V aute sme preberali nejaké detaily, ale dohodli sme sa, že večer si napíšeme a zreferujeme, aké sú možnosti. Jess bola spokojnučká, napapaná doplna a chcela si ísť pospať. Zaviezla som ju domov, ešte sme troch kecali o Jamesovi, ale nebola to prevratná debata.

Niečo ako: „Ako to je medzi vami?"

„Hm, no tak všelijako."

„A si šťastná?"

„Neviem."

Takže tak.

„Dobre zlatko, držkaj sa a píšeme si večer," objala ma na rozlúčku pred ich domom.

„ Áno, jasné, dávaj si na seba a malé pozor. Papa," zakývala som jej a mierila domov.

„Som doma!" zahlásila som.

James robil niečo na počítači, ale keď ma započul, zdvihol pohľad od obrazovky.

„Ahoj zlatko, ako bolo?"

„Skvele," pousmiala som sa.

Vyriešili sme dva zásadné problémy a jedným z nich, teda z časti, si aj ty.

„To som rád. Už si mi tu chýbala. Ako sa darí Jess?"

Objal ma a dal mi pusu na krk. Ale nie, žiadne hryzenie.

„Nie nie," odtiahla som sa.

Nepotrebujem žiadne odtlačky, ďakujem.

„Dobre, je nervózna, jej emocionálny stav je ako na hojdačke, raz hore a raz dole. A je už fakt za dvoch. Nepijeme už spolu víno ako za starých čias, ale inak sa nič nezmenilo."

Zatiaľ a dúfam, že to tak zostane. Viem, že sa budeme stretávať možno menej, ale určite s ňou kontakt nepreruším. Aj keby veľmi chcela .

„Víno si môžeme vypiť spolu, ak chceš," ponúkol sa James.

Fú, nejako ma prešla chuť. Ale dám si, aby sa nenahneval.

„Môžeme," usmiala som sa na Jamesa a ten išiel do vinotéky nejaké zobrať.

Max:

Nasledujúce ráno bolo ťažké. Viac než zvyčajne. Išiel som si do kuchyne napustiť vodu a to do džbánu. Slastne som vydýchol, keď som ho celý vypil. Opláchol som si v dreze tvár a začal si chystať raňajky s kávou.

„Už nebudem tak veľa piť, už nie," opakoval som si, aj keď som tomu sám veľmi neveril.

Voda na kávu zovrela a vytrhla ma zo zamyslenia.

„Ránko, ako sa cítiš?" napísal som Paige.

Nemyslím si, že bude svieža ako rybička. Sadol som si za stôl a schuti začal raňajkovať. Aj keď už bol čas obeda.

„Mala som sa už aj lepšie," odpísala mi.

Chápem to. Dosť som zápasil sám so sebou, či ju zavolám k sebe spať, ale nakoniec sme každý prespali u seba doma. Možno by ten starý Max ihneď prikývol a ktovie, ako by to skončilo. A musím sa pochváliť, že aj keď som bol včera opitý, uvažoval som celkom múdro. Bol som pripravený byť lepší než predtým. Niekoho skutočne ľúbiť, stáť pri ňom, nech sa deje čokoľvek, riešiť problémy a prežívať krásne chvíle. To je moje nové ja.

Poobede som sa cítil už menej ako troska a zašiel som si zaboxovať k Eddiemu. Naposledy som ho videl na tom plese a celkom mi chýbal. Otvoril som ťažké plechové dvere na posilňovni, ktoré boli posprejované a popísané a vošiel dnu. Ovalil ma zápach spotených tiel a zatuchliny zo starého vybavenia. Pozdravil som sa s chlapíkom, ktorý mi dal kľúčik od skrinky a išiel som sa prezliecť. Celý čas ma prevádzal pocit starých spomienok. Ako som sa vrátil späť do hlavnej miestnosti, kráčal oproti mne môj starý tréner.

„Max?" začudoval sa, keď ma zbadal.

„Ahoj, rád ťa vidím," usmial som sa na Eddieho a tľapli sme si.

„Počuj, mám tu nového chalana, neskúsiš si s ním trochu zaboxovať?"

Vedel som, že chce zistiť, aký dobrý je. A možno, aký dobrý som ešte ja.

„Rád."

Boxovať s človekom v ringu je niečo úplne iné ako s vrecom. Keď udierate do vreca, učíte sa, ako rany dávať. Ako silno a presne sa napriahnuť a udeliť úder. Naučíte sa dýchať, vaše ruky si zvyknú na bolesť. Ale v ringu sa naučíte kryť sa. Brániť sa. Prežiť. Tam to nie je iba o sile rán. Ide hlavne o presnosť . A o krytie samého seba. Stačí malá chvíľka nepozornosti a ste na zemi. Chcete vstať, ale v hlave máte tupú bolesť a nohy akoby prestali slúžiť. Počujete iba odrátavanie rozhodcu a svoj hlas v hlave, ktorý vás povzbudzuje, nech to nevzdávate.

Vošiel som do ringu a trochu sa rozcvičil s Eddiem. Pravý hák, ľavý hák, výkop. A opakovanie. Keď sa konečne rozbúšilo moje srdce a adrenalín v žilách, bol som pripravený. Nasadil som si do úst chránič a preskakoval zľava doprava. Môj súper bol asi chalan v mojom veku, o kúsok vyšší, svalnatejší a veľmi sebavedomý. Zaznel improvizovaný zvonček a súboj sa mohol začať. Bolo vo mne množstvo otázok, ako mi to po tak dlhom čase pôjde. Nastal útok z jeho strany a ja som sa šikovne uhol. Po tretí raz, keď som sa prikrčil doľava, som vedel, že musím začať útočiť. Ruka mu na chvíľu poklesla a tak som využil šancu a nasadil pravý hák. Trafil som sa a to dosť slušne. Odhodilo do dozadu, ale ustál to. Stále útočil, raz ma trochu trafil do nosa a vytryskol mi pramienok krvi. Ignoroval som to a opäť sa napriahol na úder. Schytal to priamo do nosa a pod pravé oko. Jeho prúd krvi by som pramienkom nenazval. Dúfam, že ho nemá zlomený. Pokračoval ďalej, čo ma dosť prekvapilo a ťahalo sa to dosť dlho. Už som bol vyčerpaný, aj keď sme mali po každom kole krátku pauzu. Myslel som, že to bude iba trojkolovka a nie šesť. Čakali nás ešte dve kolá. Obaja sme chceli vyhrať. Rany boli silné a časté. U mňa útočil na brucho, ja som sa však stále zameriaval na tvár. Boli sme zriadení ako dva psi a krv bola všade. Vydoloval som zo seba všetok adrenalín, všetok hnev a zlosť a zasadil takú ranu, až skončil na zemi. Zastal som v očakávaní, či vstane. Nič. Jasné, hýbal sa, ale nevládal vstať.

„Víťaz," ukázal na mňa rozhodca a mňa zalial pocit šťastia, akoby som vyhral nejakú celoštátnu súťaž.

Po tom zápase som išiel do sprchy. Bol som vyčerpaný ako po maratóne. Tiekol na mňa studený prúd vody a krv v mojich žilách pulzovala. Nos som si iba prelepil a natrel zázračnou mastičkou od Eddieho. Bolo niečo po tretej a ja som mieril domov. Únava ma prenasledovala na každom kroku a ja som sa neskutočne tešil, ako si doma pospím. Na okná mi začali padať malé kvapky dažďa. Neodolal som a trochu si stiahol okno. Do auta mi začal prúdiť čerstvý vzduch a ja som ho nasával z plných pľúc. Keď som dorazil domov, sadol som si pod striešku a zapálil si cigaretu. Cítil som sa nesmierne spokojne. Teda, až na to moje škvŕkajúce brucho . Zahodil som ohorok do popolníka a vošiel dnu. Doteperil som sa do postele, vyzul si topánky, vyzliekol si nohavice a padol do voňavých bielych perín. Únava prekonala aj hlad.

Kate:

Večer sme s Jess spolu dlho volali a dohadovali plán ohľadom dieťatka. Povedala mi, že na kurz pre mamičky ešte chodiť nechce a aj tak to je až od istého mesiacu tehotenstva. Našli sme detský domov s názvom Greater London Fostering , kam sme volali a pýtali sa, či nehľadajú krátkodobú pomoc. Vysvetlili nám, že majú veľa dobrovoľníkov a preto otvorili minikurz starostlivosti, ktorý trvá väčšinou mesiac. A vraj máme šťastie, prvá návšteva je už zajtra.

„Kate, ja sa tak teším a zároveň sa bojím," pišťala mi do telefónu Jess.

„Neboj sa, bude to skvelé."

Sama som o tom nebola úplne presvedčená, neviem, či to emocionálne zvládnem, ale stále si opakujem, že ma Jess teraz veľmi potrebuje.

„Zavolaj aj Jamesa, ak chceš," povedala mi Jess a potom ešte chvíľku mlela o to, že to ide povedať Tomovi.

„Uvidíme, tak zajtra," rozlúčila som sa.

Išla som si dať kúpeľ aj s pohárom vína a vonnými sviečkami. Bolo to ako z luxusného časopisu. Plná vaňa s penou a lupeňmi kvetov. Okolo sviečky, tichá hudba a to spomínané víno. Vošla som dnu a zavzdychala od slasti. Usadila som sa a započúvala sa do hudby. Nechala som svoje myšlienky voľne plynúť a nechcela sa ničím trápiť. Konečne po dlhej dobe.

Asi som sa nechala príliš uniesť, lebo ma z myšlienok vytrhlo prudké otvorenie dverí.

„Žiješ?" pozrel sa na mňa vystrašene James.

Ja som na neho pre zmenu kukala ako na blázna.

„Nemala by som?" opýtala som sa ironicky.

„Ja len, že si tu už hodinu bez známky života."

Fuha, to už prešla hodina?

„Už pôjdem von," povedala som Jamesovi a čakala , že odíde.

„Mhmmm," pozeral sa na mňa ako hladný vlk.

Ja som mu naznačila, že chcem súkromie. Bez slova odišiel. Poutierala som sa, obliekla si čipkovanú čiernu spodnú bielizeň a sušila si vlasy, lebo hlavne spodok sa mi namočil do vody. Nakrémovala som si tvár hydratačným krémom, potom, čo som sa odmaľovala a na pery si naniesla balzam. Prehodila som si cez seba saténový župan po kolená pieskovej farby a odniesla prázdny pohár do kuchyne.

„Zajtra máš niečo v pláne?" opýtala som sa Jamesa.

Povedz áno. Prosím.

„Hej, idem za jedným známym mimo Londýna."

Ďakujem Bože.

„Dobre."

„Prečo?" zdvihol jedno obočie a zadíval sa na mňa.

„Ideme s Jess na kurz pre mamičky. Vieš, idem tam ako podpora. Ale nevadí."

Objal ma, dal mi pusu na čelo a pritiahol si ma do objatia. Mám ho tak rada. Ale nie je to láska ako kedysi. Niečo sa zmenilo.

Srdečne vás zdravím! Áno, vidíte správne, hlásim sa s novou časťou. Veľmi ma mrzí, že minulý víkend nebola, lenže som naozaj cez víkend nemala kedy a týždeň deto.

Poďme ale k príbehu. Musím povedať, že veci pomaly vyvrcholujú. Máme tu pohľad Maxa, ktorý sa správa naozaj zodpovedne- na jeho pomery. Paige neznášate, aj keď si to vôbec nezaslúži, ale chápem to. Jess a Kate pôjdu pomáhať detičkám do detského domova, kde nás čaká ďalšia veľká vec. Uhádnete aká? Čo sa týka ich vzťahu- Kate a James- vidíte, ako to je. Už len myšlienky Kate hovoria za seba. Aspoň Kate si užila kúpeľ - sama :D Ako vnímate ich vzťah?

Ešte vám chcem poďakovať za neuveriteľných 20K! prečítaní na trojke. Za túto moju aktivitu ani neviem, či si tlo zaslúžim, ale ja sa zlepším, sľubujem a tým vám chcem aj povedať, že cez víkend bude ešte nová časť a berte to ako ospravedlnenie, že minule nebola. Odpíšem postupne aj na všetky komentáre a budem rada, ak mi aj dnes nejaký napíšete. Nejdem sa nijako lúčiť, ozvem sa cez víkend. Zatiaľ prajem pekný piatoček.