Max :

Štvrtok bol taký obyčajný deň. V krvi mi nekoloval žiadny alkohol a tak som mieril do školy. V aute mi hrala tichá hudba a upokojovala ma. Celú noc som sa prehadzoval, netuším prečo. Započul som Jess, ako vravela Tomovi niečo o Kate. Že ráno doma nebola a ešte sa stále nevrátila. Bol som ako na ihlách a to som si už povedal, že ma to netrápi. Nevedel som oklamať ani samého seba. Zaparkoval som blízko vchodu a ešte si zapálil jednu cigaretu, kým sa začala škola. Dosť som premýšľal nad vecami, čo mi povedal Bob.

„Bojuj o Kate."

Jeho hlas bol ako zvon v mojej hlave. Vedel som ,  že mám bojovať, ale nedala by mi šancu. Nie že by som sa ľutoval, len som sa poznal pravdu. Teraz aspoň chcem vedieť, že je v poriadku. Keby sa jej niečo stalo, tak by ma to úplne položilo.

„Ahoj Jess," pozdravil som ju, keď vchádzala dovnútra.

„Mhm, ahoj."

Asi ma nemala veľmi v láske, čo úplne chápem.

„Ináč," začal som.

Neviem, ako som sa jej to mal opýtať, ale ja som jednoducho potreboval pravdu. Jess sa na mňa pozeral pohľadom MySaOdkedySpoluRozprávame a čakala, čo zo seba vypotím.

„Kate? Je v poriadku?"

Asi nečakala, že sa budem pýtať práve na ňu, ale keď videla môj vystrašený pohľad, trochu zmäkla.

„Áno, už je doma."

Nepotreboval som nič viac.

„Ďakujem."

Jess iba prikývla a odišla. Vydýchol som zo seba zadržiavaný vzduch  a cítil istý druh šťastia.

Pokojný som kráčal do učebne a ignoroval okolie. Myslel som iba na ňu. Vedel som, že je to chyba, ale nevedel som sa tomu ubrániť. Mysľou mi prešla myšlienka, ako sme boli spolu na pikniku. Nakúpili sme si dobroty a mierili do parku. Kate bola taká krásna. Nielen zovňajškom, ale predovšetkým jej duša. Bola nevinná, láskavá, vyžarovala z nej dobrá energia a nikdy by nikomu zámerne neublížila. Miloval som jej smiech a ešte viac lahodil mojej duši, keď som bol ja príčinou toho lahodného zvuku. Cítil som, ako sa mi trepe srdca a bije rýchlejšie než obvykle. Podnikli sme spolu toľko výletov, zažili veci, o ktorých  iní môžu len snívať a bez ohľadu na to, kde to bolo. Jediné dôležité na tom celom je, že sme boli spolu. My dvaja.

Najkrajšia a zároveň najbolestnejšia spomienka bola ten osudový večer. Keď som ju uvidel v tých nádherných šatách, vedel som, že ju milujem. Každým kúskom môjho tela. A ten pocit, že patrila mne, neviem ho ani opísať. Cítil som sa naplnený a nájdený. Celé roky som niečo hľadal, hľadal to v ostatných, aby mi dali ten kúsok, čo mi chýba, aby dokončili skladačku, ale vždy som na to išiel zlým spôsobom. Ona bola ten posledný kúsok, ktorý zapečatil moje ja. Obraz bol kompletný a príbeh vypovedaný. 

Celý deň som v podstate strávil v myšlienkach a spomienkach na ňu. Až chalani ma priviedli späť do reality a pri nich jednoducho nešlo obsedieť potichu.

„Ideme si zahrať basketball po škole, ideš s nami?" potľapkal ma po pleci Dylan a ja som ani chvíľu neváhal.

„Tomu ver, brácho."

Boli štyri hodiny, keď sme sa konečne dostali na ihrisko. Pofukoval chladný vietor, ktorý pohýnal lístky na stromoch. Postupne strácali farbu a opadávali.

„Prihraj!" kričali na mňa viacerí a ja som teda zadribloval smerom k Bobovi a hodil mu loptu.

Ten mieril šialeným tempom ku predu, válcoval všetkých naokolo a sústredil sa iba na víťazný kôš. Posledný úder loptou o zem, výskok a lopta prešla stredom sieťkovaného koša. S rachotom dopadla na zem a tým oznámila, že sme vyhrali. Síce to bolo tesné, ale dnes sme to mali v rukáve.

„Takže buď platíte celý večer vy alebo urobte nejakú poriadnu akciu," otočil som sa smerom ku Parkerovi, ktorý nebol veľmi nadšený, ale prikývol.

Tľapli sme si na znak mieru a mierili k svojim autám. Neskutočne som sa tešil na svoju sprchu a tak som sa veľmi s lúčením neotáľal. Však ich budem musieť vidieť, žiaľ, aj zajtra.

„Čaute socky a naučte sa hrať," zatrúbil som im, oni mi ukázali prostredníky do radu a nastúpili do svojich autíčok.

Cesta bola pokojná, žiadni idioti na mňa nečíhali a tak som domov prišiel za desať minút. No trošku som prekročil povolenú rýchlosť, ale inak nijaké  priestupky. Mal som aj bezpečnostný pás.  Okolo domu bolo ticho, v schránke som nemal výhražné listy alebo pokuty a tak spokojne vošiel dnu. Dal som si spršku a obliekol sa do teplákov  a tielka. Vlasy som si odmietal sušiť, zbytočná strata času. Trčali mi na každú stranu, občas mi z nich kvapla voda, ale to ešte nebol dôvod na fén. Otvoril som chladničku a vybral si z tade zvyšnú pizzu. Ohrial som si ju a rozhodol sa ísť jesť  na terasu.  Bolo mi celkom chladno , ale tento fakt som sa rozhodoval ignorovať. Pizza nebola až tak dobrá ako prvý deň, ale tak hádam neumriem od hladu. Zrazu ma začalo niečo štekliť v nose a kýchal som ako zmyslov zbavený.

„Doriti," nadával som a ani to som poriadne nestihol, zas som prskal ako mačka.

„Čo povieš na normálny obed v teplej izbe?" ozvalo sa od vedľa a tam som uvidel moju susedku.

Čakala na odpoveď a tak som prikývol, zobral si kľúče a mieril k jej bráničke, kde ma už s úsmevom čakala.

„Ahoj Leila."

Áno, zapamätal som si jej meno. Aj mňa samého to prekvapilo, ale tak čo, zlepšujem sa.

„Poď ďalej," ukázala rukou na obývačku, ktorou sa šírila vôňa dobrého obedu.

„Ako sa máš?"

Zas táto krepá otázka. No keby sme sa tu mali o tom baviť, asi by si dostala psychické stavy zo mňa. „Celkom fajn a ty?"

Prezeral som si fotky vystavené na poličke. Milé. Ale ja tak to iba zaberá miesto.

„Dobre, ale nejako sa ochladilo. Dúfam, že neochoriem alebo nedostanem tu kýchajúcu nákazu," zasmiala sa.

Čože?

„Čo? Akú chorobu to máš namysli?"

„Počula som v správach, že  vedci objavili novú nákazu, ktorá sa prejavuje stálym kýchaním a bolesťou hlavy."

To už ako na to mohli prísť? Pozeral som sa na ňu, či to myslí vážne, miestami som sa už aj začínal báť, že som chorý a umieram a v mysli som začal rozdeľovať svoj majetok mojím príbuzným a kamarátom.

„Neboj sa. Robím si srandu, len som ťa počula prskať na záhrade," zaškerila sa.

Potvorka. Dobre, som zdravý, to auto si beriem späť Bob.

„Skočím ešte do kúpeľne," ospravedlnil som sa a po jej navigácií, že hneď na chodbe sú dvere s kúpeľňou, som si išiel umyť ruky.

„Dobrú chuť, dúfam, že ti bude chutiť," usmiala sa na mňa Leila a spoločne sme sa pustili do pečeného kuraťa , opekaných zemiakov a šalátu.

Nielenže to voňalo božsky, ale aj to tak chutilo. Bez ohľadu na to, za akú šialenú som ju považoval, keď mi prikladala harmančekové obklady, varila perfektne.

„Si nejako ticho. Nechutí?" pozerala sa na mňa smutne a ja som sa cítil vinný.

„Práveže som unesený a nestíham popri jedení aj rozprávať. SI výborná kuchárka," pochválil som ju a jedol ďalej.

Keď mi už bolo na prasknutie, odsunul som tanier a pošúchal si svoje narastené brucho.

„Môžem sa odgúlať domov."

Leila sa odmlčala, ale potom dodala : „Možno nechcem, aby si už išiel."

Ou, ou,ou. Prehltol som narastajúcu hrču v mojom hrdle a rozmýšľal, čo urobím. Nie som pripravený na niekoho iného.

„Ja-ja," habkal som ako prvák na základke.

Čo to so mnou je?

„Rád zostanem," povedal som nakoniec pevným hlasom a neisto zdvihol oba kútiky úst.

Nenazval by som to zrovna úsmevom.

„Tak čo, pozrieme si nejaký film ? Mám aj pivo." Dobre, akokoľvek som si neistý, s pivom sa mi nič nemôže stať.

Sedeli sme vedľa seba na gauči, pred nami boli plechovky s pivom, nejaké čipsy a v telke  išla romantická komédia. Ako uznávam, občas som sa aj zasmial, ale že by som bol z toho nejako veľmi unesený, sa nedá povedať. Film sa blížil ku koncu a jasné, bol to happy end. Posledná scéna bola zo svadby, novomanželia si dali pusu , klapka a ich príbeh bol uzavretý. Leila bola nadšená, až som mal pocit, že sa chce tiež vydávať. Vypla telku a zahľadela sa na mňa. Jej iskra v očiach bola tak výrazná, že by ju uvidel aj slepý. Dívala sa mi do očí a ja som mal pocit, že presne vie , načo myslím. Pomaly ku mne naklonila hlavu a ja som presne vedel, ktorá bije. Bola dva centimetre odo mňa, ale ja som prudko vystrelil z gauča a rukami si zašiel do vlasov.

„Prepáč, ja neviem, čo ma to napadlo. Asi som sa nechala uniesť z toho filmu," snažila sa to napraviť Leila, aj keď to nebola jej chyba.

„To nie, neospravedlňuj sa. Ja jednoducho nemôžem, vieš mám ťažké obdobie a nie som na niečo nové pripravený," spovedal som sa jej.

„Jasné."

„Už by som mal ísť. Ďakujem za obed aj za spoločnosť."

Keď som stál na svojej záhrade a dýchal vzduch, ktorý sa mi zdal neobvykle ťažký, došlo mi, že som na tom ešte horšie ako predtým. Ja si neviem začať nič s babou bez toho, aby som mal výčitky. Ešte chvíľu budem o tom premýšľať, asi ma odvezú na psychiatriu. Nasadol som do auta a viezol sa do baru v centre mesta.

„Ešte jednu vodku," posunul som pohárik k barmanovi, ktorý neprotestoval.

Neviem, koľké kolo to už je, ale viem, že nemám ani zďaleka dosť, lebo ma stále trápia myšlienky na dnešný obed. Je pomaly deväť  hodín, bar sa začína napĺňať, hudba hrá rýchlejšie, vrava je hlasnejšia a môj mozog otupenejší. Hľadel som niekam do prázdna a zamestnával moju myseľ mučivými myšlienkami na Kate, keď v tom mi skrsol skvelý nápad. Rýchlo som zaplatil, zobral kľúče od auta z baru a snažil sa pretlačiť cez skupinku mladých, čo zreje niečo oslavovali.

„Sorry," zatackala sa jedna baba a keby ju nechytím, už ma rozbitý ciferník.

Nerozčuľoval som sa, pomohol som jej zase nadobudnúť rovnováhu a konečne sa dostal k východu.

Neprišiel som si až tak pripitý a tak som sadol za volant. Neviem  presnú adresu, ale po pamäti sa tam nejako dostanem. Aspoň v to dúfam. Dobre, doľava a rovno. Pred očami sa mi síce trochu rozmazávalo, ale zvládam to. Musím, jednoducho to musím urobiť. Vedel som, že som už celkom blízko.  Odbočil som na poslednej ulici a zbadal menší dom červenej farby s čiernou strechou. Zaparkoval som celkom blízko, vystúpil a kráčal k bráničke, aby som uskutočnil rozhovor, ktorý mal všetko zmeniť.

Mal som pocit, že mám nohy zo železa, každý krok bol ťažší a ťažší a myslel som, že sa zrútim v strede cesty a nájdu ma tam až ráno. Začínal som mať pocit, že to nebolo až tak dobré rozhodnutie, ísť sem. Čo ak ma nebude chcieť vidieť, čo je viac ako pravdepodobné. Uvidím jej krásnu tvár, ale pri pohľade na mňa sa zase zachmúri. Opäť budem vidieť tú obrovskú bolesť. Lenže ja som už tu. Zabíja ma čakanie na zázrak. Možno bolo znamenie, že sme v jednej chvíli na rovnakom mieste. Musím to využiť.  Urobil som posledný krok  a stál som pred dverami.

„Dobre, pokoj," vravel som sám sebe.

„Nemám čo stratiť," chlácholil som sa, aj keď som vedel, že je to lož.

Zaklopal som a odkašľal si. A potom sa dvere otvorili.

Čavtee, hlásim sa dneska s novou časťou, ako som naposledy sľúbila. Steve vám všetkým zamotal hlavy, čo ma celkom teší :)) Dnes ste mali kapitolu z Maxovho pohľadu, trošku sa nám aj opúšťa, aspoň vidíte, že nemá srdce z kameňa a Kate skutočne miloval a stále miluje. Veľmi mu chýba. Máme tu aj scénu s Leilou, a čert sa čuduj, Max ju odmietol. To je už iný pokrok alebo ako by som to nazvala. Čo si myslíte, zmení sa ich susedský-priateľský vzťah po tomto malom pokuse z Leilinej strany a nebudú sa už stretávať alebo naopak?

Všetci vieme, kam Max išiel. NAPÍŠTE MI: Ako to podľa vás dopadne? :))

To je asi všetko, ďalšia časť buď v utorok alebo až cez víkend, lebo stredu-piatok som preč :))