,,Hana? Zobuď sa, Hana,"prebrala ma sestrička.

,,Prečo si na zemi?"spýtala sa ma.

Hneď som si na všetko spomenula. Na terasu, na neznámeho muža, na môj strach.

,,Stalo sa niečo? "podala mi pohár vody.

Nechcela som ju tým zaťažovať, tak som trochu zaklamala:

,,Nie, nič. Mala som len zlý sen."
Och, kiežby. Ale nebol to sen. Bolo to skutočné.

,,Dobre,"povedala sestrička, ,,naraňajkuj sa a potom choď za pánom doktorom."

Prikývla som.

*****

Po raňajkách som sa vybrala do ambulancie.

,,Posaď sa sem,"zaviedla ma niaka iná sestrička do ambulancie, ,,pán doktor príde za chvíľu."

Obzerala som si ambulanciu. Obyčajná biela miestnosť s počítačom a ďalšími vecami.

Síce som sa rozhliadala po ambulancii, mysľou som bola niekde inde. Stále som myslela nad tým neznámym mužom. Pri každej spomienke na neho mi prešiel mráz po chrbte.

,,Ahoj,"privítal ma doktor s úsmevom na tvári.

,,Zdravím,"zamrmlala som.

,,Ako sa máš?"spýtal sa a narážal na môj zdravotný stav.

,,Normálne,"odvetila som.
Je mi fajn,aj keď ma asi prenásleduje strašidelný chlap,
ktorý ma chce možno zabiť,
uškrnula som sa a predstavila si, čo by sa stalo, keby som to povedala nahlas. Asi by si myslel, že môj problém nie je len v bolení brucha a točení hlavy.

,,A nič iné ťa netrápi?"pozrel na mňa. Znelo to, ako keby vedel, že ma niečo trápi.

,,Nie,"odpovedala som a teoreticky som mala pravdu. Však po fyzickej stránke som v pohode. A jeho zaujímalo to, takže som neklamala.

,,Si tu pomerne krátko. Ale myslím, že by si sa mohla vrátiť domov. Vyzeráš v poriadku,
možno si len niečo zjedla,"povedal a mňa to prekvapilo.

Tak veľmi som sa ho chcela spýtať čo je Terron, ale čo ak by prišiel na to, že som bola v jeho kancelárií?

Nechcela som riskovať.
Nahodila som falošný úsmev, aj keď som z polovice bola rada, že odídem z tohto desivého miesta.

Pomaly som vyšla z ambulancie. Poobzerala som sa dookola. Pre istotu. Zbehla som po schodoch a bežala do mojej. Už ma v nej čakala pani Douglesová.

,,Zbalila som ti veci," povedala a podala mi rupsak. Kým som jej odpovedela, dodala:,,Počkám ťa pred nemocnicou." A odišla.

Neznášam dva typy ľudí. Prví sú tí, ktorí sa ma niečo spýtajú alebo mi niečo povedia, ale nečakajú na moju odpoveď. A ten druhý typ sú ľudia čo mi hučia do ucha. Lucia je na to odborník. A aj Dominika občas.

Schytila som rupsak a vyšla z nemocnice. Neďaleko sedela na lavičke pani Douglesová. Podišla som k nej a opatrne sa spýtala:

,,Ideme?" Nemo prikývla a vyrazili sme ,,domov".

*****

V izbe som našla iba Luciu.

,,Ahoj!"vyskočila z postele a objala ma. Objatie som jej vrátila.

,,Čakám tu na teba. Pani Douglesová vravela, že dnes prídeš späť. Ideme na obed?"

,,Dobre. A kde je Alenka a Dominika?"spýtala som sa. Ani neviem prečo ma zaujímalo kde je Dominika. Nikdy som sa o to nestarala.

,,Nechcelo sa im čakať. Určite budú v jedálni. Keď sme pri tom, aj ja som hladná. Ideme?"spýtala sa ma.

,,Fajn. Aj ja som už hladná,"hodila som rupsak na posteľ a spolu sme vyšli z izby.

Do jedálne som prišla celkom nervózna. Veľa očí na mňa uprelo nepríjemný pohľad. Snažila som sa ich ignorovať.

Alenka sedela na konci jedného zo štyroch dlhých stolov. Dominiku som nenašla. S Luciou sme sa vybrali na koniec jedálne a sadli si k Alenke.

,,Čau Al, aké to je?"posadila sa Lucia oproti tichému dievčaťu a narážala na segedín pred ňou. Alenka sa na ňu pozrela nepopísateľným výrazom.

,,Nová prezývka, "vysvetlila som jej. Alenka asi až teraz pochopila,
že sedím vedľa nej. Darovala mi jeden zo svojich milých úsmevov.

,,Ahoj,"pozdravila ma, ,,ako sa máš?"

,,Dobre,"povedala som miesto pozdravu.

Alenka si ma podozrivo premerala.

,,Čo je?"spýtala som sa jej.
Alenka sklopila oči. Aj Lucia stíchla.

,,Tak hovorte!"horela som nedočkavosťou.

,,No, vieš,"začala Lucia, ,,je to zvláštne."

Stále som sa na nich nechápavo pozerala. Teraz sa pre zmenu ujala slova Alenka:,, Myslíme tým to, že jedno chvíľu nevieš kvôli bolestiam vstať z postele a teraz vyzeráš, že sa ti nič nestalo."

,,Myslíte že som to predstierala?"
vyčítala som im nahnevane.

,,Nie, nie,"upokojila ma, ,,lenže nevieme čo to je a či je to nákazlivé."

,,Takže sa bojíte byť v mojej blízkosti?"spýtala som sa.
Lucia a Alenka si vymenili zúfalé pohľady.

,,My nie,"povedala po chvíľi ticha Lucia a hlavou ukázala na stôl na druhej strane jedálne. Na jeho začiatku sedela...Domika.

No jasné, mohlo mi to dôjsť. Ako som mohla byť taká hlúpa a skočiť jej na to divadlo, čo tu celú dobu hrala?! pýtala som sa sama seba v hlave.

,,Asi má pravdu,"vzdychla som si.
Obe na mňa vyvalili oči.

,,Kašli na ňu,"začala Lucia.
Alenka prikývla a súcitne na mňa pozrela. Opäť som si vzdychla a bez slova odišla z jedálne.

Sadla som si na zem a hlavou sa oprela a posteľ. Ani neviem, čo som mala robiť. Mala som plakať alebo sa hnevať? Rukou som nahmatala na nočnom stolíku rámik s fotkou a vzala ho do rúk.

Na fotke som bola ja, moja mama a môj otec. Bolo to v deň mojich desiatych narodenín. Zahľadela som sa na fotku, až som zabudla na svet okolo. Do očí mi vyhŕkli slzy.

,,Kiežby ste tu boli,"šepla som.

V tej chvíli sa rozleteli dvere a do izby vbehla Alenka. Keď videla, že sedím na zemi a plačem, spomalila a sadla si vedľa mňa.
Podala mi vreckovku a ja som si ju vďačne vzala.

,,Mrzí ma to,"povedala potichu.

,,Nemá čo,"zamrmlala som.

,,Vieš, podobáš sa na svoju mamu. Síce som ju nepoznala, ale stačí mi pozrieť na fotky. Ste si veľmi podobné. A myslím, že nie len výzorovo,"jemne sa usmiala.
Vedela som,načo naráža.

,,Nie, teda, možno sa na mamu výzorovo podobám, ale určite nie v správaní,"namietla som.

,,Prečo nie?"spýtala sa.

,,Moja mama bola otvorený človek, rada nadväzovala nové priateľstvá a bola dosť výrečná, jednoducho môj pravý opak,"usmiala som sa.

,,Alenka sa zamyslela:,, Možno taká bola, pretože mala okolo seba správnych ľudí."

,,Možno,"pokrčila som pleciami.