ೄྀ࿐ ˊˎ-

Nenávidela sa za to, že stále mala nádej. Malú nádej, že bude žiť ako si to vysnívala.

Žiť ako princezná. Možno sa to niekomu zdá fajn a úžasné, čo možno aj je, no jej osobne to príde otravné. Každodenné povinnosti a tieto veci, nie, nikdy na nič také nebola. No aj tak to všetko musela znášať, keďže celých šestnásť rokov žila ako princezná. Nebolo to nič pre ňu. Oveľa viac ju lákal normálny život.

Nie žeby namietala, žiť na takej úrovni bolo rozhodne fajn. Výborné jedlo každý deň, plno šiat a tak ďalej. To všetko bolo super, no niesla aj veľkú zodpovednosť za svoj rod. Musela sa učiť správnym spôsobom, ale to naozaj nebolo nič pre ňu.

Na Morfínskom zámku z bieleho kameňa mala princezná Victoria o zábavu rozhodne postarané. Vedela sa zabaviť aj dnu, napríklad otravovaním a rozprávaním sa so strážami, ale väčšinou času trávila vonku. Či už na dvore s kapitánom stráže, s ktorým vychádzala veľmi dobre – omnoho lepšie než jej brat – alebo aj na lúke ďalej za hradom so svojou kamarátkou Sophie. A keď už jej nik nerobil spoločnosť, voľný čas si krátila s knihou v ruke.

Victoria sedela vedľa Sophie na jemnej tráve a pozorovala ich kone. Bolo leto, teplo a nemala žiadne povinnosti, a tak si aj s jej kamarátkou vyšli na lúku.

„Nie je to nádherné?" žasla princezná nad zapadajúcim slnkom a ľahla si do trávy.

„To teda je," prisvedčila Sophie a sadla si vedľa nej. „Nikdy by som nepovedala, že sa budem kamarátiť so samotnou princeznou Astropie."

„Veru, život je plný prekvapení. Niekedy sa môžu stať veci o ktorých by sme ani len nesnívali. Ako napríklad naše priateľstvo," povedala svoju myšlienku a usmiala sa na oblohu.

„Musí byť skvelé, byť princeznou," povedala.

„Záleží z ktorej strany sa na to pozrieš," začala Victoria a oprela sa o svoje lakte, pričom nespúšťala oči z oranžovej oblohy. „Jedna strana je pozitívna s množstvom možností, a druhá je tá negatívna s veľkým prínosom zodpovednosti. Úprimne, radšej by som chcela byť ako ty. Obyčajné dievča z mesta. Ešte keby som dokázala bojovať, bola by som spokojná. Nič viac by mi nechýbalo."

„Asi by sme si rady vymenili životy," zasmiala sa.

„Asi áno," prisvedčila princezná. Nadýchla sa čerstvého vzduchu, zavrela oči a predstavovala si, aké by to bolo, keby nebola princezná. Bolo jej tu dobre. Keby sa v noci neochladzovalo, dokázala by tu ležať aj celé dni.

„Mali by sme sa vrátiť. Začína sa stmievať a cesta tým lesom nie je v noci dvakrát bezpečná," povedala Sophie a postavila sa. Victoria chvíľku stredne vysokú blondínu pozorovala a potom sa postavila aj ona.

„Máš pravdu, mali by sme ísť," uznala a upravila si svetlé šaty. Prišla k svojmu hnedému žrebcovi a pohladila ho po čele. „Pripravený na spiatočnú cestu, Edelas?" prihovorila sa mu a opäť ho pohladila. Vysadla naň, rovnako ako Sophie na svoju sivú kobylu a vybrali sa cez lúku k lesu, ktorý viedol k dedine a následne k zámku, v ktorom žila.

Obloha čoraz viac tmavla a vzduch sa o niečo schladil. Príjemný večerný vánok jej vial do gaštanových vlasov a obidve prešli lesom, ktorý bol plný všelijakých tvorov. Zastavili až v meste, pri dome, v ktorom Sophie žila.

„Maj sa," pozdravila blondína Victorii. Ona jej s úsmevom mávla rukou na pozdrav a ďalej šla k zámku.

Prešla bránou rovno k stajniam, zoskočila z hnedáka a vykročila na kráľovský dvor. Premávali sa po ňom rôzne dvorné dámy. Niektoré pôsobili naozaj namyslene, iné zas milo. Niektoré pozdravila a oni sa jej na oplátku uklonili a niektoré odignorovala. Vošla do zámku, kde sa takmer zrazila s kapitánom stráže, ktorý bol len o necelých päť rokov starší ako ona.

„Ospravedlňte ma, vaše veličenstvo, mal som si vás všimnúť," povedal a hlboko sa jej uklonil. Mohli mať medzi sebou kamarátsky vzťah, no úctu k nej prejavoval zakaždým. A fakt, že sa poznali od mala, na tom nič nemenil.

„Ach, Aiden, nechaj toho. Nič sa predsa nestalo," ozvala sa a zaklipkala očami. „Kam máš namierené?" spýtala sa zvedavo.

„Iba na vzduch," odpovedal jej a vybral jej z vlasov kus trávy. „Predpokladám, že si sa váľala v tráve," zasmial sa a odhodil kus stebla trávy za seba.

„No, ako inak, máš pravdu. Začnem ťa o chvíľu podozrievať, že si nejaká prevtelená veštica alebo čo," zažartovala a zo srandy ho udrela do ramena. „Dobre, ja idem, otec už stopercentne čaká s večerou len a len na mňa."

„Odprevadím ťa?" Victoria túto ponuku prijala a s úsmevom sa na neho zavesila. Prešli chodbami zdobenými rôznymi obrazmi a sochami priamo do jedálenskej sály. Pred ňou si upravila vlasy aj šaty a kapitán jej otvoril dvere. Vošla dnu, no keď si všimla, že Aiden dnu nešiel zastavila a obzrela sa.

„Nenavečeriaš sa dnes s nami?" spýtala sa, keďže obvykle, keď jedli, v sále sa nachádzali najbližší kráľovi ľudia.

„Nie," odvetil okamžite. Princezná sa mierne zamračila no následne sa na neho žiarivo usmiala.

„Tak sa teda maj," pozdravila ho a on jej odzdravil hlbokým úklonom. Potom nechal dvere sa zavrieť a odišiel, jej neznámo kam. Pokrútila nad tým hlavou a otočila sa. Jej pohľad sa hneď stretol s otcovým. Hnedovlasý, postarší, dosť vysoký muž – kráľ celej Astropie. Usmial sa na ňu a Victoria si sadla za stôl rovno oproti jej čiernovlasému bratovi. Až vtedy si všimla, že okrem nich troch sa v sieni nik nenachádza. Až na pár slúžok a stráži. Zobrala si na tanier jedlo a mlčky ho konzumovala. Mňam! Zdalo sa jej, že v tej kuchyni sa snáď stále zlepšovali.

„S kapitánom Aidenom, ste si blízky?" spýtal sa jej otec. Victoria zdvihla pohľad na kráľa a chvíľu premýšľala nad vyslovenou otázkou.

„Áno, otče. Veď sa poznáme od detstva," odpovedala a zazrela malý úškrn na tvári jej staršieho brata.

„Je ti niečo vtipné, Leonard?" oborila sa naňho. Kedysi mala s ním dobrý súrodenecký vzťah, no čím boli starší, tým sa to zhoršovalo a prestávali si rozumieť. Keď Leonard zazrel jej nepekný pohľad, nahodil vážnu tvár a pokrútil hlavou.

„Kde si bola?" spýtal sa jej opäť.

„Len na lúke, tu kúsok od hradu. Bola som tam so Sophie. Nemusíš sa báť, otče," odpovedala trochu mrzuto. Nemala to tu stokrát v láske. Jediné čo ju tu držalo bola nádej, že kráľ zmení rozhodnutie v tom, kto bude jeho nástupca a pár ľudí, na ktorých jej záležalo.

„S tou mladou chuderou z mesta?" zamiešal sa do rozhovoru aj Leonard. Victoria na neho opäť zdvihla zrak z jej taniera a snažila sa ho prepichnúť pohľadom, no neúspešne. Tak moc nenávidela, keď jej niekto urážal priateľov.

„Sophie nie je žiadna chudera!" bránila svoju kamarátku.

„Iste. Len obyčajná meštianka, čo behá za sliepkami a zbiera vajcia," ďalej komentoval Leonard a jej naozaj dochádzala trpezlivosť.

„Prestaň o nej tak hovoriť!" povedala zvýšeným hlasom. Takto to vyzeralo stále. Stále ju musel provokovať. No ona sa už nedá. Nie, bude ho ignorovať.

„Nehádajte sa. Vici, chcem ti niečo povedať. Leonard to vie, keďže si prišla trochu neskoro a on akosi nevedel vydržať," rozprával kráľ. Ako inak, pomyslela si. „Na sobotu večer som nechal usporiadať bál. Začne sa o šiestej večer," dopovedal. V sobotu večer. Vtedy to bude presne dvanásť rokov, čo zomrela jej a Leonardova matka. Nepamätala si ju veľmi, pretože vtedy mala len štyri roky, no chýbala jej. A veľmi.

„V poriadku," usmiala sa na otca a dojedla svoju porciu. „Môžem ísť? Som unavená," spýtala sa. Nebola to úplne pravda. Chcela už odísť od prítomnosti jej brata, ktorý ju celú večeru podpichával. Kráľ prikývol a ona opustila miestnosť. Namierila si to rovno do svojich komnát na štvrtom poschodí. Úspešne odmietla pomoc slúžok a vkĺzla dnu.

Bola to stredne veľká miestnosť orientovaná na východ, zladená do svetlých farieb. Vedľa okna bola asi ta najmäkšia posteľ s fialovým baldachýnom. V pravom rohu stál stôl z bieleho dreva, na ktorom boli rôzne veci, stolička a zrkadlo na stene. Vedľa neho stála mohutná skriňa, kde boli odložené všetky jej šaty. Taktiež sa tam nachádzala sedačka, paraván v rohu a na zemi okrúhly koberec béžovej farby a na oknách viseli závesy rovnakej farby. Nad posteľou jej visel jednoduchý obraz krajiny a na poslednej stene bolo ďalšie obrovské zrkadlo a svetlá komoda s piatimi šuplíkmi, v ktorých boli taktiež rôzne veci. Na nej stála váza, jedna kniha a rám s fotografiou Victorii a jej mamy, kde nemohla mať viac ako rok. No a zo stropu visel luster, ktorý celé toto osvetľoval. Plus, hneď vedľa skrine boli ďalšie dvere, ktoré viedli do priestrannej kúpeľne.

Slnko už úplne zapadlo a celú Astropiu pohltila tma. Na oblohe žiaril jedine mesiac a trblietavé hviezdy. Victoria si vyzliekla krémové šaty a vymenila ich za nočnú košeľu. Vkĺzla do postele a zakryla sa teplou prikrývkou. Hoc nebola veľmi unavená. Privrela oči a prehrala si dnešný deň so Sophie. Po niekoľko minútovom premýšľaní sa ponorila ešte do hlbšej tmy a prepadla snom.