***
Už niekoľko dní sa obchádzame. Sem-tam mi kývne hlavou na pozdrav, ale väčšinou skloní hlavu. Vyhýba sa mi. Už len, keď popri mne prechádza, rozvibruje sa mi celé vnútro. Čím dlhšie ma ignoruje, tým viac sa ho potrebujem dotknúť. Prehrabnúť tie jeho kučeravé vlasy a vylízať ho tak, že by ma prosil, aby som mu dala viac. Už som zabudla, ako chutia jeho plné pery.
Dočerta s ním!
Večer sedím s našimi pri stole. Zoja si už skôr všimla, že sa správam čudne, nevrlo. Oco pôsobí dosť vysmiato a uvoľnene.
Na pódiu sa odohrávajú vtipné scénky, na ktorých sa ja ale vôbec nesmejem. Neprítomne hľadím pred seba. Počujem, ako k sebe animátorky volajú nejakého dobrovoľníka. Periférne vidím, že k nim kráča nejaký muž. Príde k nim na pódium. Nezaujíma ma to.
Mikrofón zašuští a ženský hlas sa opýta dotyčného na meno. Mužným hlasom sa ozve: ,,Rhys."
Spozornela som. Zdvihla som hlavu, aby som sa uistila, či je to naozaj on. Je to on. V celej svojej kráse. Má na sebe čiernu košeľu a rifľové šortky, ktoré mal v deň, keď sme boli na móle. V tej košeli je nenormálne sexi. To mi robí schválne?
Nasilu som odvrátila zrak. Zas ma dokázal priviesť do šialenstva, hoci o tom ani nevedel.
Animátorky mu niečo podávajú do rúk a ukazujú, čo má robiť. Všetci sa zasmejú. Aj on sa smeje.
Nezvládnem to. Nevydržím pohľad na jeho šťastnú tvár, keď ja tak trpím. Mala by som na ňho zabudnúť. Už ho nezaujímam. Neverím jeho slovám, ktoré mi naposledy povedal. Nespráva sa podľa nich. Možno ma nikdy nechcel. Do očí sa mi začnú tisnúť slzy. Nedokážem ich zastaviť. Po lícach mi stekajú potoky sĺz. Prudko som odsunula stoličku a rozbehla sa k ležadlám pri bazéne. Asi takých sedemdesiat metrov od centra deja, kde je len tma a farebne osvetlená hladina vody, farebnými letkami zvnútra. Zvalila som sa na lehátko. Kolená si pritískam k hrudi a hlasno vzlykám. Je mi jedno, kto každý ma môže počuť. Už mi je všetko jedno. Nechávam voľný prietok slzám a odplavujem zo seba všetky spomienky, všetky emócie posledných dní.