Kate:

Moja otupená myseľ mala hriešne nápady. Čo to tak vyriešiť raz a navždy. Zobrala som mobil a vytočila jeho číslo. Zvonenie bolo takmer nekonečné. Keď som už chcela zložiť, počula som jeho hlas.

„Kate?" vypadlo z neho prekvapene.

Slová mi uviazli v krku a nevedela som, čo povedať.

„Si šťastný?" opýtala som sa.

Teraz vyzerám ako najväčšia chudera. Prečo toto robím?

„Ako to myslíš?" opýtal sa ma, akoby nerozumel.

Ale vedela som, že sa iba vyhýba odpovedi. Je to zlé, ak to vo mne vzbudilo nádej?

„Prepáč, zabudni na to," zložila som.

Po tvári mi stekali horúce slzy. Prečo sa to všetko tak skomplikovalo? Nepatrí do môjho života a predsa sa tam opäť dostal.

James prišiel domov okolo polnoci. Stavím sa, že každý pozná scénu z filmu, keď niekto sedí v tme, daná osoba vojde, snaží sa potichu dostať do postele, ale daný človek zasvieti svetlo a prekvapí ho. Vitajte v mojom filme. Dialo sa to dosť podobne až na to, že ja som vyzerala hrozne. Namiesto očí som mala iba dve čiarky, rozmazanú špirálu všade a teplé červené líca. Sedela som v tme asi hodinu, rozmýšľala a psychicky mi nebolo najlepšie. Chcela som odpovede a to hneď. Keď som započula kľúčik v zámke, upriamila som svoj zrak ku dverám. Milujem tohto muža? Pomaly išiel hore po schodoch, ale ja som rozsvietila svetlo. Tak nadskočil, že sa skoro skotúľal zo schodov. Narazil si prsty a začal skackať. Dosť mi to pokazilo môj dramatický moment.

„Kate?" som rada, že si všetci pamätajú moje meno, ale to prekvapenie v ich hlase ma vždy pobaví.

„Posaď sa," odsekla som.

Neviem, kto mal právo byť nahnevaný. Možno obaja a možno ani jeden.

„Čo tu vyvádzaš? Skoro som dostal infarkt."

„Musíme sa porozprávať. Máš niekoho iného?" povedala som to s takou ľahkosťou, až som tomu sama uverila.

Kukal sa na mňa TySisaMuselaZblázniťŽenská. Neodpovedal. Obaja sme mlčali.

„Prečo by som mal niekoho mať?"

„Už o mňa viac nemáš záujem," povedala som proste.

„A ty vari áno?" ohradil sa.

Nemala som mu čo povedať.

„Neodpovedal si mi."

„Nie, nemám nikoho. Mám terapeuta, ktorý mi pomáha sa vyrovnať s touto situáciou. Chodím tam štyrikrát do týždňa."

Skoro som spadla zo stoličky. Nechápala so to a nevedela vymyslieť žiadnu adekvátnu odpoveď.

„Veľmi ma mrzí, čo sa medzi nami deje. Mal som pocit, že chyba je vo mne a tak som tam začal chodiť," pokračoval.

„Lenže môj terapeut povedal, že ak a nebudeme snažiť obaja, nezmeníme túto situáciu."

Lenže ja som bola príliš unavená dávať do toho úsilie.

„Chápem," povedala som do vzduchu a odišla do izby.

Musela som sa prejsť. Moja hlava chcela explodovať, nechápala som, či je to všetko nejaký zlý sen a ráno sa zobudím šťastná a v poriadku. Bodaj by. Netušila som, kam pôjdem. Mobil mi vibroval v taške, ale ignorovala som ho. Rozmýšľala som nad mojím unáhleným rozhodnutím kúpou tej letenky. Ak mi už nič a nikto nezostane, aspoň si tam vyčistím hlavu a budem v teple. Vošla som do budovy, kde sídli kino a vypýtala si lístok. Neviem, čo to bol za film, ale bol skoro vypredaný.

„Dvakrát?" opýtal sa ma chlap za okienkom.

„Jeden," zopakovala som.

Nechápavo sa na mňa pozrel a podal mi aj môj popcorn. Asi tu ešte nikto nikdy nešiel sám do kina. Usadila som sa a snažila sa odpútať svoju hlavu od ťaživých myšlienok. Film bol krásny, romantický, dojemný a aj napínavý. Celkom som zabudla na môj život a bohužiaľ, po filme sa dostavilo veľké sklamanie, že opäť budem myslieť na všetko, čo ma trápi. Nechcela som sa ľutovať. Nechcela som plakať. Chcela som byť šťastná, ale už som to v sebe zadržiavala pridlho. Nemohla som to zastaviť. Prechádzala som s dlhými tmavými ulicami bez strachu. Môj život mi toho ukázal naozaj dosť a čo sa mi mohlo stať? Unesú ma? Už mám nejaké tie skúsenosti. Okradnú? Nech si berú, čo chcú. Nemala som už čo stratiť.

Bola som pár ulíc od môjho domu, keď som uvidela postavu. Známu postavu. Krv mi stuhla v žilách. Nevedela som lapiť kyslík. Jeho energia ma otupovala aj na diaľku. Bol tak blízko a zároveň tak ďaleko. Chcela som kričať, chcela som cítiť jeho pery na mojich. Pukalo mi srdce, keď som vedela, že je šťastný aj bezo mňa. Bola to aj moja chyba. Moje nohy akoby splynuli so zemou.

„Si v poriadku?" podišiel ku mne a jemne mi prešiel po tvári.

Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Zavrela som oči, snažila som sa lapiť vzduch. Mlčali sme.

„Prepáč, nemala som ti volať," vyšlo zo mňa po chvíli.

Uvidela som bolesť v jeho očiach. Presne takú som cítila v mojom srdci. Stačilo by povedať, že s ním chcem odísť a už by po nás nebolo ani stopy. Ale nemohla som. Ublížim si tak či tak. S ním prídu ďalšie sklamania, ďalšie bolesti. A bez neho bude môj svet čiernobiely. Presne tak ako ten jeho.

Max:

Bol som práve s Paige, keď som uvidel na obrazovke jej meno. Srdce mi zastalo. Čo ak sa jej niečo stalo?

„Si šťastný?" opýtala sa ma s prázdnotou v hlase.

Začal som panikáriť. Čo jej mám povedať.

„Ako to myslíš?" potreboval som čas.

Bola to otázka, na ktorú som sám nevedel odpoveď. Chvíľu mlčala a potom sa ospravedlnila a zložila. Moje srdce bolo roztrieštené na kúsky.

S Paige som bol ešte hodinu a potom som povedal, že ma bolí hlava. Chcela sa o mňa starať, ale jemne som jej naznačil, že potrebujem byť sám. Rozlúčili sme sa a ja som vyšiel na balkón. Priložil som si oheň k cigarete a potiahol. Vyfúkol som obláčik dymu a slastne sledoval, ako sa rozpadá. Presne ako môj život.

Nevydržal som o to a keď mi asi na piaty krát nezdvihla telefón, musel som ísť von. Nevedel som, čo idem robiť, nemal som žiadny plán, ale ničnerobenie ma zabíjalo. Prechádzal som sa ulicami, bola už zima, fúkal vietor, ale na môj chlad v duši to nemalo. Bol som aj pred jej domom, ale nič som nezistil. Vydal som sa preč, keď som ju zbadal. Neveril som vlastný očiam. Veľmi sa mi uľavilo, že je v poriadku a neurobila nejakú hlúposť. Opýtal som sa jej, či je v poriadku, ale neodpovedala. Pohladil som jej hebkú pleť a ona zatvorila oči. Stále voňala neuveriteľne. Chcel som si zaboriť ruku do jej vlasov a pocítiť jej pery na mojich. Chcel som počuť stony, cítiť jej ruky na mojom tele, ale nič z toho sa nestalo. Ľutovala, že mi zavolala. Moje srdce sa opäť roztrieštilo, aj keď neviem, či je to vôbec možné. Nechcel som odísť bez nej. To by bolo, akoby som ju opäť stratil.

„Prosím ťa!" zakričal som na ňu.

Telom mi kolovala čistá zlosť z bezmocnosti.

Kate:

„Ahojte!" zvolala som, keď som vošla do domu mojich rodičov.

Malá Alice ma hneď privítala a lepila sa po mne.

„Si sama?" vyzvedala a ja som iba prikývla.

„Kde je Max? Ty ho určite skrývaš," mračila sa.

„Musíme sa dneska o tom porozprávať."

Alice nechápala, prečo ten prísny tón, ale poslušne súhlasila. Všetci sme sa spoločne najedli, pripomínalo mi to staré dobré časy. Rozprávali sme sa, čo bolo nové, Alice sa nevedela vpratať do kože a jedlo bolo lepšie ako z najdrahšej reštaurácie.

„Tak, ako to vyzerá s Jamesom?" nadhodila mamina pri umývaní riadu.

Razom bolo po mojej dobrej nálade. Nevládala som ani predstierať, že sme v pohode.

„Ak mám byť úprimná, zle. Úplne sa to pokazilo, neviem, čím to je, jednoducho už k nemu necítim to, čo predtým."

Wau. Prvýkrát som to povedala nahlas. Odľahlo mi.

„...je skvelý, robí pre mňa všetko. Včera sa mi priznal, že začal chodiť ku terapeutovi, aby sa to zlepšilo, lenže ja neviem, či chcem, aby to bolo medzi nami lepšie. Strašne ma to štve, ale chýba mi Max a nie je to správne, ale s ním mala láska celkom iný význam."

„Ja viem zlatko. Viem, že je to ťažké, ale občas si musíš prejsť tým najhorším, aby si sa cítila šťastná a milovaná."

„Stále sa pýtaš na Maxa. Pravda je taká, že sa stali isté veci, kvôli ktorým sme sa rozišli."

Nemohla som jej povedať, že ma podviedol a potom som kvôli nemu havarovala a skoro zomrela. Pomenovanie isté veci bolo lepšie.

„A stále ho ľúbiš?"

„To nie je podstatné," odvrkla som, lebo to bola pre mňa dosť citlivá téma.

„A čo je podstatné?"

Malá pijavička.

„Že mi už viac neublíži."

Ona ďalej vyzvedala : „A bude ti bez neho dobre?"

„Alice sú veci, ktoré pochopíš neskôr. Uzavrime túto tému. Meno Max už v tomto dome nechcem viac počuť, iba ak s tým sama začnem. S kýmkoľvek prídem, budeš sa správať slušne."

Koniec debaty.

Zaspávala som vo svojej starej izbe, kde som kukala seriál. Ako dávno som to už nerobila. Tak som sa zahĺbila, že zrazu bolo po jednej. Ešteže zajtra je nedeľa a môžem si pospať. Mesiac mi svietil priamo do okna a vonku pršalo ako z krhle. Uvarila som si čaj a užívala si samotu. Bolo to to najlepšie za posledné dni, čo sa mi stalo. Asi to znie dosť smutne, ale tu som sa nemusela nikomu vyhýbať, niečo vysvetľovať alebo sa trápiť. Ľahla som si a na moje počudovanie rýchlo zaspala, pokiaľ sa to nestalo.

Nemohla som sa dostať zo sna. Kričala som, búchala nohami, ale nešlo to. Kráčala som bielou chodbou, v bielych šatách a s kyticou červených ruží. Cítila som sa byť šťastná. Pochopila som, že to bola moja svadba. Všetci sa tešili. Postavila som sa k oltáru a keď som sa pozrela na ženícha, videla som Maxa. Pri ňom stála aj Lucy a na mojej strane bola Alice. Obaja sme sa na seba usmiali. Zrazu Alice začala hrozne kričať.

„Ona krváca!" pozrela som sa na Lucy, ktorej šaty zahalila červená farba.

Nemohla ani rozprávať, padla na zem a po chvíli prestala dýchať. Nikto nič nerobil.

„Pomôžte jej!" kričala som na celú miestnosť, ale všetci skláňali tvár dole. Zomrela na mieste. Max hneď po nej. Potom som cítila iba bolesť.

Ahojte! Idem na to v skratke, Kate je na psychickom dne. Ja som si užívala scénu v dome v tme. James sa priznal s niečím, čo Kate vôbec netušila a myslím si, že aj vás to prekvapilo. Naplno priznala, že niečo k Maxovi cíti, ale príliš sa bojí bolesti. Ale bojí sa, že už nikdy nebude šťastná.Musí sa rozhodnúť. Máme tu aj rodinné stretnutie s Alice a nakoniec sen. Desivý sen.

Určite mi napíšte, ako sa vám páčila kapitola a už sa mi nevyhrážajte, že si ma nájdete, ak neskončia spolu , lebo vám sem nenapíšem koniec :D Takže, teším sa na kopu komentárov :) Pekný víkend a na všetky komenty odpovedám zajtra :)