O dva roky neskôr
Sedím nad tou sprostou matikou už hodiny, ale stále som len tak isto múdra, ako na začiatku. Karina tu mala byť už pred pol hodinou (to, kedy má prísť na čas, si ešte viem zrátať), povedala, že mi s tým pomôže a stále jej niet. Ak nepríde do desiatich minút, končím s tou debilnou matikou a je mi jedno, čo dostanem s koncoročky. A nepomáha tomu ani to, že dnes si sem mama pozvala kamošky, aby oslávili jej narodeniny, ktoré mala pred týždňom. Určite sa zas budú rehliť na celý dom, ako vždy, keď sú spolu a ja sa nič ne naučím. Ku Karine tiež nemôžem ísť, keďže maľujú dom. Tak neviem, kde asi by som sa mala učiť. Na ulici?
Zazvoní zvonček. Konečne.
   Zbehnem dole po schodoch a s nadšením otvorím dvere. Stojí pred nimi Danica, priateľka mojej mamy ešte zo strednej. Úsmev mi razom zmizne z tváre, keď ju uvidím s veľkými darčekovými taškami a roztiahnutým úsmevom. Keby nemala uši, určite by sa jej ten vyškerený úsmev obmotal okolo hlavy a vzadu spojil.
   ,,Ahoj, Bibka, kde je mama?" Pobozkala ma na obe líca a vošla dnu. Neznášam, keď mi niekto hovorí 'Bibka'.
   ,,V obývačke," zahundrala som s predstieraným nadšením, že ju vidím, zabuchla za ňou dvere a vyteperila sa späť do izby. Bože a toto ja musím znášať každý rok. Stále si robia tie sprosté párty ako nejaké pubertiačky.
Sadla som si za stôl a nalistovala stranu v zošite, kde som skončila.
Opäť sa celým domom rozoznel zvuk zvončeka.
   Och.
   ,,Bianka, choď otvoriť. Mám plné ruky," zakričala mama zdola. Prekrútila som očami. Prečo zase ja? Pochybujem, že Zoja sa drvý niečo do školy, tak ako ja.
Pomaly som docapkala dole do chodby. Ak to teraz nebude Karina, odchádzam odtiaľ. Tu človek nemá kúsok pokoja.
   Otvorím dvere a padne mi sánka.
Stojí tam on. Rýchlo po ňom preletím pohľadom.
Vyšportované telo pribralo na svaloch, v tvári poriadne zmužnel, vlasy mal nakrátko ostrihané, ale plné pery a hnedé hlboké oči... tie ostali neporušené, tak ako si ich pamätám. Takmer mi zastal dych, keď som si konečne uvedomila, kto predo mnou naozaj stojí.

 
  Už keď sa vrátil z dovolenky vedel, čo chce. Mal v pláne nájsť si slušnú robotu, osamostatniť sa a zarobiť si na auto.
Teraz býva v trojizbovom byte s dvoma kamošmi, keďže, ako chcel, je už pomerne dlho zamestnaný, tak si to môže dovoliť a keď si nájom rozdelia, nie je to až také drahé. Od dovolenky prešli už dva roky a on si konečne kúpil auto. Je to trochu ojazdený Peugeot 3008, ale na jeho pomery to stačí. Nie, že stačí. On je hrdý na to, že si naň konečne zarobil. To auto je dosť veľké, oranžovej farby a konečne si nemusí požičiavať Vilovu starú rachotinu.

Jeho život sa začal odvíjať dobrým smerom. V práci ho dokonca povýšil, no stále tomu niečo chýba, akoby stále neuzatvoril starú kapitolu svojho života. V lete stretol nádherné dievča a dlho si s ním písal, pokiaľ mal čas. No po tom, čo vo firme postúpil na vyššiu úroveň, sa musel snažiť robiť to, čo vedel najlepšie, ako sa dalo, aby si to miesto udržal. A tak jej prestal písať. Ale často si večer hlboko zo zásuvky vybral jej červené čipkované tangá a predstavoval si ich na nej, až sa mu neraz postavil a musel to využiť.

Zrazu sa mu v hlave zrodil nápad. Potrebuje ju opäť vidieť. Nie, to je somarina. To, že on zatiaľ nenašiel tú pravú, ešte neznamená, že aj ona je na tom rovnako. Určite niekoho má a nepotrebuje, aby jej to nejaký chlap, na ktorého už dávno zabudla, pokazil.
No všetko sa zmenilo, keď mu poslali list od istej Emily Trapperovej, ktorý vraj prišiel do detského domova, tak mu ho odtiaľ poslali na jeho aktuálnu adresu.

   Drahý Rhys,
volám sa Emily Trapper a píšem Ti ohľadom jedného incidentu, ktorý sa stal pred mnohými rokmi. Vlastne ani neviem kde začať...
Možno to znie veľmi divne a nezľakni sa, ale som Tvoja matka. Prosím, ver mi. Viem, že to môže povedať hocikto, ale prísaham, že naozaj som. Mám aj Tvoj rodný list.
Možno sa pýtaš: Prečo až teraz? A čo sa vlastne stalo?
Na všetko mám odpoveď. Ako som už spomínala, stalo sa to pred mnohými rokmi, v roku, keď si mal prísť na svet TY.
Vzala som si za manžela Eduarda, Tvojho otca. Bol to veľmi milý, sympatický, mladý muž a miloval ma z úprimneho srdca. Preto som si ho vzala. No to, čo sa zdalo byť na začiatku také dokonalé, až také dokonalé nebolo. Zdanie môže klamať.
Možno sa Ti niekedy zdalo, že máš tmavšiu pokožku (možno ani nie, celkom si nepamätám, ako vyzerá, keďže, ak dobre rátam, som ťa naposledy videla pred dvadsiatimi rokmi) a môžem za to ja :), som černoška a pochádzam z Ameriky. Tvoj otec je Slovák, pochopiteľne je biely. A Ty si náš mulátik ♡.
   Keď som zistila, že Tvoj otec je drogový díler a má na svedomí  aj niekoľko vrážd. Povedala som mu, že to ohlásim polícii.
Vyhrážal sa mi, že ak to urobím, podreže mi krk. No nemohla som to tak nechať a keďže som v tom čase čakala teba, po pôrode som ho udala a keďže sme po svadbe ostali bývať na Slovensku, som utiekla do Anglicka kde som si myslela, že ma nebude hľadať. Ten sa len tak ľahko nevzdáva a na to, aby dosiahol to, čo chce, má svojich ľudí. Aj naptiek tomu, že som utiekla tak ďaleko, kde som nemala nijaké spojenie s rodinou, som sa bála, či ma nenájde a pre prípad, že by sa tak stalo (chvála Bohu, nie), som bola nútená Ťa nechať v sirotinci na Slovensku (ako sa hovorí: pod lampou najväčša tma), aby si bol aspoň Ty na sto percent v poriadku.
   Môj plán sa vydaril a doteraz ma nenašiel. Veľmi dúfam, že aj Ty si v poriadku.
   Snáď si si ten dlhočízny list prečítal a dúfam, že mi odpustíš. Nikdy som Ťa nemala opustiť a teraz to už viem. Ver, že na teba myslím každý deň a snažím sa prísť na to, čo práve teraz robíš alebo ako vyzeráš.
Ak budú niektoré písmená rozmazané, prosím prepáč mi, trochu ma pohltili spomienky. Je mi naozaj ľúto, ako to všetko dopadlo.
Tvoja neprestajne milujúca mama,

                                         Emily Trapper

PS: Budem sa modliť, aby si mi napísal. Ak by si sa tak rozhodol, moju adresu máš vpredu na obálke.

Tento list mu veľa vecí zo života vysvetlil. Stále ma však veľmi veľa otázok, no zo srdca mu spadlo veľké bremeno, ktoré ho ťažilo dlhých dvadsať rokov.
   A vtedy sa rozhodol, že otvorí novú kapitolu svojho života a pohne sa vpred. Odpíše mame a stretne sa s ňou.
No nemôže začať novú, kým neuzavrie tú starú, tak si povie, že to predsa len skúsi.
   O týždeň na to hodí pár vecí, ktoré si zbalil, do kufra, do navigačky zadá Biankinu adresu, čo našiel na Facebooku a vydá sa na cestu.

                           The end
_______________________________________

                    POĎAKOVANIE
Poďakovanie v prvom rade patrí vám, pretože kniha bez čitateľa je ako ryba bez vody. Autora vždy poteší, keď mu pribúdajú čitatelia a vy mi túto radosť umožňujete.
Ďakujem, že to čítate ♡ :*.
   Samozrejme, veľká vďaka štyrom úžasným babám, mojim najlepším priateľkám, ktoré to čítali a hodnotili, ako prvé, podporovali ma v písaní a boli nadšené príbehom Bianky a Rhysa. Mám vás rada ♡.
   A na záver mesmiem zabudnúť na N.O., jednú zo štyroch spomínaných, vďaka ktorej tento príbeh vôbec vznikol, pretože ma inšpirovala k jeho napísaniu. Ďakujem za korekciu mojich chybičiek a hlavne za to, že si!
   Všetkým vám ďakujem za to, že veríte hlavným postavám tohto príbehu tak, ako ja :).