Max:

Z letiska som si zobral taxík rovno do nemocnice. Musím priznať, že som sa ešte nikdy takto nebál. Srdce mi divoko bilo a nevedel som chytiť dych a upokojiť sa. Hľadel som von oknom a bubnoval prstami o telefón.

„Sme tu pane," oznámil mi taxikár a ja som mu zaplatil.

Vyštartoval som z auta , ako keby som bol na pretekoch a narazil aj do pár ľudí, ktorí práve vychádzali z nemocnice.

„Kam mám ísť?"

„Piate poschodie," odvetila skleslo Jess a zložila.

Prebehol som k výťahu, ale natlačili sa predo mňa dôchodcovia a tak som sa rozhodol, že idem po schodoch. Bral som ich po troch a išiel hlava-nehlava. Bol som na piatom poschodí, ale bolo tu veľa chodieb a hlavne ľudí. Nakoniec som zbadal Jess, ktorá mala na tvári extrémne utrápený výraz a mne sa už v hlave vytvárali tie najhoršie scenáre.

„Pane? Pomôžem vám?" opýtala sa ma nejaká sestrička, ale som ju len chytil za plecia a odsunul nabok.Mala asi tridsať kíl aj s topánkami a bola o hlavu nižšia.

Chodba bola dlhá, priam nekonečná, zrýchlil som preto krok a nechýbalo veľa od toho, aby som bežal. Bolo skoro ráno a tak tu okrem mojich priateľov nebol nikto.

„Max, upokoj sa," povedala mi vľúdne Jess, ale sama pokojná nebola.

No ja som jej nevenoval žiadnu pozornosť. Keď som uvidel, ako o kúsok ďalej stojí Kate, síce s veľkými kruhmi pod očami, ale zato najkrajšia, akú som ju kedy videl, zrazu som nič nechápal. Prišiel som k nej bližšie, chcel som preskúmať každý detail jej nádhernej tváre. Nemala na sebe ani jeden škrabanec či modrinu. Bola ako môj anjel. Zacítil som jej známu vôňu, ktorá ma dostávala do kolien. Zadíval som sa jej do očí, ktoré mi pripomínali nebo.

„Myslel som si, že na tom lôžku ležíš ty," zlomil sa mi hlas.

Nechápal som, čo sa deje. Opadol zo mňa všetok strach. Jediná myšlienka, ktorá ma napadla bola, že si ju chcem pritiahnuť do náručia. Stále mi hľadela do očí a ja som to využil. Roztvoril som náruč a nečakal na odpoveď. Vtiahol som si ju dnu a užíval som si teplo, ktoré z nej sálalo. Aj ona bola asi v šoku, že ma opäť vidí a práve v takejto situácií. Tak mi chýbala. Chcel som tento moment predĺžiť aspoň na hodiny, no skôr, ako som sa nazdal, zamrvila sa mi v náručí. Mohlo to všetko trvať pár sekúnd .Odtiahol som si ju na dĺžku paží . Zobral som jej tvár do mojich dlaní a pobozkal ju. Jej teplé pery sa pritisli na tie moje a mne stiekla slza po líci. Išlo o stotinu sekundu, kedy som pocítil jej pery na mojich, pretože sa odtiahla.

„Kaitlyn," zavzdychal som a potom si ju chcel opäť pritiahnuť do náručia.

Avšak, ona sa vybrala preč. Pocítil som sklamanie. Potom som sa rozpamätal a začal zisťovať dôvod Jessinej esemesky.

„Čo sa vlastne stalo?" obrátil som sa na Jess, ktorá plakala.

Objal som ju, aby sa upokojila a ona prekvapivo neprotestovala.

„Tom a ja sme mali autonehodu. Išli sme neskoro v noci a zrazu zo zákruty vyletelo nejaké auto. Ja mám iba zopár modrín, ale Tom je stabilizovaný," povedala a rozplakala sa.

„To bude dobré."

Táto trápna veta, ktorá je len akousi formulkou zdvorilosti. No nevedel som, čo viac povedať. Jess sa posadila a ja som pristúpil k okienku, kde som uvidel môjho kamoša. Bol fialový, nohu mal v sadre, okolo hlavy obmotaný obväz a o jeho živote vraveli iba prístroje. Keď som sa otočil, uvidel som Kate. A Jamesa. Ako idú vedľa seba. Nedržali sa ani za ruky, len jednoducho kráčali na tej istej úrovni. Vtedy mi srdce padlo niekam veľmi nízko. V tom bozku som cítil iskierku lásky. Maličkú, ale ona tam bola. A teraz je tu zase s ním a ja sa cítim tak isto beznádejne, ako predtým.

Kate:

Keď som dorazila do nemocnice, hneď som skenovala očami, čo sa stalo. Aj na Jess boli vidno nejaké zranenia, nebolo to nič hrozné. Vyzerala strašne zničene a ja som mala chuť poslať ju domov.

„Som tu," hladkala som ju po hlave a popri tom hľadela na Toma ležiaceho na lôžku.

Mal zlomenú nohu, asi utrpel aj otras mozgu a mal nejaké pomliaždeniny. Chudák. Jess mi vysvetlila, čo sa stalo. Chvíľu sme tam stáli, obe neschopné jediného slova. Potom sa však stalo niečo, čo som nečakala ani vo sne. Mala som chuť uštipnúť sa. Prečo práve ja?

Cez celé poschodie k nám bežal Max, biely s nádychom zelenej. Avšak po krátkej chvíli, akoby mu napätie okolo očí ustúpilo. Čo si myslel, že sa stalo? No budem sa musieť o tom ešte s Jess porozprávať. Kto vie, čo mu napísala v tej esemeske. Jess niečo vravela Maxovi, ale ja som to vôbec nepočula. Zamestnávali ma vlastné myšlienky. Emócie sa menili zo sekundy na sekundu.

Postavil sa predo mňa a len ma hypnotizoval jeho veľkými očami. Hľadela som do nich a strácala sa. Ani som nestihla odporovať, pritiahol ma do náručia. Zrazu sa mi začali vracať všetky spomienky. A aj tie veľmi zlé. Chcela som utiecť, schúliť sa do klbka. No potom mi chytil tvár do jeho veľkých teplých dlaní a pomaly sa ku mne sklonil. V hlave mi svietila červená kontrolka. Všetko sa to zbehlo prirýchlo. Jemne ma pobozkal, ako keby som bola z porcelánu. Keď som pocítila na mojich perách známu vôňu mäty, vyvolalo to vo mne známy pocit a to sa mi nepáčilo. Nechcela som, aby prešiel cez môj múr, ktorý som tak dlho stavala. Nechcel viac, iba sa asi uistiť, že toto nie je sen. Ale ja som bola strašne zmätená.

„Kaitlyn."

Keď vyslovil moje meno, ktoré som už tak dávno nepočula, srdce mi bilo ako o preteky. Ale nič to neznamenalo. Nesmelo. Rýchlo som sa vybrala preč.

Opierala som sa hlavou o automat, ktorý sa nachádzal blízko pri vchode.

„Kate?" ozvalo sa za mnou a potom som na chrbte pocítila niečiu dlaň.

Myklo mnou. Otočila som sa a uvidela Jamesa. Asi by som mu mala niečo povedať, ale ja som iba mlčala. Nemala som slov.

„Ale čo," povedala som napokon ironicky.

„Kate," vyslovil moje meno s malou dušičkou.

„Čo tu robíš?"

„Volala mi Jess a chcel som byť pri tebe. Ako podpora."

„Wau. Zrazu. Týždeň sa neozveš, ale teraz chceš byť podpora," odfrkla som si.

„Môžeme to prebrať doma?" navrhol a ja som prikývla.

Ale to neznamenalo, že sa naša hádka skončila.

„Chcem ísť ešte za Jess," povedala som rozhodne a vykročila.

Potichu sme vedľa seba kráčali na piate poschodie. Nepotrebovala som ho tu. Prešli sme dlhou chodbou. Keď nás uvidel Max, videla som v jeho výraze veľké sklamanie či bolesť. Venovala som mu jeden prázdny pohľad a sadla si o pár stoličiek ďalej od nich, aj keď som nechcela byť v Jamesovej spoločnosti. Verím na osud. A toto bol osud. A tiež dúfam, že sa nám cesty s Maxom opäť skrížia.

Cesta domov bola dlhá a tichá. Ani dážď, ktorý klepal na okná , nedokázal upokojiť to dusno, čo v aute vládlo. Nechcela som počuť žiadne výhovorky, ktorým ani on sám neveril. Iba si ľahnúť a spať. Bez slov a starostí. No asi by som chcela priveľa, pretože hneď, ako sme prekročili prah dverí, James pokračoval v našej debate.

„Prosím, nechcem, aby si sa na mňa hnevala," priblížil sa ku mne.

Ja som o krok dozadu cúvla.

„No tak," zaúpel.

„Čo čakáš James? Hm? Vytiahol si moju minulosť, na ktorú sa tak usilovne snažím zabudnúť. A potom mi to povieš na plné ústa. Navyše, naše problémy sa iba nabaľujú. Začalo sa to v posledný deň školy, keď som ťa ako krava čakala na parkovisku a teba to vôbec netrápilo. Potom sa len tak vyparíš a prídeš opitý. Veď fajn, ja som už tiež prišla opitá. A vyvádzal si presne ako ja teraz. Lenže ty si bol preč asi dve noci. Chcel si ma vytrestať alebo čo? Čakal si, že ťa idem hľadať po celom meste? Vieš, nie si sám, čo má svoje starosti. Potom na mňa nabliakaš a keď sa po týždni zjavíš, čakáš, že to bude ako predtým? Len tak, lusknutím prsta? Sklamem ťa," povedala som na jeden nádych a konečne sa mi uľavilo.

„Prepáč mi to, dobre? Ja som fakt nechcel. Všetko je to nedorozumenie. Ten posledný deň ma mrzí. Je to moja chyba, všetko. Nechcel som byť zlý. Mal som stáť pri tebe, pripomínať ti, ako ťa veľmi ľúbim a nie správať sa ako pako. Chápem, ak chceš byť teraz sama. Ja len...chýbala si mi. Chcel som ti zavolať alebo aspoň napísať, ale vedel som, že by som ti iba pokazil náladu. A ospravedlnenie zoči-voči mi príde viac fér. Ľúbim ťa, Kate."

Nasucho som preglgla. Z očí sa mi valili slzy. Zakryla som si dlaňami tvár, akoby ich to mohlo zataviť. Neviem, prečo plačem. Či kvôli tomuto alebo kvôli tej nemocnici. James ma objal a ja som nemala silu brániť sa.

„Pokoj," hladkal ma po vlasoch.

Presne v to som verila. Že raz v mojej duši nájdem pokoj.

Hola! Takže, sľubované prevraty sú už tu. Čo na to všetko hovoríte? Viem, že to sú extrémne okolnosti, ale o tom zaujímavejšie to podľa mňa je. Dala som vám túto situáciu z pohľadu oboch, aby ste vedeli vnímať intenzívnejšie ich pocity. Aj hádka medzi Kate a Jamesom sa vyriešila, ale určite sa to ešte niekde zjaví, lebo to iba ututlali. Kate sa nachádza medzi dvoma pólami a začína mať neistotu, čo k Jamesovi ešte cíti. Viacej nabudúce.

Večer idem na jarmoky, zajtra do BA a zase na jarmoky, takže to bude ťažký víkend, preto časť dávam dneska. Užite si víkend po prvom-dosť náročnom týždni. Teším sa na komentáre a že vás je už skoro 700(momentálne 699), ktorý sledujete môj profil. ĎAKUJEM !