Max:

Celý piatkový večer som sa z toho stretnutia spamätával. Začínal som už asi aj blúzniť, lebo som chcel ísť za Kate, padnúť pred ňou na kolená a prosiť od odpustenie. No, aj minule bol plán podobný a všetci vieme , ako to skončilo. Prefackal som sa a nasadol do auta. Nie, nešiel som za ňou. Každý deň sa budem prihovárať Bohu a prosiť ho, nech nás opäť osud spojí. Takýto je zatiaľ môj plán. Zastavil som pri krásnom dome s menšou záhradkou a grilom. Červená strecha mu len dodávala vznešenosť a útulnosť zároveň. Zazvonil som a otvoril mi presne ten človek, ktorého som teraz chcel vidieť.

„Brácho, ty tu čo robíš?" pousmial sa na mňa Tom.

Poškrabal som sa na zátylku.

„Asi som potreboval niekoho na moje večerné dobrodružstvo," mykol som plecami.

Nemusel som to však hovoriť dvakrát, Tom zakričal Jess  že ide vonku, ona na moje prekvapenie neprotestovala a mohlo sa ísť.

„Nuž, povyprávaj mi, milý Tom, ako ide život," šaškoval som.

„Taaak, toľko vecí sa zmenilo, že sa z toho poserieš. Jess som požiadal o ruku,"povedal zasnene.

„A povedala áno. Takže v novembri alebo decembri  budeme mať svadbu. Konečne sme si zrekonštruovali náš domček, ako si si mohol všimnúť."

Hm, vedel som o ich plánoch, lebo po škole sa takéto veci šíria rýchlosťou blesku, ale o svadbe som nemal ani poňatia. Vyvalil som oči, zastal na krajnici a chlapsky do udrel po chrbte na znak gratulácie.

„Si ty šťastný bastard," povedal som so smiechom. 

Po pol hodine plnej smiechu a podpichovania sme dorazili na miesto. Tom sa na mňa zahľadel a v jeho tvári som uvidel úškrn.

„Ideme lietať."

A tak aj bolo. Nasadli sme do vetroňa, prvý riadil Tom. Bože, on za tým nesedel už dlhšie, tak neviem, či to bolo správne rozhodnutie.  Pripútal som sa tak silno, ako to šlo a už sa iba modlil, nech toto tupelko zvládne riadenie. Vzniesli sme sa do vzduchu bez problémov, pretože sme štartovali v areovleku a aspoň na pár sekúnd mi odľahlo. Potom sa lano od nášho vetroňa odpojilo a riadenie bolo na Tomovi. Srdce mi bilo ako divé, ale zároveň sa mi do tela dostával veľmi príjemný adrenalín. Točili sme sa a mierili smerom nadol dole hlavou. Kebyže som žena, tak aj kričím, ale udržal som sa. Tom bol tiež dosť bledý, ale smial sa. Začali sme klesať rýchlejšie, až som si myslel, že sa niečo posralo. Ale potom sme zase nabrali správnu rýchlosť  a už sa iba vznášali pár stoviek metrov nad zemou, až sme napokon pristáli.

Bolo to v nedeľu večer, keď ma premkol pocit, že musím vypadnúť. Nie do baru, ani si zalietať či zajazdiť, ale niekam ďaleko od Lodnýna. Nechcelo sa mi nič vymýšľať, tak som iba zavolal Jerrymu, či nemám podobné nutkanie.

„My ako keby sme boli spojení pupočnou šnúrou," zajásal do telefónu, na čo som sa rozosmial na plné kolo.

Jemu fakt šiši-miši v tej hlavičke.

„Tomu ver, že ideme niečo podniknúť a ja už aj presne viem, čo. Zajtra ráno odlietame, tak sa priprav. A zober si plavky a plnú peňaženku," pripomenul mi.

No už sa aj bojím, čo vymyslel.

„Ráno po teba prídem o ôsmej, čakaj ma," a potom sa ozvalo pípanie, ktoré mi oznámilo koniec hovoru.

Chcel som mu ešte vynadať, že nie som nejaká slečinka a že mám vlastné auto a môžem prísť na letisko a ešte tiež za to, že prečo, do riti, o ôsmej? No nič idem sa pobaliť a potom sa vyspať. Hádam mi tých pár hodín postačí.

Takže ráno som bol naklusaný načas pred domom, plný očakávania a vzrušenia, čo si pre mňa ten ťuťmák nachystal.

„Wow, ty si tu presne," odvrkol Jerry namiesto pozdravu.

Asi ani on toho veľa nenaspal.

„Aj ja som zo seba prekvapený," mykol som plecom a dal som si kufor do kufra.

Viezli sme sa na Heathrow , z kade sme väčšinou odlietali, bolo to moje obľúbené letisko. Už som sa tu aj pomaly vyznal a tak sme sa stratili iba raz.

„Mali sme ísť doprava," sťažoval som sa, keď sme pobehovali ako pakovia hore dole.

„Kam vlastne ideme? Povieš mi to už?" znervóznel som.

„Do Singapuru," uškrnul sa Jerry a ja som urobil to isté.

Takže, konečne, prízvukujem konečne sedíme v lietadle a čaká nás dlhý let. Jerry nám vybavil letenku, ktorá je priamo so Singapuru a tak len trvá iba 13 hodín. Áno, vidíte správne. Asi sa tu zabijem. Keby mi aspoň niekto normálny robil spoločnosť. Jerry sa na mňa pozrel, ako by mi čítal myšlienky a vystrčil mi prostredník. Ale nie, veď ja ho mám celkom rád. Ale to sa na verejnosti nepriznáva. Veď chápete.

Po hodine som sa tak nudil, časopis som si už prečítal, písali tam samé drísty, Jerry medzitým zaspal a tak som si z neho aspoň robil srandu. Nos som mu potiahol hore a tak si ho odfotil. Juuj, to je ale pekná fotečka. Potom som si vybral film a popri jeho pozeraní , som zaspal. Zobudil som sa asi po deviatich hodinách letu. Letušky nám dali obed, keďže sme spali a vraj nás nechceli budiť. Najedli sme sa, aj keď to nebolo ktovie čo, radšej mám bagety. Urobili nám aj kávu, ktorá bola taká čierna ako moja duša, že som si tam nalial tri tie malinké mliečka. Pod nami sa črtala krásna krajina, ale povedali sme si, že ju budeme obdivovať neskôr. Jerry ma konečne oboznámil so svojimi plánmi.

„Fajn, ideme do jedného z najznámejších hotelov. Marina Bay Sands . A potom môžeme vyraziť do mesta, alebo sa potulovať po hoteli, veď uvidíme."

To ma podrž.  No som zvedavý, čo to bude zač.

Viezli sme sa taxíkom na miesto, ktoré nám bude pár dní domovom. Bolo päť ráno. Ako kukám na tie hodinky, vravím si, že mi asi hrabe. Veď to sme cestovali skoro celý deň. Keď som si to tak potichu začal rátať, prišiel som na tu, že to celkom sedí. Keď zoberiem do úvahy aj ten 8-hodinový posun. No nič, asi nejdeme hneď vymetať kluby. Zaplatili sme taxikárovi a vystúpili pred obrovitánskym hotelom. Jerry ma musel upozorniť, aby som zatvoril ústa, ktoré som mal dokorán otvorené. Hotel sa nachádzal priamo nad zálivom, skladajúc sa z troch vysokých budov a na vrchu bola loď. Teda, ak mi nehrabe. Prišli sme na recepciu, kde Jerry oznámil rezerváciu. Ja som sa nezmohol ani na slovo a iba si všetko okolo obzeral. Všetko bolo prešperkované. Vyviezli sme sa na 51. poschodie, čo bolo takmer na vrchu. Ak som si dobre zapamätal, vraj to má až 57 poschodí.

Keď sme otvorili dvere na našej izbe, nebol som schopný pohybu. Ako keby som bol v nebi. V izbe bol nábytok z tmavého dreva a zem pokrývali kobercové podlahy. Izba bola obrovská a nachádzali sa v nej dve postele s vysokým hnedým čelom. Neboli to také tie uzučké postieľky pre jedného, ale manželské. Sneho-biele periny boli pokryté cez kraj ešte hnedým prehodením. Na nočnom stolíku svietila nočná lampička a oproti posteli bola obrovská telka stojaca na hnedej drevenej komode. Ale čo mňa osobne dostalo najviac, bolo to obrovské okno, ktoré  sa tiahlo od podlahy až po strop. Mali sme dokonalý výhľad na panorámu celého mesta. A keď som sa pozrel do tej kúpeľne, povedal som si, že ak by som mal žiť iba v nej, nesťažoval by som sa. Obrovitánske zrkadlo tiahnuce sa pozdĺž celej steny, dve umývadlá vedľa seba, pod nimi dlhá polička s množstvom uterákov. Na koberčeku nás čakali aj papučky a na boku bola oblá vaňa a na stene vedľa nej bolo ďalšie zrkadlo. S Jerrym sme na seba pozerali, ako keby sme uvideli ufo. Toto je neskutočná bomba.  Vybalili sme sa a trošku sa natiahli v tých voňavučkých posteliach. Chcelo sa mi až plakať od blaha, ale udržal som sa. O ôsmej sme išli dole na raňajky. Jasné, to by nemohol byť Singapur, aby ma nečakal ďalší šok.  Najprv sme nevedeli, kam ísť. Nakoniec sme sa vybrali do jednej z reštaurácií, kde boli sedačky obtiahnuté hnedou kožou a voňalo to tam ako v nebi. A to bol iba začiatok.

Ahojte! Takže konečne ďalšia časť, tentokrát z Maxovho pohľadu. Krátka kapitola, ale toľko sa v nej udialo, že koniec. Ja som vám dopriala ďalšie cestovateľské okienko. Max je teraz v Singapure a nemohla som ho poslať inde ako do toho najznámejšieho hotela. Ja som sa do neho rozhodne zamilovala na prvý pohľad. Detailne som všetko hľadala na internete, od toho, koľko tam bude hodín, keď priletia až po to, v akej posteli budú spať. Nie je to úplne ľahké dostať vás 100% do toho deja a mne osobne detaily pomáhajú a chcem, aby ste sa teraz tieto kapitola cítili ako v Singapure spolu s ním. Napíšte, či som vám trochu navodila takú atmosféru alebo mám na tom ešte zapracovať. Majte sa :)