Ako ľudia mohli od niekoho očakávať, že bude silný a nenechá sa rozhodiť hocijakou nepríjemnou situáciou, keď hlboko vo svojich kostiach pociťoval chladný smútok? Bolo snáď ľahké zabudnúť na všetky podnety, ktoré zabezpečovali tento úbohý život? Dalo sa vôbec vyslobodiť spod ostrých pazúrov temného nešťastia? Takého ničotného, aké zaživa zabáralo svoje tvrdé stopy do ľudského myslenia a potom tam predlhé mesiace vyčkávalo na správny moment ovládnutia moci? Existoval niekto na tomto skazenom svete, kto nedal prednosť špinavým hrám a radšej si zvolil mierumilovnejšiu cestu v podobe tichého utrpenia vlastných nesplnených snov?

Taehyung bol tak unavený z rečí ostatných ľudí v jeho okolí, že mal chuť tejto nechutnej spoločnosti ukázať obsah svojich vnútorností. Nielen čo sa týkalo žalúdka. Bol zlomený nespravodlivosťou svojho života, ktorý ani nebol jeho, nič mu totiž nepatrilo a nemal v rukách čo vlastniť. Lenže ani tak nikomu nedal zámienku ľutovať jeho posratý osud. Na to mal v sebe až príliš veľa hrdosti, ktorá mu zakaždým pyšne nadvihovala bradu a vracala sebavedomie.

Ani nepočkal pokým zastavilo auto pred veľkým, luxusným sídlom, než nazlostene otvoril dvere a ponáhľal sa k dverám. Tie takmer bezhlavo rozkopol a podvedome započul jemné prasknutie drahých pánt. V tejto chvíli mu na tom absolútne nezáležalo a všetku svoju pozornosť sústredil na jediný bod. Náhlivými krokmi smeroval do konkrétnej miestnosti, ktorú tak dokonalo poznal, a predsa mu bola úplne neznáma. Vonkoncom sa už nespoznával a ničomu nerozumel. Pravdepodobne si darmo myslel, že ak sem nepozvane nakráča, jeho duševný nepokoj sa okamžite vytratí a zmizne do zabudnutia.  

„Taehyung?" Hoseok bol prvý, kto zaregistroval jeho prítomnosť. Na jeho tvári sa na krátky moment usadil zaskočený výraz, pretože bolo viac ako očividné, že nikomu ani len na um nezišlo, že by sa tu v takejto hodine mohol objaviť a prísť za nimi. Jeho reakcia zaujala pozornosť aj ostatných prítomných, ktorí sa okamžite otočili jeho smerom a sledovali, ako kráčal za nimi. „Čo tu robíš?" položil mu otázku a postavil sa na nohy, aby mu vyšiel v ústrety. 

Taehyung ho však ihneď zastavil zdvihnutou rukou a s nečitateľným výrazom na tvári. V tomto okamihu nechcel zbytočne strácať čas, a tak si nemohol dovoliť dlhšie zostávať v ich prítomnosti. „Kde je Jungkook?" priamo sa spýtal a jeho tón hlasu odrážal skutočnosť, že sa muselo udiať niečo veľmi vážne. Jeho pohľad bol naplnený ľadovým chladom a tie mrazivé iskry v jeho očiach tomu nasvedčovali.

„Stalo sa niečo, Taehyung?" nechápal Hoseok a na jeho čele sa objavili vrásky nedorozumenia. Najprv bol prekvapený, že sa tu bez ohlásenia mladší ocitol a ešte väčšie šokovanie nastalo, keď Taehyunga nasledoval len jeho jediný ochranca. Niečo nebolo v poriadku. 

„Musím vidieť Jungkooka, naozaj ho potrebujem," v rýchlosti odvetil Taehyung a pohľadom sa snažil donútiť Hoseoka, aby sa ho nepýtal žiadne zbytočne otázky. Svetlo miestnosti bližšie odhalilo Taehyungovu skrytú zlosť za elegantnou stenou, ktorá kontrolovala jeho búrlivé emócie. „Povedzte mi, kde je," intenzívnejšie sa dožadoval, pretože už nemal v sebe žiadnu ďalšiu trpezlivosť dlhšie čakať. 

„Je na poschodí a mal by byť ešte v zasadacej hale, pretože pred chvíľou mu skončilo pracovné stretnutie," odpovedal Hoseok a naklonil hlavu do strany, aby si lepšie obzrel Taehyungov stav. Nešlo tak ani o vonkajší vzhľad než podozrivý dojem, aký z neho vyžaroval. Bolo to zvláštne, veľmi zvláštne, prečo sem prišiel a hľadal Jungkooka. Samozrejme, dalo sa očakávať, že Jungkook bude preňho najdôležitejšia osoba, avšak vôbec sa to nehodilo k obsahu jeho slov a jeho pôsobení.

„Vďaka."

Taehyung sa bez slova stočil na päte a mal namierené k schodisku, ktoré v ňom vzbudzovalo podivuhodné pocity. Nevedel to síce vysvetliť, ale vo vnútri sa mu vynorila obrovská priepasť, aká donútila jeho divoké srdce rýchlejšie biť. Vyzeralo to, akoby sa mal každú chvíľu zrútiť na zem, pretože nebol stavaný na to, aby uniesol takú ťažkú zmes všetkých emócií. No napriek tomu nijako nezastavil a aj keď sa v jeho mysli objavovalo čoraz viac otáznikov, neprikláňal im žiadnu pozornosť.

Ignoroval ďalšie hlasy v pozadí za sebou a ponáhľal sa k schodom. Nerozumel ničomu, čo cítil. Akonáhle vyslovil Jungkookovo meno, jazyk ho príjemne pálil a prebúdzal v ňom šialenú túžbu. Niečo neznáme sa usadilo v jeho žalúdku, horlivo v ňom vrelo a zároveň vytváralo väčšiu zvedavosť. Nemohol to pomenovať. Možno sa tak dialo kvôli tomu, že bol veľmi nahnevaný a zmätený zo všetkého naokolo. Bolo to ironické, pretože zatiaľ Jungkooka nikde nevidel, ale každá časť v jeho prítomnosti bola ním poznačená. Vedel si živo predstaviť, že ak by to bolo možné, videl by všetky dovtedy priehľadné atómy Jungkookovej vône.

Na jeho počudovanie, muž, ktorého tak dlho hľadal, napokon nebol v miestnosti, akú mu poradil Hoseok, ale zaneprázdnený stál v jedálni. Bolo to preňho lepšie, keďže takto nemusel zbytočne strácať svoj čas. Jungkook skutočne dával do poriadku papiere a na kuchynský pult položil pohár čistej vody. Ten po kontakte s iným predmetom vydal zvuk typický pre sklo, avšak stále neodtrhol pohľad od svojej práce. Taehyung si vzal pre seba dostatočne veľa sekúnd, aby sa vynadíval na človeka, ktorý ho ani v spánku nenechal na pokoji. Bez neho nevládal dýchať. Všetok čas v absencii jeho prítomnosti bol nekonečný a trýznivý. Ak si ostatní ľudia mysleli, že najväčšie mučenie bola bolesť, pravdepodobne nezažili skutočnosť, keď im niekto odopieral možnosť byť s milovaným človekom, s ktorým všetko dávalo zmysel. 

Jungkookovu pozornosť si získal zvuk rýchlych krokov, na čo zodvihol pohľad a zároveň sa otočil. 

„Bambi?" okamžite vypustil z pier a neveril vlastným očiam, že pred ním stál Taehyung, jeho Taehyung. „Miláčik, stalo sa niečo zlé? Prečo si mi nedal vedieť, že prídeš?" všetky veci, ktoré držal v rukách, ihneď položil na kuchynský pult a vystrel sa. Rukami si mimovoľne upravil golier na košeli a očami skúmal Taehyungove reakcie. „Určite by som niekoho po teba poslal," dodal s ustarosteným výrazom a trpezlivo čakal, pokým k nemu Taehyung pristúpi bližšie. Tie oči kávovej farby sa mu navždy hlboko vryli do jeho kostí.

Lenže ten vonkoncom nemal takú reakciu, v akú dúfal, a skôr, než si stihol poriadne uvedomiť, čo sa práve dialo, Taehyung sa zrýchlene napriahol a daroval mu silnú facku na líce. Jungkookova tvár sa pod náporom takého neočakávaného činu otočila do strany a prekvapene sa mu rozšírili oči. Fajn, bez ohľadu na akúkoľvek jemnosť, akou s ním zaobchádzal, Taehyung k nemu očividne odmietal byť jemný. 

„Ako sa opovažuješ, Jungkook?!" Taehyung zvýšil hlas a nespokojne sa zamračil. Cítil, ako mu krvným obehom prechádzal toľký hnev, že bolo ťažké to zastaviť a ukontrolovať. 

Jungkook si rukou chytil poranené miesto a jazykom si prešiel po vnútornej strane líca, aby zmiernil pulzujúcu bolesť. Taehyungov dotyk nezanechal otlačok na jeho tvári, ale vpísal stopu svojej zlosti do jeho srdca. Ach, a to bola väčšia bolesť. 

„Prečo mi to robíš?!" pokračoval Taehyung, nebral žiadny ohľad na hocičo prítomné, pretože stále bol rovnako nahnevaný, keďže Jungkook nijako nereagoval. Možno bolo neprofesionálne si nahovárať, že by mu toto pomohlo zmierniť jeho narastajúcu zlosť, ale v tomto okamihu nevedel premýšľať. „Kto ti dal právo mi ubližovať!" naďalej sa rozčuľoval a chcel ho znovu udrieť v domnienke, že by sa Jungkook spamätal, avšak zabránil mu v tom samotný Jungkook. Šikovne ho chytil za ruku a nedovolil mu, aby mu dal facku. To všetko urobil bez toho, aby mu venoval čo i len krátky pohľad.

Až následne potom nahliadol do jeho očí a mierne pootvoril pery. Taehyung sťažka dýchal a jeho hruď sa pod vplyvom hnevu nadvihovala. „Neviem kvôli čomu si teraz nahnevaný a ani o čom to hovoríš," stisk na Taehyungovej ruke zmiernil a palcom jemne po nej prešiel. Takmer si ani nepamätal, aké slastné to bolo dotýkať sa Taehyungovej pokožky. „Ale nikdy by som ti neublížil," aby sa presvedčil, že nič sa nezmenilo, sklonil svoju hlavu a priložil svoje pery na chrbát jeho ruky, kde zanechal mäkký bozk. Potom s ním nadviazal očný kontakt a hľadel naňho cez čierne mihalnice. „Radšej zomriem, než by ti mal hocikto ublížiť," hrozivo prehovoril a skrivil pery do nečitateľného tvaru. Tento muž obýval jeho hlavu už pridlhú dobu, než by to v ňom nemohlo vzbudiť nijakú zjavnú odozvu. Ale vôbec si nesťažoval. Bol by najväčší hriech, ak by sa mu pokúšal odolať. Taehyung dokonalo poznal po mene všetkých jeho démonov a bol jediný, kto ich mohol ovládať. Vysával z neho všetku energiu a zakaždým ho nútil lapať po dychu.

Taehyungova tvár sa náhle úplne zjemnila a z jeho pľúc odišiel všetok vzduch. Jungkookovo priznanie ho zvnútra príjemne naplnilo, ten hrejivý pocit šteklil jeho zmysly. „Neklam mi, Jungkook," napriek tomu ho potichu upozorňoval a uvedomoval si, že musel znieť ako šialenec, pretože jeho nálady sa menili behom jedinej stotiny. „Nechcem, aby si mi klamal, aspoň ty nie," prosebným pohľadom ho šepky žiadal o zľutovanie. Bol už unavený z toľkých falošných pretvárok, že nemal silu čeliť ďalšej. A vôbec nie z Jungkookovej strany. Také trýznenie nebol ochotný podstúpiť. 

„Neklamem ti," nesúhlasil Jungkook a nato si Taehyungovu ruku premiestnil na pulzujúce miesto, kde ho v návale hnevu udrel, „nemám dôvod to robiť a ani taký dôvod neexistuje, dobre?" ubezpečoval ho a oddane s ním udržiaval očný kontakt. Potom si jeho ruku pomaly otočil a pobozkal ho na vnútornú stranu, na jeho dlaň. Iróniou bolo, že ak by sa ktokoľvek bližšie a detailne pozrel do Jungkookových očí, videl by v nich ružové srdiečka smerujúce k Taehyungovi. „Môžeš mi povedať, čo ťa tak nahnevalo?" pokojným hlasom sa spýtal Jungkook a znovu si otočil Taehyungovu ruku len s tým rozdielom, že tento raz sa hral s jeho štíhlymi prstami.

Taehyung mal pocit, že sa rozplače. 

Bolo to už niekoľko dlhých dní, čo Jungkooka nevidel a ani sa s ním vôbec nerozprával. Bože, bolo to také hrozné a prisahal, že už to nikdy neurobí. Doteraz bol taký slabý, že bez boja dovolil, aby ho ovládol strach a svojhlavo mu prikazoval, čo mal robiť. Cítil sa zmrzačený, bezcenný, prázdny, zraniteľný a mŕtvy. Navyše teraz to Jungkookovi nijako neuľahčoval. Videl, dokonca to cítil z jeho dotykov, že aj on mu veľmi chýbal. Teraz, keď sa mu konečne podarilo ujsť a mohli byť obaja na nejaký čas spolu, sa správal maximálne nedôstojne a absolútne ho nerešpektoval.

„Veľmi ma to zabolelo, Jungkook," jeho tvár sa skrivila nešťastím a vedel, že každú chvíľu sa z jeho očí budú sypať slzy žiaľu. Bolo ťažké byť ľudským, avšak Jungkook mu pripomenul, že všetko s ním mohlo byť v poriadku.

„Čo, zlatko?" Jungkook napäto spozornel a palcom voľnej ruky zotrel Taehyungovi slzu. Vo svojej hrudi pocítil bolestivé bodnutie. „Povedz mi, kto ti ublížil. Vieš, že mne to môžeš povedať. Urobím čokoľvek, aby sa to napravilo a nikomu nedovolím, aby si kvôli ním plakal, dobre?" následne prstami upravil Taehuyngovi jeho padajúce tmavé vlasy. Jungkook bol pripravený pomaľovať všetky steny v sídle špinavou krvou toho skurvysyna, ktorý donútil jeho Taehyunga roniť tak vzácne slzy. 

Taehyung naňho vzhliadol. Takže takéto to bolo? Cítiť, že ten druhý je pre vás ochotný upísať svoju dušu diablovi, len aby pre vás zabezpečil úplnú ochranu? On samotný mal zvláštny pocit. Túžil po veľmi zakázaných veciach. Kedykoľvek započul slovo vášeň, predstavil si nešetrné milovanie plných hladových bozkov. Jeho chtivosť po nehynúcej extáze dvoch veľmi známych tiel sa mu vkradla do mysle a okupovala kúty jeho mozgu. Všetky tie steny v tomto obrovskom sídle naňho kričali zvukom ich vlastných vzdychov slasti. Náruživé vymieňanie nenásytných bozkov, ktoré sa sypali z ich úst, vzrušujúco tancovalo s jeho myšlienkami. Aby sa vzdal svojho zmýšľania, stačilo na sebe pocítiť nemravné dotyky a kompletne celý sa vymkol spod kontroly.

Jeho srdce malo vlastnosť žiarivého Mesiaca – aj keď vyžarovalo svetlo, polovica z neho vždy milovala temnotu.

Napriek tomu bol smiešne slabý, keď prehovoril:

„Prečo si mi nepovedal, že sme manželia?"

Jungkook na moment zamrzol a dlhé sekundy vôbec nehýbal svojím stuhnutým telom. Po druhý raz sa s rozšírenými očami zahľadel do Taehyungovej tváre. Snažil sa už dopredu nájsť odpovede na svoje pripravené otázky, ktoré sa ho chystal spýtať. Bolo to tak neuveriteľné! Že by konečne? Bolo to možné? Už to všetko skončilo?

„S-spomenul si si?" trochu sa zakoktal, ale pokúšal sa svoje nadšenie presmerovať na iný bod pozornosti, a preto okamžite chytil Taehyunga za tvár a zamilovane sa naňho díval. Vyzeral ako nevinný anjel, ktorého mu Boh na nebesiach zoslal na zem, aby mu dal poriadnu motiváciu napraviť všetky svoje hriechy. „Pamätáš si na to? Vieš, ako sa to stalo?" jeho pery sa zdvihli do úsmevu a viac sa priblížil k Taehyungovi. Potreboval, aby sa mu priznal priamo do pier, potreboval to cítiť, nielen počuť.

Taehyung ho však len chytil za ruky a s ľútostivými očami mu opätoval rovnaký pohľad. Nikdy predtým si nemyslel, že bude možné tak veľmi ublížiť bez toho, aby človek vykonal fyzický kontakt. On sa totiž chystal zničiť nádeje pravdivý slovami, aké si Jungkook neprial vypočuť. „Nie, n-nič si nepamätám, p-prepáč," na svete bol len on jediný, kto mohol vpiť do seba Jungkookov čistý smútok. Bolelo to, bolo to také bolestivé, ale Taehyung to všetko chcel urobiť pre Jungkooka. Nevedel dôvod, do riti, vôbec nepoznal príčinu, prečo si bol s Jungkookom taký blízky, ale chcel ho. Úplne celého.

„Oh–" Jungkook zostal zaskočený. Jeho krčné svaly stiahla silná hrča, ktorá v ňom vyvolala nutkanie zvracať. „To nevadí, naozaj je to v poriadku. Nerob si kvôli tomu starosti, bambi," snažil sa prehltnúť nadchádzajúci nárek jeho vnútra, ktorý sa žalostne pokúšal dostať von na svet. Bol v jednom ohni, nemohol zostať pokojný. „Ako si si spomenul?" úprimne sa zaujímal o podnet, ktorý v Taehyungovej mysli vyvolal domnienku, že sa zosobášili. Musel kvôli nemu zahnať do úzadia tú neznesiteľnú agóniu, ktorú mu dopriali Taehyungove slová, keďže vedel, že by to ťažko zvládal.

„Stále ma nútia sa oženiť s Chaeyoung, ale ja mám pocit, že to je nesprávne," prehovoril Taehyung zlomeným hlasom, pretože ho už unavovalo dokazovať, že si aj on zaslúžil vykonávať vlastné rozhodnutia. Jungkook nazlostene zaťal čeľusť. Bol nasratý, ako sa stále pokúšali od neho zobrať jeho Taehyunga, jeho život, jeho srdce, jeho dych, jeho všetko. Nie, to teda nemienil dopustiť. Mal dojem, že to všetkým ľuďom v Taehyungovom blízkom okolí dal dostatočne najavo. „Samozrejme, že aj kvôli tomu, že už som vo vzťahu, lenže teraz už viem ten dôvod," narážal na to, že ho nemal v úmysle podviesť. Každá bunka v jeho tele cítila, že to tak nemohlo byť, ale od nikoho nedostal návod, ako by mal bez neho žiť. „Mám toľko otázok, Jungkook," plačlivo pristúpil bližšie a jemne potiahol nosom. 

„Pššt, zlatko, som tu, som tu s tebou a nikdy nepôjdem preč," potichu ho tíšil Jungkook a potom s úsmevom venovaným Taehyungovi otvoril svoju náruč, na čo ten neváhal a okamžite pevne objal Jungkooka. Toto bolo miesto, kde vedel, že bude patriť. Nech ostatní horeli zlosťou, boli naplnení závisťou alebo šaleli nevraživosťou ich od seba oddeliť, Taehyung miloval byť v Jungkookovom náručí. To vedomie, že bol úplne blízko Jungkookovho srdca, ktoré bilo iba preňho, ho upokojovalo. 

„Zapamätaj si, že na tomto svete a ani nikde inde neexistuje nikto, kto by ma mohol od teba držať ďaleko. Nezáleží na tom, kde si, čo robíš, kto je s tebou, vždy si ťa nájdem a privediem naspäť k sebe. Sme v tom spolu, vždy sme boli a navždy aj zostaneme. Presne tak, ako ti to neustále sľubujem," Jungkookov dych mu ohrieval ušný lalôčik a prinášal do jeho tela hrejivú harmóniu.

Avšak v tom momente, zarovno s Jungkookovými slovami, sa mu v mysli prehrávali presne tie isté slová...akoby ich už raz počul. Jeho srdce sa chvelo zvedavosťou a mozog sa snažil rozpamätať. S každou vyslovenou vetou sa mu vynárala skutočná predstava. Došlo mu, že toto bola ich svadobná reč, manželský sľub, láskavé vyznanie. „Pamätám s-si to. Teraz to viem–" hypnotizovane sa zarazil, mierne pootvoril svoje pery a malú chvíľku nič nerobil. Bol si istý, že si spomínal, mal tie slová na jazyku, doslova to bolo napísané pred jeho očami:

„Nech to bude akokoľvek ťažké a bez ohľadu na všetky prekážky, zostaneme si verní a naveky budeme stáť bok po boku pri sebe," zodvihol svoj sústredený pohľad a nadobudol očný kontakt s Jungkookovými očami. „Môžeme sa hádať, kričať na seba, pokúšať sa zabiť, ubližovať si, byť k sebe toxickí, ale kryjeme si chrbty. To je naša láska," dohovoril, jeho hrdlo sa triaslo, bolo plné nevypovedaných slov a dychtivých viet. Lenže Jungkookove oči mu nedovolili čokoľvek povedať. Prekvapene zažmurkal, pretože si nanovo uvedomil, že to bolo jedným z dôvodov, prečo sa znovu do Jungkooka zahľadel. Taehyung v tých očiach videl zázrak. Neslušný, špinavý, temný, krásny zázrak.

Jungkook spokojne prikývol na znak súhlasu a nežne pobozkal Taehyunga na jeho malý nos. 

„Chcem, aby si si niečo zapamätal. Vedz, že bez ohľadu na to, čo sa nám prihodí, nikdy ťa neprestanem milovať. Dávaš mi pocity, ktoré mi ešte nikto nikdy nedal. Pocity najčistejšieho, najúprimnejšieho šťastia, aké kedy kto mohol mať. Je mi jedno, ako otrepane to znie, naše duše boli stvorené jedna pre druhú a ty to vieš. Máme byť spolu. Všetko, čo sa týka toho, že sme spolu, dáva zmysel. Sme našou vlastnou definíciou dokonalej lásky. Máš jedinečnú schopnosť dať všetko do poriadku, aj keď to tak nie je. Si môj bezpečný domov. Mohol by som byť kdekoľvek na svete, ale kým som s tebou, viem, že budem v poriadku. Viem, že budem v bezpečí. Viem, že budem šťastný. Chcem sa ti poďakovať za to, že si zo mňa urobil najšťastnejšieho človeka na celom svete."

Akonáhle to Jungkook dopovedal, Taehyungov zrak skĺzol na jeho pery. Pamätal si, ako si s Jungkookom navzájom vyznávali lásku, ako spoločne plakali, ako sa ospravedlňovali, ale nedokázal si spomenúť na nič iné. Nepamätal si deň, ani okolnosti, kedy to bolo. Nech sa snažil akokoľvek, bál sa, že ho z toľkej intenzity rozbolí hlava. 

„Pobozkaj ma, Jungkook," požiadal Taehyung a čakal, pokým to Jungkook spraví.

Bol to veľmi hriešny, oplzlý a mokrý bozk. Jungkook si chcel do seba vryť každú črtu Taehyungových pier. Aj keď sa nebozkávali prvýkrát, nikdy si nemohol zapamätať chuť jeho úst, tej vášne, toho bláznovstva, tej vône, toho života. Brutálnym spôsobom si nemilosrdne podmanil Taehyunga a hoci to mohlo vyzerať, že ho kompletne ovládal, Jungkook sa dobrovoľne nechal zotročiť Taehyungovým šarmom. Mal pocit, že ak by ho Taehyung naozaj opustil, tento raz by stratil rozum, keď už raz kvôli nemu stratil srdce a hlavu.

Toto bol ich svet. Patril len im. Oni ho stvorili. Iba oni dvaja poznali pravidlá tejto hry. Vymysleli ju a neexistoval nikto ďalší, kto mal povolenie hrať. Bolo to medzi nimi dvomi. Ich ruky boli príčinami, prečo nič nedávalo zmysel a predstavovalo zmyselný chaos. Vytvorili zákon vhodný pre ich skazené mysle a zvrátené duše. 

„Povieš mi teda, prečo si mi to skôr nepovedal?" Taehyung bol prvý, kto odpojil ich pery a trochu sa odtiahol. Stačilo jedno takto nemravné spojenie a všetko v jeho živote malo svoj pravý význam. 

„Bambi," nežne ho Jungkook oslovil a celým prstom prešiel po jeho spodnej pere, ktorá bola vlhká z ich náruživého bozkávania, „nemôžeš prinútiť druhého človeka, aby sa do teba zamiloval. Je pre mňa ťažké, že to musím povedať, ale bol som pre teba cudzia osoba. Nič si o mne nevedel," jazykom si prešiel po podnebí v ústach a potom prehltol všetku nadchádzajúcu zlobu. Z tých slov šiel smrteľný jed. „Stále to je ťažké, pretože zakaždým, keď sa na teba pozriem, vidím niekoľko krásnych spomienok a nechcem, aby ktorákoľvek z nich zmizla. Ale čo ty?" navlhčil si svoje pery a potom si do nich jemne zahryzol, aby potlačil nesmiernu túžbu presne na tomto mieste pritlačiť Taehyunga o svoje telo a činmi dokázať, čo preňho znamenal. „Čo vidíš, keď sa ty na mňa pozrieš?"

„Bezpečie," Taehyung bez rozmýšľania prehovoril s veľkou naliehavosťou v hlase. Práve teraz nemal usporiadané svoje myšlienky, ale cítil, že predsa len mali svoje miesto. „Neviem, čím to je, ale si jediný človek, pri ktorom sa nebojím zostať sám, hoci si nič nepamätám a nikoho nepoznám. Nemám potuchy, prečo to tak je, ale vždy, akonáhle sa objavíš, chcem byť s tebou. Chcem, aby si ma držal v náručí a nikde nepustil. Mám pocit, že keď sme spolu, sme nezastaviteľní a máme v rukách veľkú moc," dychtivo prezrádzal a v jeho hrudi sa usídlil pozoruhodný pocit, ktorý mu navrával, že v minulosti spolu nastolili poriadok a Jungkook pri každej príležitosti všetkým ukazoval, že len on mal uspokojivý nárok na Taehyungove telo. „Páči sa mi to," bol zaskočený sám sebou.

Jungkook znovu s úškrnom na perách vášnivo pobozkal Taehyunga a potom ho oprel o kuchynský pult. Dával pozor, aby Taehyungovi nijakým spôsobom neublížil. Jeho ruky blúdili po každej Taehyungovej krivke a končekmi prstov kontroloval ich stav. Vzrušovalo ho, ako sa mladík opäť poddal jeho dotykom a nechal ho uctievať jeho krásny pôvab. Bolo to šialené a príliš návykové. Taehyung bol pre Jungkooka smrteľná droga. S mľaskavým zvukom ich pier sa na pár milimetrov odtiahol a divoko sa zadíval do mladšieho očí:

„Keď som ťa prvýkrát videl, doslova si mi vyrazil dych a bolo ťažké sa sústrediť na hocičo iné, čo nezahrňovalo teba," zveril sa so svojou nečestnou žiadostivosťou, ktorú pred Taehyungom nikdy neskrýval a nebolo to žiadnym tajomstvom. Jeho túžba zničiť hocijaký vzdor Taehyungovho odmietnutia bola až prisilná. „A stále sa to deje, stále neviem čo povedať, keď si takto blízko pri mne," oči mu nezbedne behali po každej črte mladšieho tváre. Pripadal si omámený Taehyungovým vplyvom. 

„Len ma drž," žiadal mladík v jeho rukách a tými svojimi mu roztúžene prechádzal po hrudi. Áno, teraz musel byť diabol hrdý, keď Jungkook trpel nemožnosťou vstrebať Taehyungovu krásu, ktorá ho silno udrela. 

„Nikdy ťa nepustím," odpovedal Jungkook fascinovaným hlasom a roztraseným dychom prehltol. Nutne potreboval pocítiť, aby sa ich túžby spojili do jednej veľkej tužoby.

„Smiem sa ťa ešte niečo opýtať?" nevinne Taehyung zažmurkal dlhými mihalnicami. Vyzeralo to, akoby sa ho pokúšal zviesť a flirtovať s ním. Dokonalo to fungovalo. Malo to perfektný efekt na Jungkookovo telo.

Musel so sebou niečo robiť, pretože sa z toľkého čakania mohol zblázniť. Preto sa nahol dopredu a začal Taehyunga bozkávať na krk. Vôňa jeho pokožky si ho priťahovala väčšmi k sebe a robila ho pomaly závislým. „Čo len chceš, bambi. Ty máš dovolené všetko," rýchlo prehovoril do jeho sladkej kože a stále mu tam zanechával malé bozky. Práve teraz ho musel zjesť. „Splním ti hocijaké želanie."

„Prečo mám trikrát na sebe vytetované tvoje iniciálky?" Taehyung sa nechal rozmaznávať Jungkookovou láskou a rukami ho objímal za plecia. 

Po tej otázke si Jungkook sťažka vydýchol, avšak nijako sa neodťahoval. Nosom sa obtrel o jeho krk a naďalej vdychoval do seba jeho opojnú vôňu. Bolo preňho neuveriteľné ťažké odpovedať na otázky z ich minulosti, keď si ju Taehyung absolútne ani trochu nepamätal. „Dobre, zlatko. Odpoviem ti na túto otázku, ale potom ma už nežiadaj, aby som ti odpovedal na tie ostatné. Doktor jasne prikázal, že si sám musíš spomenúť a že ak to budem robiť ja mimo tvoju regeneráciu, môžem ti ublížiť," s hrejivým výrazom v tvári ho napomenul a potom ho jemne pohladil po líci. „A nerád by som ti ublížil."

„Sľubujem ti to," Taehyung súhlasne horlivo prikývol, na čo sa Jungkook následne dotkol jeho vlasov. Ak by to bolo len na ňom, celé dni by strávil intímnym bozkávaním každej Taehyungovej časti tela. 

„Trikrát si sa vyhol smrti a zakaždým som bol pri tom," odpovedal a nedával príliš veľkú dôležitosť vnútorným pocitom, ktoré pri tej znovu predstave ožili.

„Zachránil si ma?" vyzvedal Taehyung a zamrkal očami. Hoci ho na jazyku pálili nové otázky, predsa sľúbil Jungkookovi, že nebude od neho chcieť, aby mu vyrozprával všetku ich minulosť. Takže urobí presne to, čo od neho Jungkook chce. 

„Áno, bambi," ťažoba na jeho srdci bola obrovská a celkom dlho tlačila na jeho hrudný kôš. „Už nedovolím, aby sa niečo podobné zopakovalo. Budeme stále spolu," Jungkook sa Taehyungovi zahľadel priamo do očí. V jeho dúhovkách sa mu premietal ich celý spoločný život. Videl v nich úplne všetko. Všetky hádky, slovné urážky, násilné vpády, nebezpečné vyhrážky, vražedné pokusy, ale aj tak tu boli, pri sebe. O tom bola láska, nie? Bez ohľadu na to, aké ťažké to bolo, ako veľmi to bolelo, nevzdal to pre dokonalý úsmev svojho milenca, pretože bez neho by to bolo väčšmi ťažšie a tá prázdnota oveľa bolestivejšia.  

Taehyunga tento sľub väčšmi nabudil a jeho význam úplne očaril. Tentoraz to bol on, kto prevzal iniciatívu do vlastných rúk a sám sa rozhodol Jungkooka vášnivo pobozkať. Túžil, aby bolo možné odkryť Jungkookove telo a schovať sa doň v snahe po celý čas s ním byť. Chcel sa naveky uchovať v jeho vnútri a byť pod jeho príjemnou ochranou. Taehyung potreboval cítiť, že sa to dialo. Z Jungkooka vyžarovala pekelná aura a monštruózna sila samotného diabla. Lenže Taehyung sa absolútne nestaral o nič, čo vraveli ľudia z jeho okolia a bolo mu jedno, ako veľmi ho upozorňovali. Vôbec mu nezáležalo, že bol doslova vydaný na milosť diablovi, pokým bol tento diabol ním posadnutý rovnakým spôsobom, akým miloval svoje peklo. 

„Milujem ťa, Jungkook, tak veľmi ťa milujem, že je pre mňa ťažké nebyť s tebou," prehovoril spomedzi bozkov, ktoré si navzájom pohlcovali a zahľadel sa mu do očí. Videl v nich toľkú lásku a číru oddanosť, že dostal prisilné nutkanie sa jej dotknúť. „Hocikedy, keď sa ma Chaeyoung spýta, prečo sa ťa nemôžem vzdať a zabudnúť na teba, neviem, ako jej to povedať slovami," z jeho pier vyšiel tichý povzdych, pretože bol na seba nahnevaný a sklamaný zároveň, „prepáč, že ti to teraz hovorím, ale chcem, aby si vedel, že nikdy nedám nikomu pred tebou prednosť. Zostaneš na mojom prvom mieste," niekoľkokrát zažmurkal očami, očakávajúc Jungkookovu reakciu. Vlastne nerozumel, prečo sa ešte stále rozprávali, keď mohli robiť veľa iných vecí, pri akých boli slova vcelku zbytočné. 

Jungkook si však povzdychol a jemne chytil Taehyunga zo zadnej strany za jeho krk. „Niekedy nevieš vysvetliť, čo pre teba ten dôležitý človek znamená. Nie je to kvôli tomu, pretože to ty nechceš, ale proste sa to nedá. Je to len o tom spôsobe, akým ťa zavedie na miesto, kam sa nikto iný nedostane," odvetil hlbokým hlasom, ktorý sa blažene pohral s myslením mladšieho mladíka. Potom si ho k sebe bližšie natisol a výraz jeho tváre zasnene znežnel. „Zamiloval som sa do teba, hoci som nevedel, čo láska naozaj je. Zostal som do teba zamilovaný, pretože nikto iný vo mne nevyvolal také pocity ako ty. Stále sa do teba zamilovávam každý deň, pretože si neviem predstaviť svoju budúcnosť s nikým iným ako s tebou," vyznal svoje hlboké city a naklonil sa k nemu na milimetre blízko. Práve v tomto momente to bolo len o nich dvoch a nikto iný v ich priestore neexistoval. „Milujem ťa, Taehyung."

Tento podnet znovu spustil ich spoločnú túžbu po tom druhom. Boli nabití silnou potrebou po tom druhom. Tá závislosť na ich vzájomnom bití bola dôkazom, že ich láska nepoznala žiadne hranice. Umocňovala to skutočnosť, že ani mrazivá smrť nemala právo zabrániť, aby obidvaja boli spolu, aby sa dotýkali jeden druhého, aby po sebe bláznivo šaleli. Taehyungove prsty nemravne zablúdili nižšie na Jungkookov svalnatý pás a pomaly postupovali pod látku jeho oblečenia, avšak robil to úplne inštinktívne, akoby to bolo preňho celkom prirodzené. Nechal sa viesť vnútorným hlasom, ktorý mu navrával, ako sa mal hýbať. Jungkook mu dovolil si robiť, čo sa mu len zachcelo, pretože bol príliš slabý, aby povedal Taehyungovi nie a niečo mu odoprel. 

„Povedz mi, ako by som sa ti mohol ospravedlniť, že som ťa udrel. Naozaj som to nemal v úmysle, len som bol nahnevaný," Taehyung skutočne dúfal, že to Jungkooka nebolelo, keďže si bol istý, že to muselo byť silné. Veľmi sa hanbil, že konal v zúrivom amoku a nedal si to v pokoji od Jungkooka vysvetliť. Koniec koncov, on bol jediná osoba, akej najviac dôveroval. Aj teraz bolo preňho nepredstaviteľné, že by sa mal vzdať Jungkookovho dotyku na svojej pokožke.  

„Ah, miláčik," Jungkook sa žiarivo usmial a od šťastia si jazykom prešiel po zuboch, aby nejakým spôsobom zmiernil svoje nadšenie. „Zlatko moje, moja jediná láska," oboma rukami chytil Taehyunga za tvár a neskôr ho vášnivo pobozkal na pery, než sa schuti rozosmial. „Nikdy si sa mi neospravedlňoval. Zvykol si si nahý ľahnúť do postele a predstieral si, že spíš, ale v skutočnosti si nespal. Vôbec si nespal," nesúhlasne pokrútil hlavou a medzi tým sa v jeho mysli zrodila presne tá predstava, ktorú sa pokúšal trpezlivo potlačiť, pretože na to momentálne nebola vhodná situácia. „Vlastne si mi dal veľmi málo času, aby som sa rozhodol, či sa na teba budem stále hnevať." jemne ho chytil za bradu a daroval mu sladký božtek na to miesto. V rovnakom okamihu jeho čuchové bunky oviala Taehyungova omamná vôňa, na čo mierne privrel oči.

Taehyung sa po tých slovách začal okamžite mimovoľne červenať, pretože si nedokázal predstaviť, že taký skutočne bol. Vlastne ešte stále sa mu srdce rýchlo rozbúchalo po vypočutí si Jungkookových láskyplných prezývok. Mal pri ňom pocit, že Jungkook bol preňho všetkým, o čom kedykoľvek potajomky sníval. V konečnom dôsledku si však neuvedomil, že to bol práve on, kto v Jungkookovi vzbudil dlho potlačovanú túžbu, ktorá mu nemilosrdne rozrezala srdce a vytvorila si tam vlastný svet. Hoci Jungkook vlastnil oči, aké mali schopnosť pohltiť dušu a roztrhať ju, tieto oči sa zakaždým v Taehyungovej prítomnosti premenili na oči nežného šteniatka. Navyše pre Jungkooka bolo nesmierne ťažké si udržiavať odstúp a ruky ďaleko od osoby, po ktorej šialene túžil.

„Vedia u teba doma, že si tu?" Jungkook nečujne hmkol, keďže si bol istý, že z Taehyunga vyprchal jeho prvotný hnev. Jeho atramentové ruky sa svižne pohybovali po celom Taehyungovom chrbte, aby znovu mohol na sebe cítiť každú jeho perfektnú krivku.

„Vlastne som ušiel," priznal mladší, akoby sa nič zlé neudialo a naďalej sa nechával rozmaznávať Jungkookovou jemnosťou.

„Čože si spravil?" Jungkook nadvihol obočie a mal silné nutkanie prsty zaboriť do svojej hranatej čeľusti. Takmer mu srdce vynechalo niekoľko úderov a na jeho čele sa objavili malinké kvapky potu. „Bambi, to je nebezpečné a vzhľadom na tvoj zdravotný stav riskantné," stále jemným hlasom ho karhal, aj keď vo svojom vnútri sa oňho príliš strachoval. Vidina Taehyunga, ako sa pokúšal ujsť zo svojho sídla a čo všetko sa mu mohlo prihodiť, mu nepríjemne zovrela žalúdok.

„Ja viem, Jungkook, dobre? Ja viem," Taehyung rýchlo odpovedal s toľkou naliehavosťou v hlase, až to bolo ľahko hmatateľné, „ale nemohol som dlhšie zostať v tom dome, keď som zistil, že sme manželia," jednoducho objasnil a nespokojne si navlhčil pery. Neuvedomil si, že toto býval jeho zlozvyk a Jungkook vtedy okamžite spoznal, že ho nejaká situácia nepríjemne rozrušovala. „Manželia, chápeš? Máme byť spolu a nie tak ďaleko od seba," takmer vyronil nové slzy, pretože neznášal fakt, ako nikto nemohol rozumieť, čo všetko preňho Jungkook znamenal a pre aké dôvody s ním chcel byť. Privádzalo ho do šialenstva, ako ho všetci nútili si držať od Jungkooka odstup.

„Áno, zlatko, ani ja nie som nadšený, ale nechcem ohroziť tvoje zdravie," prehovoril napokon s nešetrným povzdychom Jungkook a potom sa zhlboka nadýchol. Rozumel Taehyungovmu nešťastiu, doslova ho cítil na sebe a veľmi si túto ťažobu túžil prenechať na svoje plecia, aby zbavil svojho milenca hocijakých bolestí. „Navyše je celkom hlúpe, keď si niekto myslí, že by nás od seba mohol oddeliť. Tsk, vôbec sa im to nedarí," svojimi slovami narážal na očividný fakt, že práve teraz boli zas spolu a opäť bol medzi nimi minimálny prázdny priestor. 

„Ale aj tak sa tvoja povaha nezaprie, ani trochu ma neprekvapuje, že nerešpektuješ žiadne pravidlá," Jungkookove pery pobozkal teplý úškrn v snahe zmazať Taehyungov plačlivý výraz. Miloval, ako sa mladší tváril, keď si ho doberal a pokúšal rozveseliť. „Asi som ťa pokazil, ale som hrdý na teba, že si ideš za tým, čo chceš," skazene sa jeho úškrn prehĺbil a ukradol si od Taehyunga jeden bozk. Jeho myseľ naplnilo slastné zadosťučinenie, že nech sa dialo čokoľvek a Taehyung v sebe hocičo pociťoval, vždy za ním prišiel a vždy sa dožadoval jeho hrejivého objatia. „Prišiel si sem sám?"

„Nie, Haejin ma doviezol," Taehyung priložil svoje pery na Jungkookovu kožu a pobozkal ho na jeho kľúčnu kosť. Stále sa správal, akoby bolo všetko v poriadku a práve v tejto chvíli po ňom nešli jeho ľudia.

„Takže Haejin po dnešnom dni zostane bez práce?" doberal si ho Jungkook a pevnejšie objal okolo pása. Taehyung bol doslova vznešeným stelesnením bohyne krásy. Jeho symetrická tvár, silné lícne kosti, kostnatá čeľusť, nadýchané šťavnaté pery, nebeské oči, nevinný pohľad, toto všetko Jungkookovi v noci nedoprialo pokojný spánok.

„To si nemyslím. Podľa mňa už teraz vedia, že som utiekol a pokúšajú sa ma nájsť," mladší sa nemohol odtrhnúť od muža pred sebou a rozhodol sa neignorovať to vábivé volanie jeho duše. Neprestával s bozkávaním Jungkookoveho krku.

„Čiže nemáme veľa času?" Jungkook uvažoval nahlas a veľmi si užíval Taehyungove prejavy lásky. „Keď si predstavím, že sem prídu, určite ich chalani dole zdržia a aj tak nás budú dlho hľadať, pretože my tu vôbec nebudeme," potom nezbedne žmurkol na Taehyunga a pohľadom si ho celého premeral skúmavými očami. Ten sa naňho s údivom pozrel, keďže absolútne nemal žiadne potuchy, čo chcel starší robiť. Lenže na ďalšie uvažovanie nedostal nijaký čas nazvyš.

Jungkook ho behom sekundy chytil pod kolená a vzal na ruky. Na jeho svalnatých rukách sa objavili navreté žily a prsty zaboril do Taehyungovej mäkkej pokožky. Nevšímal si mladšieho zaskočený výraz, keďže behom krátkej sekundy ovinul svoje ruky okolo jeho krku. Spokojne hmkol a daroval mu mokrý bozk na pery. Podľa Jungkooka si Taehyung zaslúžil vybozkávať zem, po akej kráčal. Najlepšie na tom bolo, že Taehyungove kroky sa mali nachádzať len a len v Jungkookovej spálni, nie príliš ďaleko.

„Ani sa ma nespýtaš, kde ideme?" naďalej si ho Jungkook doberal.

„Je mi to jedno, ak tam budem s tebou, baby," odpovedal Taehyung rovnakým spôsobom a znovu obsypal Jungkooka hrejivými bozkami na jeho čeľusť a krk. Myslel si, že bol pre to stvorený a mohol to robiť úplne každý deň bez prestávky.

Jungkookove zrýchlené kroky smerovali k balkónu, na čo Taehyung jasne pochopil jeho zrejmé úmysly a sám rukou otvoril presklené dvere. Jungkook ich následne nohou zabuchol. Ani sa neobťažoval, aby nevydali žiadny nechcený zvuk. Mali perfektnú výhodu, že vonku bola tma a všetky sklenené dvere boli zahalené záclonami, takže aj v prípade, ak by ich chceli nájsť, nemalo sa im to podariť. Aspoň nie tak rýchlo, ako si to oni predstavovali. Jungkook položil Taehyunga na posteľ a s pohľadom stále zabodnutým na Taehyungovom hriešnom tele sa vystrel v chrbte.

„Miláčik, dovoľ mi ťa milovať viac, než ty miluješ mňa. Ukážem ti, že len ja jediný ti môžem dať to, po čom najviac túžiš," s neskrývaným obdivom si pre seba kradol každú jeho časť, aby si ju mohol vryť do svojej mysle a nikdy túto predstavivosť nenechať ujsť. Mal v pláne dať Taehyungovi všetko, čo si zaslúžil. Už ho boleli všetky zmysly, aké sa intenzívne dožadovali prenechania kontroly. Chcel uctievať pozlátenú dušu človeka, ktorý mu nedoprial oddych a okradol o zdravý úsudok:

„Buď poslušný a prijmi moju lásku."

◻️🔳🔲🔳◻️

Upozornenia ste si prečítali, boli ste s nimi oboznámení. Ak nesúhlasíte s niečím spomenutým v predchádzajúcej kapitole, poprosím vás, aby ste boli láskaví a prestali čítať tento príbeh. Nebudem zodpovedať za vaše negatívne postoje.

!TOTO BOL IBA ÚRYVOK!

Čiže v prípade, že sa vám to nepáčilo alebo to bolo na vás príliš veľa, som vďačná, keď ste mi aspoň dali šancu a skúsili to.