Zoja

8.9.1942

Všetko prebiehalo tak, ako malo. Ak teda nerátam, že bola vojna. Vojna mnoho berie, ale aj veľa dáva. Učí ľudí prežiť aj v nehostinných podmienkach, deliť sa, učí nás samostatnosť. Ja mám to šťastie, že môžem zachraňovať životy a pomôcť aspoň tým pár vojakom. Dnes ostávam na ošetrovni. Navyše mám o jeden problém naviac. Alexander. Má byť ešte tri dni na ošetrovni kvôli rekonvalenscencii, ale chcú mu ju zrušiť a poslať ho naspäť medzi delostrelcov.

"Neposielajte ho ešte naspäť," zúfalo som sa snažila presvedčiť vrchnú sestru, ktorá však zaťato tvrdila, že sa musí okamžite vrátiť.

"V tejto ošetrovni platia pravidlá, ktoré stále platia a k tejto téme už nemám čo dodať. Ako pozerám do rozpisu, tak máte práve službu," spokojne sa postavila a odišla z miestnosti.

Nechala ma tam samú stáť s vedomím, že už nič nezmôžem. So sklopenou hlavou som sa vybrala naspäť do práce, kde ma čakala obhliadka a kontrola stavu vojakov.

Rozhodla som sa ísť od konca, aby som mohla stráviť so Sašou čo najdlhšie. Viete, vo vojne je láska vzácna vec. Treba si užívať každý moment, čo ste spolu a bojovať zaň. Všetci sme ta stretli, možno povedať, že náhodou. Sme z rôznych kútov Sovietskeho zväzu a máme tú možnosť spoznať sa.

Sašu som našla ja. Hovorí mi, že jedine moje modré oči ho dokázali držať nažive.

Každý deň na ošetrovni je to isté. Skontrolovať papiere, opýtať sa vojaka ako sa cíti a v mojom prípade ešte rozhovor, ktorý netrvá iba okolo 2-3 minút. Viem, že aj ja keby som bola na ich mieste, tak som rada za to, že sa môžem s niekým aspoň chvíľu porozprávať.

"Ah, Evgeni...ako sa dnes cítiš?" položila som otázku a dlaň mu priložila na čelo. Nebolo horúce, čo značilo, že mu aspoň horúčka ustúpila.

"V tvojej prítomnosti iba dobre," pousmial sa.

"To som teda rada, ale pýtam sa na zdravotný stav," v rýchlosti som ešte raz prebehla očami po papieri a zrakom sa vrátila naspäť k nemu.

"Zlepšuje sa to. Aspoň teda myslím," usmial sa a zahľadel sa niekam za mňa.

Otočila som sa a uvidela za mnou prechádzajúcu Janu. Jemne som kývla hlavou na pozdrav a naspäť sa venovala Evgenimu.

"No nie je úžasná?" hovoril sám pre seba.

"Ak chceš, vybavím, aby sa za tebou zastavila."

"To by si naozaj urobila?" oči sa mu rozžiarili.

"Dajme tomu, že to napomôže tvojmu stavu, takže niečo vymyslím."

Poslednýkrát som na neho pozrela a išla k ďalšiemu vojakovi. Spal. Nazrela som do spisov, skontrolovala infúziu a išla ďalej.

Niekedy ma naozaj toto nebaví. Radšej byť vonku a zažívať niečo omnoho zaujímavejšie a nebezpečnejšie. Utekať pomedzi rozpadliny. Kradnúť Nemcov jedlo alebo náboje. To ma baví. Nie pýtať sa každého vojaka ako sa má. Myšlienkami som zabehla ku Alexandrovi. Už len chvíľa. Už len pár otázok a som pri ňom.

Akonáhle som bola pri jeho lôžku, spokojne ležal so zavrenými očami. Jeho bledomodré oči chránili viečka. Potrebujem ich vidieť. Potrebujem počuť jeho hlas. Potrebujem cítiť jeho tep. Sadla som si na kraj postele a jemne mu prešla rukou po tvári. Nahla sa k nemu a pobozkala ho. Ozvalo sa zopár zapískaní, ktoré som sa už naučila ignorovať.

"Zoja," povedal chrapľavým hlasom.

Telom mi prebehla zimomriavka. Opatrne sa posadil a uprel na mňa pohľad. Automaticky som sklopila oči, pretože som nedokázala oponovať tým jeho. Načiahol sa a jeho prsty sa letmo dotkli mojej brady. Podvihol mi ju a donútil ma dívať sa mu do očí.

"Zoja, deje sa niečo?"

Chvíľu som rozmýšľala nad odpoveďou, pretože sa toho deje veľa. Nevinní ľudia raldovo zomierajú. Deti žijú bez otcov. Ženy tvrdo drú v továrňach. A potom som tu ja. Zoja, ktorú už nebaví iba kontrolovať papiere, ale baví ju riskovať svoj vlastný život.

"Vieš, je to naozaj ťažké vysvetliť, ale vo veľa veciach ti závidím," zavrtela som hlavou a striasla jeho ruku. Ľahko padla na moje stehno.

"Nechcem iba chodiť po ošetrovni a rozprávať sa s vojakmi. Chcem byť na fronte a donášať sem nových zranených, ktorých by bezo mňa nikto nenašiel..."

"Zoja, v živote nemôžme robiť iba to, čo sa nám páči a vonkoncom nie vo vojne. Na fronte je to nebezpečnejšie. Bál by som sa o teba viac. Prosím, nechcem o tom rozprávať. Nie teraz," nakrátko podvihol kútiky úst.

Naklonila som sa ku nemu a hlavu uložila na jeho hruď. Zhlboka som sa nadýchla a vstrebávala tento moment všetkými zmyslami.