Max:

Zobudil som sa o siedmej večer s tým, že mi niekto dookola zvonil na dvere.

„Ja toho človeka zabijem," hundral som si popod nos cestou ku dverám.

„Tom?" opýtal som sa sklamane.

„A koho si čakal, kráľovnú?" odpovedal ironicky a vošiel dnu.

„Jasné, poď ďalej," mrmlal som si.

„Takže Max," začal, čo neveštilo nič dobré.

„Mám u teba ešte jednu službu za minule. Poviem ti môj problém."

Aké minule? Bože, človek si musí všetko pomaly zapisovať, inak to na neho všade vytiahnu. Tom chodil po izbe hore dole a šúchal si dlaňami spánky. Vedel som, že má na srdci niečo dôležité. Potom to zo seba konečne vypustil.

„Jess trošku šalie z tehotenstva a ja jej chcem dokázať, že to zvládneme. Veľa sme sa o tom rozprávali a pôjdeme do jedného detského domova za deťmi. Pomôcť im, porozprávať sa a tak. Aby si Jess začala budovať vzťah k deťom. No a prichádzame ku koreňu veci."

Takže ku koreňu. Trošku som sa uchechtol. Tom po mne zazrel a pokračoval.

„Jess si tam ako psychickú podporu berie Kate a ja to tam s dvomi babami nevydržím. Strašne ju ľúbim, ale veľa žien a veľa detí nie je moja obľúbená kombinácia. Takže, išiel by si so mnou ako psychická podpora? A..." stále niečo mlel, ale mne sa mozog zastavil na jej mene.

Myslím si, že to je možno osud. Ale čo ak tam pôjde s Jamesom? Musím to aj tak risknúť.

„Dobre, pôjdem," povedal som, akoby nič, ale vo vnútri som cítil obrovskú radosť, že ju uvidím.

Možno s ňou prehodím pár slov. Áno, toto je skvelé. A budem mať zo seba aj lepší pocit.

„Kedy to je?"

„Zajtra," odvetil Tom a ja som na koži pocítil zimomriavky.

Kate:

Prišiel môj obávaný deň. Hneď ráno, ako som sa zobudila, som mala nepríjemný pocit. Čo ak tam uvidím všetky tie deti a zosypem sa? A mám byť predsa podpora a nie to ešte robiť ťažším. Dala som si rýchlu sprchu a nechala na seba stekať kvapky studenej vody. Neviem ,ako je to možné, ale v celku ma to upokojilo a tak som zišla v župane dole a zapla si nahlas hudbu. James už odišiel, takže dom bol celý môj. Moji susedia ma pravdepodobne neznášali za ten rámus, ale čím hlasnejšie, tým lepšie. Vrátila som sa hore a trošku som sa namaľovala. Riasenka, korektor, púder a rúž v hnedo- telových odtieňoch. Skvelé. Moje vlasy našťastie neboli problém. Iba som si cez ne prešla rukou, prehodila na stranu a hotovo! Dlho som zvažovala, čo si oblečiem. Chcem byť na jednej strane oblečená slušne, ale na druhej sa chcem cítiť pohodlne. Zvolila som tú druhú cestu a tak som si obliekla spodné prádlo- to by som si dala v oboch prípadoch, tmavomodré rifle, ktoré boli trošilinku roztrhané, ale zase som nevyzerala ako bezdomovec, takže v klídku. Na vrch som si dala prvé tričko, ktoré nemalo žiadne poburujúce nápisy. Bohužiaľ, mám aj také, niektoré moje blízke osoby ako Hanna si radi robia zo mňa srandu. Ale dobre sa v tých tričkách spáva. Obula som si plátenky , dala kožák, navoňala som sa a vychádzala z domu. Mala som ešte časovú rezervu, zamkla som dvere a nasadla do auta.

Vypeckovala som si rádio a zadala do navigácie adresu. Nebolo to veru blízko, ale hádam to stihnem.

„Nazdárek, už som na ceste," volala som Jess a popri tom prelaďovala rádio.

„Ahoj, dobre, my nasadáme do auta, tak sa vidíme tam."

Znela natešene. Ako Jess, keď sa chystá niečo nové a stredom toho vesmíru je ona. Stiahla som si okienka a nasadila si slnečné okuliare, ktoré som mala v priehradke. Bol síce október, ale počasie bolo mimoriadne dobré. Po dvadsiatich minútach som dorazila pred budovu tehlovej farby s veľkou čiernou bránou. Okolo bol trávnik a stromy s mohutnými korunami. Rámy okien boli okrúhle a natreté na bielo. Zaparkovala som na parkovisku a našla si esemesku od Jess, že ma čakajú pri vchode. Mali sme ešte necelých desať minút, takže som bola pokojná.

„Čaute!" zhúkla som už z diaľky a oboch objala.

Príjemne na mňa pražilo slniečko a tak som bola rada, že sme čakali vonku.

„No ako sa cítite?" usmiala som sa na nich a čakala na odpoveď.

„Prirodzene nervózne, inak fajn," odpovedal Tom aj za Jess, lebo tá sa zahľadela niekam do okna na budove.

Nastalo krátke ticho. Obaja sa prudkým pohybom otočili tvárou ku mne, ale nepozerali sa na mňa, ale za mňa. Tomov výraz bol uvoľnený, za to Jess sa netvárila nadšene. Predstavila som si, že sa k nám blíži nejaké dieťa a Jess je už teraz zhrozená. S úsmevom som sa otočila, aby som sa aj videla dôvod ich reakcie, ale keď som ho uvidela, úsmev mi zamrzol na tvári. Nasucho som preglgla a nechápala, čo tu robí.

„Dávaš si načas, Max," privítal Tom svojho kamaráta a tváril sa, akoby to nebola žiadna novinka, že je tu.

S Jess sme sa na seba pozreli a presne vedeli, čo si myslí tá druhá. A do prdele.

Max:

Celú noc som sa prehadzoval a rozmýšľal o zajtrajšom dni. Aká bude jej reakcia? Začal som si v hlave vytvárať rôzne situácie a dialógy. Úplne ma to prebralo ,aj napriek tomu, že boli dve ráno. Je pravda, že som si pospal poobede, ale ani teraz by mi spánok nezaškodil. Donútil som sa prestať rozoberať každú myšlienku, ktorá mi preblesla hlavou a nakoniec som zaspal.

Ráno bolo krásne, zobudili ma slnečné lúče prechádzajúce oknom. Ponaťahoval som sa, všetko ma hrozne bolelo ešte z toho boxovania, na hánkach som mal chrasty a modriny trochu žltli. Odčaptal som sa do kúpeľne, kde som si umyl zuby a učesal sa. Hneď som sa cítil lepšie a keď som si spomenul, že dnes uvidím Kate, nepotreboval som ani rannú dávku kofeínu. Začal som sa hneď obliekať a potom som si urobil niečo rýchle na raňajky. Žalúdok som mal stiahnutý, ale škvŕkalo mi v ňom. Cerálie s mliekom ma zachránili a ja som už aj odchádzal z domu. Miesto, kde sa domov nachádzal , som poznal. V tej časti Londýna som mal pár kamošov, za ktorými som občas skočil. Šoférovalo sa mi skvele, počasie mi iba hralo do karát a ja som sa cítil ako malé dieťa. Bol som od cieľa iba pár metrov. Vošiel som na parkovisko, našiel si voľné miesto a uvidel, že už na mňa čakajú. Nič nové no.

Vystúpil som sa rýchlym krokom som mieril za nimi. Tom sa na mňa uškieral už z diaľky, za to Jess vyzerala, že uvidela ducha. A pozerala sa na mňa. Že by jej tom nepovedal, že prídem aj ja? Kate mi bola chrbtom , no potom sa s úsmevom otočila rovno na mňa. Keď ma však zbadala, úsmev sa z jej tváre okamžite vytratil. Zostal som v šoku. Tom nikomu nepovedal, že prídem. Jediné pozitívne je, že tu nikde nevidím Jamesa. Sekundy ubiehali ako hodiny a ja som čakal na reakciu Kate. Začne kričať? Plakať? Utečie preč? Vlepí mi facku? Všetky možné scenáre sa mi prehrávali priamo pred očami. Bol som pripravený na to najhoršie, ale nič z toho sa nestalo. Vlastne musím povedať, že jej reakcia ma prekvapila.

Kate:

Po prvotnom šoku, keď som zbadala Maxa, som sa mu pozdravila a venovala krátky úsmev. Oči mu žiarili a bol skoro taký istý, ako keď sme sa spoznali. Ach, celkom mi tie časy chýbajú. Vošli sme dnu a zabočili doľava, kde viedla dlhá chodba do jednej miestnosti vo farebnom prevedení. Dnu už čakali nejakí ľudia a tak sme sa posadili na stoličky. Ale malo to háčik. Pri jednom stole, čo bol skôr maličký stolíček, boli iba dve miesta. Takže Jess a Tom sedeli spolu a ja s Maxom osobitne. Musím priznať, že som mala husiu kožu a bola som nervózna. Bolo to zvláštne, byť v miestnosti s človek, ktorý mi tak veľmi ublížil, ale ku ktorému mám zároveň silné puto.

„Vitajte! Na začiatok vám chcem všetkým poďakovať, že ste sem dorazili. Každým rokom máme viac dobrovoľných párov, ale vždy radi privítame pomocnú ruku. Dnes vám chceme ukázať areál a predstaviť vám deti. Vo dvojiciach sa o jedno dnes budete na chvíľu starať. Verím, že sa tu budete cítiť príjemne. Ak teda nemáte otázky, môžeme ísť."

A tak aj bolo. Vyšli sme z miestnosti a prechádzali spomínanou chodbou. Obaja sme mlčali. Vstúpili sme na dvor, kde bol veľký zelený trávnik a ihrisko.

„Pekné," skonštatoval Max, ale skôr sám pre seba.

Hľadela som do diaľky, slnko ma hrialo na tvári a oslepovalo ma. Okolo bol šum, ale ja som bola zavretá vo vlastných myšlienkach.

„Kate? Ideme?" zakýval mi rukami pred tvárou Max a ja som sa vytrhla zo zamyslenia.

„Áno, prepáč," pousmiala som sa a spolu sme dobiehali ostatných.

Jeho známa korenistá vôňa mi udierala do nosa a moje srdce bilo ako o preteky. Prešli sme celý areál a teraz bol čas zoznámiť sa s deťmi.

„Dobre, zavoláme ich k vám a každé si vyberie dvojicu, kam chce ísť. Možno budú trochu hanbliví, ale z toho si nič nerobte," povedala nám vedúca a po chvíli skutočne doviedla detičky.

„Poďme sa staviť, či si nás vyberie chlapec či dievča," navrhol Max.

Znelo to fajn na odľahčenie situácie.

„Ja si myslím, že k nám príde dievča," vyhlásil Max.

„Ja zase, že chlapec."

„Takže, o čo?" povytiahla som jedno obočie.

Max sa zamyslel a ja som sa už začala obávať.

„O zmrzlinu?"

Nič nevinnejšie by ani mňa nenapadlo.

„Platí," podali sme si ruku a mňa mi jeho dotyk až striaslo.

Sila v jeho rukách, pevný autoritatívny stisk. Novinky. Deti sa rozpŕchli a jedno prišlo aj k nám. A viete aké? Dievčatko. Max vyhral.

„Ahoj," čupla som si k nej.

„Ja som Kate," usmiala som sa na ňu.

„...a toto je Max," ukázala som na neho a ona sa tiež usmiala.

„Ja som Melanie."

Bola taká zlatučká. Myslela som, že sa tam roztopím. Mala tenučký hlások a jej úsmev bol anjelský. Hnedé vlásky po plecia mala zopnuté do copu, mala sukničku, tričko pančušky a na vrchu bundičku. Jej zelené oči jej ešte dotvárali výnimočnosť jej tváre.

„Takže Melanie, čo by si povedala na zmrzlinu?" navrhol Max s úsmevom.

Musela som sa usmiať aj ja. Vedela som, že to musí byť pre neho ťažké. Lucy. Ale obdivovala som ho, že to zvládal tak dobre.

„To by bolo supeeej! Mijujeem zmrzjinu," zalizla sa a tak sme smerovali do najbližšej zmrzlinárne.

Ahojte! Opäť sa hlásim, ako som sľúbila. Máme tu konečne ďalšie stretnutie Kate a Maxa. Myslím si, že si ešte veľa s Mel užijeme a zároveň to bude mať dobrý vplyv aj na ich dvoch. James tam nie je, čo vás asi potešilo. Máme skôr pocitovú kapitolu, ktorá je tiež dôležitá. Ďalšia bude dúfam najbližší víkend.

Ďakujem za všetku aktivitu, komentáre, správy, milujem vás. Keď mi niektoré z vás píšete, že ste môj príbeh čítali už viackrát, nikdy nemám slov. Viete ma tak dojať, potešiť, že sa to nedá ani opísať. Fakt raz dúfam, že tieto knihy vydám, ako vidím niektoré baby na watte. Myslíte, že by to bolo reálne? Určite povedzte aj kamoškám, nech si prečítajú, aby sa príbeh ešte viac rozšíril.

Dneska máme už prvú adventnú nedeľu, tak nezabudnite zapáliť prvú sviečku:) Ja si dneska kúsok oddýchnem po včerajšom odrobenom dnia hurá ideme zdobiť stromček :) Som trochu blázon do Vianoc, hádam mi to odpustíte. Majte sa :)

PS: Ten obrázok je podľa mňa topka.