Kate:

Ráno nebolo veľmi príjemne, pretože ma zobudilo hlasné búchanie na dvere. Ak je to izbová služba, mali by chodiť neskôr ako o siedmej. Otvorila som dvere, podotýkam iba v župane, ale čakalo ma nemilé prekvapenie. Než som stihla niečo povedať, prikázal mi môj únosca, nech si zbalím veci  a že opúšťam hotel.

„Nechápem tomu, prečo?" snažila  som a získať odpoveď, ale neúspešne.

„Bez otázok a pohni si."

Ruky sa mi od strachu triasli a snažila som sa vymyslieť plán. Nemala som ako utiecť, bývala som na ôsmom poschodí , tak som chcela napísať nejakú esmesku, kde prosím o pomoc.

„Môžem ísť ešte na toaletu?"

„Jasné, ale daj mi mobil."

A skončila som. Aj tak som samozrejme išla, je to extra čas pre mňa. Hrbila som sa nad umývadlom a oplachovala si tvár studenou vodou. Nemala som žiadne možnosti.

„Poďme," zavelil môj únosca a vyšli sme z izby aj s vecami.

„Žiadne pokusy o pomoc, všade sú tu moli ľudia a nerád by som ťa videl ležať v kaluži krvi."

Stuhla som a verte mi, teraz by ste sa mi krvi nedorezali.

Nasadli sme do auta, niekto zozadu mi pichol niečo do ruky. Automaticky som sa chytila miesta vpichu. Nemala som šancu pýtať sa. Po pár sekundách sa mi všetko začalo rozmazávať a potom mi hlava odkvicla nabok.

Nemám poňatia, ako dlho sme išli, ale toto miesto som nepoznala. Dosť som sa bála, či ma tu niekto vôbec nájde, ak sa budem snažiť zohnať pomoc. Všade navôkol boli polia, staré domčeky, záhrady a jedno veľké sídlo, kam sme práve mierili. Opäť som sa začala triasť a dych sa mi zrýchlil.

„Čo odo mňa chcete?" kričala som a zistila som, že mám zviazané ruky a nohy. Toto bola moja nočná mora a bála som sa, že to bude ešte horšie. Vystúpili sme, mňa niekto niesol na rukách, takže som nemala ani šancu utekať. Iba som pozorne sledovala okolie, aby som vedela, kam vedie cesta. Nemala som však veľkú možnosť zapamätať si to, lebo chlapi chodili hore dole a mala som pocit, že sa tam sami nevyznajú. V dome bol  všade prach a nábytok poprekrývaný plachtami. Drevené parkety škrípali a studený vietor švitoril cez pootorené okná. Pokračovali sme ešte dlho niekam dole, kde čľupkala voda a vyzeralo to ako nejaký kanál. Svetlo tu nebolo žiadne, iba kúsok z baterky nám osvetľoval  cestu. Ja som sa chlapa, ktorý ma niesol, držala dosť pevne až som pocítila v jeho vrecku môj mobil. Keď mi nevenoval pozornosť, rýchlo som ho vytiahla a vložila si ho do bundy. Nič si našťastie nevšimol. Dorazili sme na miesto, lebo ma položili na stoličku v prostej miestnosti. Bol tam stôl, jedny ďalšie dvere a lampa. Snažila som sa dýchať, byť pokojná a vravieť si, že tu určite nezomriem. Chlapi medzi sebou niečo preberali, ale nerozumela som, o čom sa bavili. A predpokladám, že by sa mi to ani nepáčilo.

Max:

Konečne sme boli od  nich iba pár minút. Už sa viac nehýbali, takže sme zastavili aj my a vymýšľali plán , no najviac ma desilo, že neviem, s kým je a to znamená, že neviem, čo robiť.

„Dobre, zistíme s kým je a aká je situácia, či sa fakt niečo deje a ak áno zavoláme policajtov. Potom pôjdeme dnu a zachránime Kate, ona sa ti hodí okolo krku a budeme všetci šťastní."

Občas by som mu strelil. Boli sme v nejakom zapadákove, okolo boli polia so pšenicou, zopár domčekov a les. Vôbec sa mi to tu nepáči. Dorazili sme pár metrov k cieľu, odparkovali auto a Jerry si zobral so sebou jeho revolver, o ktorom som do tejto chvíle ani nevedel. Asi si začnem dávať väčší pozor. Miesto, kde ukazovalo polohu Kate bolo jedno veľké opustené sídlo, do ktorého by som nechcel vkročiť, ani keby mi zato platili. Ale pre ňu všetko. Brána bola zamknutá, neboli tu žiadne kamery a tak sme ju horko-ťažko preliezli. Pri každom kroku sme si dávali pozor, či niekto nie je v našej blízkosti alebo nás nesleduje. Bolo to tu dosť schátrané, okná boli rozbité a malo to nespočetne veľa izieb. Prechádzali sme všetko porade, ale bez stopy.

„Toto nie je možné, jej poloha zmizla," pošeptal mi Jerry.

To znamená, že buď nemá signál a internet alebo nás odhalili. Prechádzal mnou hnusný pocit, bolo mi na zvracanie z toho smradu a chcel som Kate už držať v náručí. Zrazu sme objavili malý vchod, ktorý viedol do podzemia. Bolo počuť iba kvapkanie vody a občas myši, ktoré si tu voľne behali. Nevzdávali sme sa a ďalej prechádzali všetky možné úkryty. Zrazu sme započuli hlasy.

„Ja tomu fakt nerozumiem."

Určite ten hlas poznám, ale neviem ho zaradiť. Kto to dočerta môže byť? A čo ideme teraz robiť? Tu dole nie je žiadny signál, takže políciu nemáme ako zavolať. Iba ak sa rozdelíme a jeden pôjde hore a jeden zostane dole. Trochu sme sa priblížili k danej miestnosti a uvidel som Kate. Mala trochu opuchnutú peru a tiekla jej z nej krv. Mal som chuť vtrhnúť tam, keď som to uvidel ,ale ovládol som sa. Jej únosca bol pri stene a nevidel som mu do tváre. Mal na sebe všetko čierne a cez hlavu kapucňu. Ruky sa mi triasli ako po abstinenčnom pobyte a v hlave sa myšlienky predbiehali jedna s druhou.

„Bež hore a zavolaj policajtov. Sami to nezvládneme," povedal som Jerrymu.

Musím priznať, že sa tu celkom bojím zostať sám, ale pre ňu som ochotný riskovať všetko. Bolo ohromné ticho, ktoré maximálne preťalo kvapkanie vody. Snažil som sa byť potichu, dýchal som plytko a skúšal som utíšiť moje srdce. Bolo veľmi zvláštne, že tam nikto okrem ich dvoch nebol.  Celá táto vec sa mi nezdá. Jerry bol preč zatiaľ päť minút.

„O chvíľu som späť," povedal záhadný človek a odišiel tajnými dverami preč.

Na chvíľu som sledoval, či sa neobjaví nejaký človek, ktorý by ju mal postrážiť. Nič. No neviem, asi by som sám naplánoval lepšie únos. Kate vytiahla mobil a snažila sa napísať esmesku. Neváhal som a rýchlo som prišiel k nej, rýchlo jej zapchal ústa, aby automaticky nevykríkla. Rozviazal som jej ruky a povedal, nech tu ďalej sedí a hrá, že sú zviazané.

„Pomoc je na ceste," pošepkal som jej a rýchlo sa zase stratil v tieňoch.

Bol som rád, že aspoň prvú časť máme za sebou. Zrazu sa z konca chodby začali ozývať hlasy.

„Neviem, kto to je, bol hore."

Srdce mi vynechalo jeden úder. Jerry.

Kate:

Stála som odporovala, kričala a prosila.

„Dám vám čo chcete, ale nechajte ma na pokoji!" hrdlo som mala už také vykričané, že nebudem môcť týždeň rozprávať.

„Umlčte ju už!" rozkázal môj únosca a jeden z mužov mi vylepil facku.

Hlavu mi odhodilo dozadu a cítila som horúci pramienok krvi, ktorý mi tiekol po tvári. Spustili sa mi aj teplé slzy, ktoré sa postupne miešali spolu s krvou.

„Idem na chvíľu von," pošepkal šéf svojim mužom, ktorý stáli v úzadí a oni odišli s ním.

Nerozumela som tomu, čakala som, že príde niekto iný, ale mýlila som sa. Rýchlo som vytiahla mobil a napísala správu Jess.

„Uniesli ma. Musíš mi pomôcť. Hľadaj moju polohu," odoslala som rýchlo SOS signál a iba sa v duchu modlila.

Musela som ísť cez sociálnu sieť, lebo tu nebol žiadny signál. Zrazu sa dvere prudko otvorili a osoba mi rozviazala ruky. Bol to on. Nestihla som ani nič povedať, ale on ma ubezpečil, že pomoc je na ceste. Iba som zhlboka dýchala a dúfala, že ma odtiaľto dostane.

Max:

Chlapi sa blížili mojim smerom a tak som sa vopchal medzi dve skaly a nehybne čakal.

„Teraz je hore v ľavom krídle. Ešte si chvíľu pospí."

Skoro som odpadol, ale kto by zachránil mňa? Zmena plánu, musím ísť hore za Jerrym, kým sa zobudí zavolať policajtov, prebrať ho a ideme po Kate .Mohol by som robiť pre zásahové jednotky. Cesta bola dlhá, aj keď som išiel najrýchlejšie, ako sa dalo. Nohy sa mi triasli, lenže ja som musel zachovať chladnú hlavu. Jerryho som do tejto situácie dostal, takže ho aj z nej dostanem von.

Bol som konečne v dome, lenže sa pomaly začínalo stmievať, čo sťažovalo celú situáciu. Chytil som konečne signál a zavolal políciu. Že vraj tak do pol hodiny až hodiny. Toto ja milujem. Prekročím rýchlosť, sú hneď tam a už mi vypisujú mastnú pokutu, ale keď ide o život, prídu do hodiny? Toto je irónia, či čo? Pozrel som sa na hodinky, aby som vedel odpočítavať, koľko času ešte zostáva a potom som sa vydal hľadať Jerryho. Vedel som, že mi to zaberie dosť času, lebo nič poriadne nevidím a je to tu ako hacienda. Vydal som sa teda do ľavého krídla. Nábytok bol poprehadzovaný plachtami, v podlahe boli diery a bola tu neskutočná zima. Prechádzal som všetko pomaly, ale obozretne každý roh a každé zákutie a potom trochu na Jerryho volal, lebo nám dochádzal čas.  

Bol som už zúfalý, po Jerrym ani stopa, keď som započul kroky. Skryl som sa do tieňa, ale asi neskoro, lebo čierna postava sa blížila ku mne. Nedýchal som, hral som, že som záclona.  Oči mi oslepilo ostré svetlo z mobilu a tak som nemal šancu spoznať, kto to je.

„Max?" vyslovila prekvapene osoba, ktorej hlas som hneď spoznal.

Naša tehuľka.

„Jess? Čo tu ty robíš?"

Už som naozaj ničomu nerozumel. A ako som pár sekúnd na to pochopil, ani Jess. Vrazila mi silnú facku, až ma odhodilo do steny.

„To ty si uniesol Kate? Viem, že si do nej zamilovaný, ale nemyslíš si, že je to až moc?"

Čo prosím?

„Zbláznila si sa? Vedel som, že nie je niečo v poriadku, tak sme zistili polohu Kate a sledovali ju. Som tu s Jerrym, ktorého však našli a uspali ho. Snažím sa hol práve nájsť, aby sme potom mohli ísť spoločne po Kate. Viem, že ma nemáš rada, ale myslíš si, že by som bol toho schopný?"

Jess iba na mňa pozerala, nechápala, ale potom opäť prehovorila : „Vďakabohu, dobre, poďme nájsť Jerryho."

Žiadne ospravedlnenie.

„Okej a áno v pohode, že si mi vlepila, sú to hormóny," zagúľal som očami.

„Chceš druhú?"

Chudák Tom to má s ňou dosť ťažké a ešte dobrovoľne si ju chce zobrať. Povedal som si, že sa tým viac nejdem zaoberať a spoločne s Jess sme prechádzali zvyšok ľavého krídla. Musím priznať, síce dosť nerád, ale bol som rád, že mám spoločnosť. Začínalo mi to tu naháňať husiu kožu.

„Nebude tam?" ukázala Jess na dvere za závesom.

Otvoril som ich a uvidel Jerryho ležať na posteli.

„Hej, zobuď sa!" mykal som ním.

Nereagoval, čo ma dosť vydesilo. Koľko bude trvať, kým sa zobudí? Prišla k tomu Jess, postláčala mu nejaké body za ušami, priam to bolo trýznenie, ale po necelých desiatich minútach sa môj kamoš zobudil.

„Kde som to?" pretieral si oči a kukal sa na nás ako na zjavenia.

„Zachraňujeme Kate. Uspali ťa, keď si volal policajtov," vysvetlil som mu.

„Na to si spomínam, ale Max, mal by si niečo vedieť. Vedľa teba stojí Jess.  Ale to sú asi ešte halucinácie. Prečo by mala také veľké brucho." 

Skvelé, môžem mu chystať pohreb.

„Lebo som tehotná, ty pako."

„A teraz mi aj odpovedala. Max, nie som na tom veľmi dobre," šepkal Jerry.

„Ona ju sem prišla tiež hľadať a je fakt tehotná, takže prestaň s nevhodnými otázkami, inak ti vylepí. A má celkom silnú ranu," pošúchal som si intuitívne líce a pomáhal Jerrymu na nohy.

„Vládzeš stáť?" opýtala sa ho Jess.

Ja neviem, či mu hrabe, ale vyvalil oči a pozrel sa na mňa.

„No tak už prestaň! Ja nie som duch, snažím sa ti pomôcť, tak spolupracuj!"

Iba preglgol a postavil sa. Hľadali sme cestu späť do podzemia a podľa mojich výpočtov by mali policajti prísť do desiatich minút. Nechceli sme sa už rozdeliť, ale ani zomrieť, takže sme začali skúmať miestnosti v dome a hľadali zbrane, ktoré by nám pomohli v obrane.

„Dole je kuchyňa," pošepkala nám Jess a obaja sme ju nasledovala.

Na to, že bola tehotná, bola naozaj statočná. Našli sme dva nože, vývrtku na vínu a sekáč na mäso. Všetko sme z tadiaľ zobrali a Jerry mal so sebou aj jeho revolver, takže sme boli celkom slušne vybavení. Mierili sme dole, dávali sme si pozor na každý krok, aby niečo nezavržďalo. Vedel som, že sa blížime k cieľu a tak som povedal, nech zastavia a snažil sa vymyslieť nejaký plán.

„Dobre, zrekapitulujme si to. Ja, jedna tehotná, jeden napoly omráčený, dva nože, sekáč ,  vývrtka ,revolver a žiadne posily verzus niekoľko chlapov, ich územie, zbrane, omamné látky a možnosť úniku. Sme na tom veľmi  biedne. Musíme zistiť, kto je únosca a konať podľa toho, nie hneď útočiť."

A tak aj bolo.

Ahojky! Takže, som tu zas a znova. Prinášam vám podstatne dlhú kapitolu a myslím, že aj dosť napínavú. Únos Kate je veľká záležitosť, stále pokračujeme, dneska ste tu mali pohľad, ako Kate uniesli, všetky jej pocity a pátračka Maxa a Jerryho tiež pokračuje. Stále nevieme, kto ju uniesol, teda ja viem, ale vy nie :D Čo si myslíte? Stretnutie Maxa a Jess bolo asi veľmi nečakané, ale trošku som to okorenila. Chcela som to useknúť pri časti "naša tehuľka", ale myslím si, že by ste prišli s teóriami, že ju uniesla Jess a to by bolo celé zle. Zas taká psycho zatiaľ nie som. Určite mi napíšte, čo si myslíte o dnešnej časti, viem, že niektoré už netrpezlivo čakáte, tak si ju poriadne užite. Na komentáre odpíšem zajtra v robote- dúfam, ak si na chvíľu sadnem. Verím, že si cez víkend oddýchnete a nejako zvládnete školu do polroka. Pekný piatoček!