo.

„Preto lebo mi to otepľuje ksicht," odpovedal.

„Veď je júl. Je tu teplo."

„Je, ale ja chcem aby mi bolo teplejšie."

„Takže produktívne dýchanie ala dusenie sa?"

„Hej." Po dopovedaní ostalo ticho. Vica si vyzliekla plášť, keďže ako bolo povedané, bolo teplo a ľahla si. A pozerala do stopu. A rozmýšľala nad vlastnými vecami. Ascian sa asi po dvoch minútach otočil a taktiež čumel do stropu. Ako dvaja idioti, ktorý zabudli, že vedľa nich niekto leží a čírou náhodou robí rovnakú činnosť.

Po možno ďalších dvoch minútach si to do izby vpálil Castin, až to s obidvoma cuklo, a on sa len oprel o stenu a povedal: „Nenechajte sa rušiť zbližovaním sa." A ostal ticho. Ascian aj Victoria na neho len vyorane pozerali.

„On už si stihol vypiť alebo čo sa deje?" spýtala sa Vica Asciana potichu.

„Dobre, čo chceš?" položil Ascian otázku a oprel sa o lakte. Victoria sa posadila.

„Tak, chcel som prebrať plán, ale keď sa tak krásne zbližujete-" ani to nedopovedal a Ascian mu hodil vankúš do tváre. Ten spadol na zem a Castin na to pozrel akoby pred neho spadla pečená hus. „Chováš sa ako dieťa," okomentoval to.

„No neviem kto sa tu správa ako dieťa s tým jeho krásnym zbližovaním, ale ilúzie ja neberiem. Na to mám až moc čisté srdce," reagoval Ascian.

„Neviem kto mi tu hádže vankúše do ksichtu."

„Hádate sa ako starý manželia," pripojila sa Vica do rozhovoru. „Kedy ste sa vzali? Prečo som nebola pozvaná na svadbu?"

„Ty buď ticho, ty sa mi tu zbližuješ s manželom." Ticho. A trojitý záchvat smiechu. Tak takáto náladička tu ešte veru nebola. Mohla by trvať navždy a nie to čo tu bývalo doteraz. To dusno. Ale to bolo viac ako nepravdepodobné.

„To bolo divné," povedal Ascian so smiechom.

„Bolo," súhlasil Castin, pričom vravel rovnako ako Ascian, inak povedané so smiechom. Bolo to prvý raz čo Victoria počula Castina sa smiať. Bol to divný pocit, ale mal príjemný smiech. Taký.. komfortný.

„Okej, buďme ticho lebo nás odtiaľ ešte vyhodia," povedala Vica, keď sa trošku upokojila, no tí dvaja sa ešte stále smiali. Očividne mali pokazený humor. Všetci traja.

„Dobre. Castin, plán alebo ako si to nazval preberieme zajtra. Ja osobne nemám silu rozmýšľať," prehovoril Ascian.

„A ja chcem spať," dodala Victoria.

„Lenivci jedni." Okej, možno bolo fakt skoro, ale Victoria sa cítila, že aj keď zaspí teraz, čo bol ešte deň, tak bude spať až do rána.

„Tak sa zbližujte ďalej," povedal Castin, otočil sa a odišiel. Vica sa na Asciana pozrela pohľadom asi si naozaj vypil.

„Sú v kúpeľni uteráky?" spýtal sa Ascian od veci.

„Prečo?"

„Pretože by som sa rád okúpal a ty si to tu preskúmala."

„Jaj. No sú tam štyri," odpovedala.

„Okej. Ak chceš, môžeš ísť prvá," povedal po chvíli.

„A nebude ti to vadiť?"

„Vôbec nie. Kľudne bež."

„Tak fajn." Postavila sa, pozrela na Asciana, ktorý vyzeral byť fakt moc, ale že moc unavený a odišla do kúpeľne. Zamkla dvere, napúšťala si teplú vaňu, vyzliekla sa - stále z tej košele a nohavíc, čo je prvý deň dali - a konečne asi po týždni sa mohla okúpať. V teplej vode.

≪•◦ ❈ ◦•≫

Ako tak uvažoval, možno mal Castin pravdu. Možno mal pravdu, že nadviazať priateľstvo s Victoriou nebude najlepší nápad. Možno mal pravdu. Vedel, že na konci to bude bolieť. Nech to skončí tak či onak. Na šťastné konce jednoducho šťastie nemal. No nemienil to malé priateľstvo zničiť hneď na začiatku. Mohol. Ale nechcel.. Alebo chcel..? Nie. Nikdy. Nie v úmysle. No kto vie čo budúcnosť prinesie. Či krásne kvety, alebo silnú búrku. Teraz, keď sa všetci traja smiali, sa po dlhom čase cítil naozaj dobre. Ale keď to tak bolo naposledy, skončilo to katastrofou. Doslova si prial aby to tak ostalo, aby mali takú zábavu každý deň. No vedel, že Castin názor nezmenil. Možno si len vypil, možno mal len dobrú náladu. Alebo ho len unavilo hranie sa na idiota, tak chvíľu bol takým, akého ho poznal. No vedel, že to jeho chovanie nemyslí zle.

A ako nad tým premýšľal, naozaj mal možno pravdu. Nevedel ako dlho ešte všetci traja budú spolu, no vedel, že to nemôže dopadnúť dobre. Vedel, že sa časom naozaj zblížia. Vedel že sa zblížia. Všetci. Vedel, že budú naozajstný priatelia, no čo z toho. Preboha je to princezná. A celá krajina ju hľadá. Alebo bude. Nie je, jednoducho nie je možnosť, že ju nenájdu. Nemyslel pesimisticky.. Po tom, čo si prežil, bol realista.

Mal pravdu. Naozaj mal pravdu... Victoria nebola zlá. Bola.. anjel je zas silné slovo. Bola empatická, bola milá... bola vtipná, starostlivá. Priateľská. Krásna. Len slepý by to poprel. A práve na to si človek zvykne. Rýchlo. Zvykne si na dobrú povahu, zvykne si na prítomnosť. Niekedy si zvykneme rýchlejšie ako je zdravé. Ale bola to chyba? Spravil on chybu? Keď sa rozhodol získať jej priateľstvo? Určite. No bolo neskoro. Mohol povedať, že boli... priatelia. Boli priatelia. Na začiatku. A bude sa to rozvíjať. Vedel to. Vedel, že časom to skončí tak, že budú mať podobný vzťah ako má s Castinom. Tá povaha.. to z nej doslova kričalo.

Skončí to zle, mal na to myslieť skôr. Mal počúvať Castina. No teraz nerozvráti to málo čo medzi nimi bolo. To malé priateľstvo. Bol nevďačný? Možno. Bol sebecký? Možno. Len chcel aby to takto ostalo. Chcel, aby všetci traja boli najlepší priatelia. Aby sa navzájom podpichovali, robili si zo seba srandu. Aby sa smiali. Bože, tak dlho sa úprimne nesmial. Victoria to zmenila. Všetko zmenila. Ale k lepšiemu? K horšiemu? Nevedel.

Vedel len, že to neskončí dobre. A že to bude bolieť. Vždy to tak bolo. Vždy to tak bude. Vždy to bolí. A vlastne mu to bolo jedno. Nech to bolí. Zaslúžil si to. Nikto to nemohol poprieť. Ale priateľstvo ničiť nebude. Nebude opäť spôsobovať bolesť druhým. A sebe. Aj keď si to zaslúži. Nebude ničiť priateľstvo, keď je to to jediné, čo ho nenúti nemyslieť na tie zlé veci. Keď sa je o čom rozprávať. Keď sa môže smiať.

Áno, z jednej časti Castin pravdu mal, no z druhej mu totálne unikala pointa. Však im bolo teraz dobre. A možno to bol ten problém.. Na konci to nebude prechádzka ružovou záhradou, no.. mali si nechať ujsť to pekné? Tie dobré zážitky? Nie, to nechcel. Chcel.. Chcel konečne zažiť niečo dobré, zábavné. Niečo, na čo by aj po zlom konci mohol spomínať. V dobrom. Chcel priateľov. Prial si priateľov. Sú to taký terapeuti. Niekedy aj lepší ako oni. Umožnia nám dať svoje pocity-myšlienky zo seba von, aby nás to nemuselo ďalej ťažiť na hrudi. Aj keď to môže pridať na ich starosti, len chcú aby sme sa my mali dobre. Pokiaľ im veríme, samozrejme. Priateľom sa má veriť. Inak.. je to vôbec priateľstvo..?

Ako boli všetci spolu.. ako sa teraz smiali, nenútilo ho to myslieť na ani minulosť. Na to ako nemilosrdne-

„Ascian!" rozoznal Victoriin hlas. „Počúvaš ma?" Pozrel sa na ňu. Vlasy mala skučeravené. Mokré. Vrátila sa zo sprchy. Nejak skoro.

„Si akosi skoro," skonštatoval a usmial sa na ňu.

„Ascian... Bola som tam skoro hodinu.." povedala a šla bližšie k posteli. To sa až tak zamyslel? Že to ubehlo tak rýchlo? Hlavne, že Castinovi povedal, že nemá silu rozmýšľať.. Preboha. „..Stalo sa niečo?" spýtala sa potichu a sadla si naspäť na posteľ. Keby len vedela. Keby len vedela..

„Nie, vôbec nič. Len som sa zamyslel, tak to ubehlo rýchlo." Neklamal. Čiastočne. Postavil sa z postele. „Keby si zaspala skôr ako sa vrátim, dobrú noc," venoval jej ďalší úsmev, a teraz bol on ten, ktorý sa zavrel v kúpeľni. A absolútne netušil na ako dlho. Mohlo to byť pätnásť minút. Mohla to byť pol hodina. Mohla to byť hodina. Mohlo to byť viac. Nevedel.

≪•◦ ❈ ◦•≫

Povedal jej, že sa nič nestalo. No absolútne mu to neverila. Ten prázdny výraz na jeho tvári. Na tvári, na ktorej ešte pred chvíľou žiaril úsmev. Úprimný úsmev. Vedela, že to bolo úprimné, to je na človeku jednoducho poznať. Nevedela čo sa stalo, no videla, že sa o tom nechce rozprávať. Nie s ňou. Aj keď, povedať niekomu, čo ho trápi by mu pomohlo. Asi. Každý bol iný. A rešpektovala to, Bol to jej kamarát a plne rešpektovala, že s ňou nie je pripravený vravieť o nejakých veciach. Aj keď to nepovedal, vedela to. Rovnako nebola ona.. Povie jej to, keď bude pripravený, keď bude chcieť. Ak nie, tiež to rešpektovala. Jednoducho neverila, že sa nič nestalo.

Chcela na neho počkať a popriať mu dobrú noc - aj keď bolo skoro - keďže to pred tým, ako sa zavrel do kúpeľne nestihla, Naozaj veľmi chcela. No únava ju premohla. Nech sa snažila ako sa snažila, Ascian bol v kúpeľni dlho a ju premohol spánok. A tak sa len zakryla a v momente ako zavrela oči zaspala. Konečne v mäkkej posteli.