Kate:

Prehadzovala som sa z boku na bok, pretože som nemohla zaspať. Neviem, či je spln či čo alebo som vypila veľa kávy, no James tu už hodinu fučí a ja čumím ako blbá do stropu. Povedala som si dosť a zavolala Hanne. Je dosť možné, že ju zobudím, ale bola moja jediná záchrana.

„Preboha," zakňučala mi Hanna do telefónu a nahlas si vzdychla.

„Prepáč, ale nedá sa mi spať."

„Mne sa dalo."

Chvíľu bolo iba ticho, ale Hanna dodala : „Ako ti pomôžem?"

„Môžem prísť k tebe?"

Dúfala som v kladnú odpoveď a čakala.

„Dobré, jasné. Čakám ťa," povedala už menej rozospato a zložila.

Obliekla som si tepláky, mikinu, zobrala si peňaženku s dokladmi, kľúče, mobil a ako víchor som sa rútila do auta. Možno sa pýtate, prečo som nevolala Jess. Jedna vec, že bývala o dosť ďalej a mala pri sebe Toma. Ja som jednoducho potrebovala kamarátku. Musím priznať, že mi Jess veľmi chýbala. Bola by som ochotná s ňou aj viac nakupovať. Nechápte to zle, som šťastná, že mám Jamesa a že bývame spolu, lenže občas vám chýba kamarátka. A ja som ju práve teraz potrebovala. Pokračovala som cestou A4144 a potom som na kruhovom objazde odbočila doprava. Cítila som strašný smútok za Jess a veľkú bolesť z tej noci. Hruď ma bolela a z očí sa mi rinuli slzy.

Konečne som prišla za Hannou, tá už sedela na terase a čakala ma. Keď uvidela, že mi tvár zalievajú slzy, rozbehla sa oproti mne a objala ma.

„Čo sa deje Katee?" pozerala sa na mňa vystrašene moja kamarátka a už ma vtiahla dnu, kde mi uvarila kakao.

Cítila som sa ako dvanásťročná a práve mi prestali vysielať moje obľúbené rozprávky. Tak som plakala.

„Ja-ja...sama neviem...len už," habkala som, ale asi to nebolo moc užitočné.

„Som tu, poď pozrime si nejaký film," navrhla a my sme sa presunuli do obývačky.

„.....alebo nie? Ja si myslím, že by to mohla byť ona , aj keď..." Hanna sa so mnou snažila rozprávať, ale ja som bola myšlienkami inde.

Vôbec neviem, aký film sme pozerali, ani som si nevšimla, kedy moja kamarátka priniesla pukance. Ja som bola vo vlastnom svete. Mala som pocit, že je toho na mňa už veľa. Škola, odlúčenie od starej partie, chýbala mi rodina a k tomu všetkému on. Potrebovala som vypnúť.

„Zajtra si urobme výlet," navrhla som.

„Ty a ja?"

„Áno," pritakala som.

„Dobre teda, nie je problém."

Bola som o dosť spokojnejšia. Všetko bude zas dobré, len potrebujem na chvíľu vypustiť. „Som rada, že si tu, aj keď to po telefóne tak nevyznelo," priznala Hanna s malým úsmevom.

„Len mi povedz, čo ťa tak rozrušilo. Ako všimla som si, že si nejaká menej veselá poslednú dobu, ale prišlo mi to iba ako únava," povedala smutne a sklopila oči nadol.

„Vieš ako som ti vravela o Maxovi..." začala som opatrne.

Ona iba pritakala a ľútostivo sa na mňa pozrela.

„Tak som bola po Jess do tej školy, kde chodí a keď som na ňu čakala, uvidela som ho. Ten jeho pohľad mi spaľuje dušu. A k tomu si kúpil presne také auto, ako na ktorom som havarovala. Proste zrazu ma začali zavaľovať spomienky, ľútosť a bolesť. Nechcela som znepokojovať Jamesa, ale potrebovala som sa o tom s niekým porozprávať."

Mala som úplne sucho v hrdle a chcelo sa mi zase plakať.

„Moja, neboj sa, som tu pre teba , zajtra pekne obe vypneme a nebudeš sa trápiť," sľúbila mi a hladila ma po vlasoch, ako to robievala mama.

„Ďakujem Hanna," objala som ju a ona mi podala nejaký bylinkový čaj na upokojenie.

Keď som polovicu šálky vypila, začalo sa mi poriadne driemať. V hlave som mala ako vygumované a jediná vec, na čo som myslela, bol spánok.

„Idem si ľahnúť, som celkom unavená," zívla som si a Hanna ma zaviedla do hosťovskej izby.

„Spinkaj," zhasla svetlo a mňa otupila tma.

Po troch sekundách som nemohla udržať oči otvorené a zaspala som.

Otvorila som oči a keď som nevidela známe steny s obrazmi, ale fialové, myklo mnou. Kde som? Po chvíli sa mi všetko začalo vracať a uvedomila som si, že som prespala u Hanny. Hodiny na stene odbili desať. Konečne som sa cítila dostatočne oddýchnutá a nemala som hlavu v smútku. Zišla som dole, kde už moja kamarátka chystala raňajky, mala pustenú hudbu, dvere na terasu otvorené a tak dnu dopadali slnečné lúče a prúdil čerstvý vzduch.

„Kúpeľňa je pod schodmi napravo," vysvetlila mi Hanna a kontrolovala niečo v rúre.

Bez slova som si išla umyť zuby, použila som Hanninu kefku, keby ste sa pýtali. Opláchla som si červenú tvár a učesala si vlasy. Vyzerala som dosť zle a aj som presne vedela, prečo tomu tak je. Nie, nejdem na takéto veci myslieť. Skontrolovala som si mobil, kde sa na mňa vyvalilo asi tisíc zmeškaných hovorov a o správach ani nehovorím. Jednoznačne bol najvyššie v tabuľke James, za ním Jess, Khloe a Tom. Našťastie, od neho som nemala žiadne správy. Všetkým, okrem Jamesa, som napísala esemesku, že som prespala u kamarátky, lebo ma potrebovala. No nemohla som im predsa povedať, že som sa skoro psychicky zrútila. Jamesovi som sa radšej rozhodla zavolať, predsa je to osobnejšie.

„Kate?" neznel nahnevane, ale vyčerpane a akoby ani neveril, že žijem.

„Ahoj, som u Hanny. Jednoducho som k nej musela prísť a dnes budem s ňou," nepotrebovala som sa pýtať, jednoducho som mu to oznámila.

„Dobre. Ja-ja len...stalo sa niečo? Medzi nami alebo tak? Večer sme boli ešte v jednej posteli a ráno si bola preč. Urobil som ti niečo?"

Asi som mala čakať, že si to zle vysvetlí a bude to zvaľovať na seba.

„Nie, neboj sa, nič si neurobil, len si potrebujem urobiť dámsku jazdu. Pokojne choď s chalanmi von, na hokej alebo čo len chceš. Večer sa vidíme, okej?"

„Dobre zlatko, dávaj si na seba pozor, keby niečo, tak mi volaj," znelo to ako prosba a tak som mu sľúbila, že ak niečo, ozvem sa.

„Ľúbim ťa."

„Aj ja teba. Pa," nečakala som, pretože som sa bála ďalších otázok a zložila.

Vyvalila som sa na terasu a užívala si to ticho. Žiadne autá, iní ľudia, len štebot vtáčikov.

„Jedlo ideeee!" zakričala Hanna a tým ma vytrhla z mojich myšlienok.

Postavila pred nás bábovku obliatu bielou čokoládou. Vedela, že bielu čokoládu zbožňujem. Uvarila nám aj kávu a priniesla nejaké nakrájané ovocie.

„Si neuveriteľná pekárka," zadúšala som sa, keď som do seba tlačila už tretí kúsok bábovky.

„Až mi srdiečko zaplieskalo," zasmiala sa moja kamarátka a ja som si uvedomila, že som strašne rada, že ju mám.

Bola moja druhá Jess. Niečo ako Khloe. Nie, žiadny smútok.

„Tak, kam ideme?"

Zrejme na môj včerajší návrh nezabudla.

„Nemám šajny," priznala som. „

Dobre, obleč sa, ja niečo vymyslím," prikázala mi generálka a ja som mierila do izby.

„No lenže, ja tu mám iba tepláky," zasmiala som sa.

„Tak poď," ťahala ma do jej izby.

Otvorila obrovskú skriňu a požičala mi jej biele roztrhané rifle, ktoré mi napodiv dobre padli, top na ramienka tmavomodrej farby a k tomu sandálky s opätkom. Vyzerala som ako vystrihnutá z módneho časopisu. Na pleci mi visela malá červená kabelka, kde som si nahádzala všetky dôležité veci. Hanna ma troch nalíčila, vlasy mi vypla do copu, predné pramienky uvoľnila a išla sa sama nachystať.

„Toto už nikdy nerob, skoro som dostala infarkt o pol piatej ráno," písala mi Jess.

„Prepáč. Bola to kritická situácia," odoslala som to a išla sa napiť.

Po chvíli mi prišla aj odpoveď : „Pre ňu alebo pre TEBA?"

Jess ma mala. Poznala ma asi pridobre, aby som je mohla klamať. A to ani cez telefón. Nezmohla som sa na odpoveď a tak som mobil radšej odložila do kabelky a spoločne s Hannou sme nasadli do môjho autíčka a vydali sa hľadať dobrodružstvo.

Nahlas sme spievali, hudba bola vypeckovaná, okná stiahnuté a maximálna povolená rýchlosť prekročená. Áno, takto vyzerala naša cesta do neznáma. Ak by nás teraz zastavili, tak prídem o vodičák. No mojej mysli to bolo absolútne jedno, tá bodavá spomienka bola príliš silná.

„Doľava!" zakričala Hanna a ja som prudko strhla volantom.

„Kam ideme?"

„Uvidíš o chvíľu," zaprisahanecky na mňa žmurkla a ja som sa viac nepýtala.

Po chvíli sa predo mnou objavil veľký hotel a aj som mala pocit, akoby vyrástol uprostred poľa. Vošli sme na parkovisko, zaplatili za parkovné a Hanna ma už ťahala dnu.

„Čo je to zač?" priečila som sa.

Keď sme vkročili dnu, zavalila ma parfumovaná vôňa, chladný vzduch a ruch. Bolo to ako Las Vegas. Hrala tu hlasná hudba, pracovníčky kmitali hore-dole, aby obslúžili všetkých hostí. Ani neviem ako, už sme stáli pri recepcii a Hanna menovala rôzne procedúry a potom si vypýtala lístky do VIP zóny na večer. Už som chcela protestovať, ale vedela som, že by to bol zbytočné.

„Koľko ti dlžím?" opýtala som sa jej, keď sme sa prezliekali do bielych huňatých županov, ktoré sme dostali.

„To je dobré, bol to môj nápad."

Ešte chvíľu sme sa hádali, ale keď Hanne začali od nervov šľahať blesky z očí, zmĺka som .

Bolo to naozaj skvelé, mala som na očiach uhorky ako v amerických filmoch, jedna žena mi robila manikúru a druhá pedikúru, na vlasoch som mala masku a vo vzduchu bolo cítiť vonné tyčinky.

„Akú farbu zvolíme na nechtíky?" opýtala sa ma baba asi v mojom veku a srdečne sa usmiala.

Viem, že to mala v náplni práce, ale aj tak mi pripadala sympatická.

„Mmmmh, tak béžovú asi," povedala som neisto, ale Hanna nemohla držať jazyk zubami a zakričala z druhého rohu miestnosti : „Červenú!" Nepekne som sa na ňu pozrela, ale nakoniec som sa nechala ovplyvniť a dala si červený lak.

Po hodine všetkých procedúr sme absolvovali aj bahenný zábal. Cítila som sa ako prasiatko a aj tak vyzerala. Dala som si sprchu a mierila s Hannou na masáž. Mali sme zajednané dve skúsené masérky a tak som sa nemusela obávať, že budem odchádzať so seknutou chrbticou. Ja som vošla do miestnosti číslo 107 a moja kamarátka hneď vedľa. Hrala tu melodická hudba a ja som sa cítila, že idem skôr meditovať.

„No nazdar," zavzdychala som, ale ľahla som si na tú masérku posteľ, či ako sa to volá, tvár som si strčila do diery na to určenej a uterák si prehodila cez spodnú časť tela. Po desiatich minútach nikto nechodil a ja som začínala mať nervy.

„Dokedy tu ešte budem čakať?" šomrala som si sama pre seba, keď v tom sa otvorili dvere.

Nezdvihla som hlavu, iba zamumlala : „Dobrý deň," a čakala na sľubovanú masáž.

Telom pri prebehla smrtka, zježili sa mi chĺpky a naskákali mi zimomriavky. Netušila som pravý dôvod toho všetkého, ale uvoľnila som sa a tešila sa, kedy konečne na sebe pocítim niečie ruky, aby mi pomasírovali stuhnuté svalstvo.

„Zdravíčko, ospravedlňujem sa, že meškám, máme tu toho veľa," ozval sa masér.

Počujete správne! Žiadna žena, ale chlap. Škoda, že mu nevidím do tváre, ale nohy má pekné. No čo, to je jediné, čo teraz môžem vidieť. Zmenil skladbu z meditačnej na pesničku Crazy In Love. Známe tóny mi rozbúchali srdce a prehltla som guču v hrdle, ktorá sa mi pomaly zväčšovala. „Môžem začať?" opýtal sa ma chlap, ktorý sa mi predstavil ako Steve.

Iba som zašomrala, že áno a nenadväzovala som ďalej debatu. Niečo na mňa nakvapkal, asi olej a rozotieral mi ho po celom tele. Mala som pocit, že sa celá trasiem, ale keď sa ku mne sklonil a pošeptal „Pokojne," bola som ako socha.

Začala som si zvykať na jeho dotyky a keď mi vymasíroval ramená a chrbát, smeroval nižšie. Mal magické ruky a ja som cítila, ako mi prúdi v tele nová krv.

„Smiem vedieť tvoje meno?"

Na chvíľu som mlčala, ale potom dodala : „Kate."

„Pekné meno. Kate."

No super, čo mu mám na to povedať? Ako ja som s ním tiež celkom spokojná. Zase, keby som si mala vybrať, tak si ho asi nedám, no na druhú stranu...

„..alebo si tu len na pár dní?" pýtal sa ma niečo môj masér, ale ja som to prepásla, lebo som viedla vnútorný boj sama so sebou.

„Som tu iba dneska s kamoškou."

„A čo tu robia také pekné baby samy?"

Utekajú pred minulosťou.

„Oddych a tak," zaklamala som.

Ďalej sa ma už radšej nič nepýtal a vymasíroval mi nohy. Smeroval od lýtok vyššie a ja som automaticky stiahla nohy k sebe. Prechádzal mi rukami od oleja po vnútornej strane stehien a ja som vedela, že ak pôjde len o kúsok vyššie, nedopadne to dobre. Našťastie sa nič také nestalo.

„Hotovo Kate. Podám ti župan?"

Normálne som cítila ako sa usmial. No mne už asi hrabe.

„Prosím."

Dal mi súkromie, nech sa môžem obliecť a keď som zahlásila, že už som a uvidela jeho tvár, vyvalila som oči a nemala slov.

Taaak máme tu ďalšiu dosť napätú časť! Kate odišla v noci, no ja fakt neviem, kde sa vo mne berú tieto nápady. A nakoniec ten výlet! V ich pobyte v hoteli budeme pokračovať ešte nabudúce, trošku vás udržím v napätí, tak sa tešte, čo sa bude diať. Aj Steve to tu dnes dosť oživil spolu s myšlienkami Kate. Čo si o tom myslíte?

Dnes som vám dopriala dlhú kapitolu, verím, že vás potešila a nabudúce bude ešte dlhšia :) Som posol dobrých správ. Určite mi dajte vedieť, ako sa vám dnešná časť páčila  a ja sa čoskoro ozvem s novou kapčou :)

Majte sa a ešte pekný víkend :)))