Lucinka sa na Simonu vrhla v momente, ako prekročila prah bytu.

„Mamí, pozli, čo som ulobila v škôlke,“ oznamovala celá nadšená a vystierala pred seba rúčku, v ktorej držala niečo neidentifikovateľné, tváriace sa ako ozdoba na vianočný stromček. „Páči sa ti? Lobila som ju úplne sama,“ hrdo sa chválila.

„No... Áno, je krásna,“ nasilu sa usmiala Simona a pohladila dievčatku kučeravé vlásky. Nemala to srdce povedať jej, že je to hrozné a najradšej by to vyhodila. Nie, keď videla to nadšenie v detských očiach.

„Potom ju dáme na stlomček, keď ho Ježiško plinesie, doble?“

„Samozrejme, zlatíčko.“

Čo som komu urobila?