Bolesti brucha sa zhoršujú. Tie prekliate tabletky mi vôbec nepomáhajú. Keď nemusím, nekráčam, pretože to strašne bolí. Už týždeň nechodím do školy. Zdravotná sestrička netuší, prečo ma to brucho bolí.

Už sa na mňa bol pozrieť aj odborník z gastra, ale nič nezistil.
Skoro celý deň spím, pretože čo iné mám robiť, keď na izbe telku nemáme.

Lucia a Alenka sú milé. Pomáhajú mi. Keď niečo potrebujem, hneď mi to donesú. A Dominika mi zase dosť výrazne dáva najavo, že som podľa nej simulantka.

Zobudila som sa nad ránom. Moje brucho mi dávalo dosť naznačovalo, že sa niečo deje. Ale čo som s tým mohla robiť?

Po niekoľkých minútach sa mi podarilo sadnúť. Snažila som sa čo najmenej kňučať, aby som nezobudila baby. Myslím Alenku a Luciu. Oprela som sa o vankúš.

Po piatich minútach som sa začala nudiť. Mobil nebol na dosah. Ešte k tomu som začala byť smädná. Mala som pocit, že brucho sa trochu ukľudnilo, tak som sa rozhodla, že si pôjdem do jedálne nabrať vodu.

Z izby výjsť a prejsť cez chodbu nebolo až také tažké, aj keď som pri každom pohybe zaskučala ako malé šteňa.

Výzvou boli schody. Rukami som sa oprela o zábradlie. Pomaly som zostupovala. V strede schodov sa mi začala točiť hlava.

Snažila som sa rýchlo zísť a postaviť sa na rovnú zem. Točenie hlavy sa zhoršovalo. Zabudla som aj na bolesť brucha, jediné čo ma zaujímalo bolo udržať rovnováhu. Mala som dosť rozmazané videnie, no niečo som videla.

,,Už len tri schody,"povedala som potichu v nádeji, že to všetko za chvíľu skončí. Zostávali už len dva schody, keď sa moje nohy nešikovne zaplietli a ja som stratila rovnováhu.

Vykríkla som a dopadla na tvrdú zem. Všetko upadlo do temnoty. Stratila som vedomie.

*****

Pomaly som otvorila oči. Ležala som na príliš mäkkej posteli. Izba bola dosť neoriginálna s dvomi oknami na pravej strane. Pošúchala som si oči. Snažila som si spomenúť, čo sa stalo a kde to som.

Vstala som z postele a vybrala sa k oknu. Cez okno som videla, že som celkom vysoko. Nevedela som odhadnúť, na ktorom som poschodí. Uvedomila som si, že brucho ma už nebolí.

Vydýchla som si. Na izbe nebolo nič zaujímavé a ja som bola dosť zvedavá kde som, aj keď som to asi tušila, takže som sa rozhodla poobzerať sa tu.

Vyšla som z izby a moje predpoklady sa naplnili. Nemocnica. Vo vzduchu som cítila zápach gumových rukavíc. Videla som ľudí. Niektorí kráčali, iní sedeli.

,,Ahoj,"pozdravila na nejaká sestrička, ,,ako sa cítiš?"

Sestrička ma chytila za ruku a viedla ma cez chodbu. Nemám rada ľudí, ktorí sa na niečo spýtajú, ale nečakajú na moju odpoveď. A táto žena je dosť hŕŕ. No, však je mladá. Určite má okolo dvadsaťpäť rokov, skúmala som sestričku, až som zabudla dávať pozor na cestu.

A keďže sestrička zastala a ja nie, nechtiac som do nej vrazila

,,Pardón,"ospravedlnila som sa. Všimla som si je oči. Obyčajné hnedé. No aj tak z nich vyžarovala pozitívna energia.

,,Nič sa nedeje,"usmiala sa,
,,prepáč, že som ťa tak náhlila. Pán doktor sa na teba chce pozrieť."

,,Fajn,"súhlasila som a o pár minút už sedela v ambulancii.

,,Ako brucho?"spýtal sa ma asi tridsaťpäťročný doktor.

,,Už nebolí, "odpovedala som.

,,Vážne?"vyzeral, že ho moja odpoveď dosť prekvapila, ,, keď ťa doviezli, vraveli, že si nemohla ani chodiť. "

,,To je pravda. "

,,A krúti sa ti hlava?"chytil mi čelo, aby zistil či nie je teplé.

,,Nie. Cítim sa fajn,"priznala som.

Doktor chvíľu premýšľal:,,Dobre, urobím ti ešte zopár testov, aby sme vylúčili tie najhoršie varianty. Ale je to zvláštne. "

Čakala som, že ešte niečo dodá, no iba mi rukou naznačil, že môžem odísť.

Vrátila som sa na izbu, a začala som byť nervózna. Predtým som si myslela, že už som v pohode, ale čo ak sa to bude zhoršovať? Nervózne som chodila po izbe a premýšľala. Potrebovala som prísť na iné myšlienky.

Vyšla som z izby a zamierila k automatu. Predomnou stáli dvaja ľudia. Aby som predišla nude, ktorá ma v poslednom čase dosť ovláda, obzerala som sa, či si nevšimnem niečo zaujímavé. A viete čo? Naozaj som niečo zbadala. Teda, skôr niekoho.

Bola to pani Douglesová. Vychádzala z mojej izby. Keďže ma tam nenašla, mohlo ju to vystrašiť, tak som sa rozhodla že jej pôjdem oproti.

Dobrovoľne som sa vzdala môjho miesta vo fronte a vykročila som k nej. Nanešťastie ma predbehol doktor a odviedol ju niekam preč.

Možno už má výsledky mojich testov, prebleslo mi hlavou. Skryla som sa za roh, tak aby ma nevideli, ale tak, aby som ich počula. A na moju obranu, ja som neodpočúvala ich rozhovor. No teda áno, ale v dobrom. Mám predsa právo vedieť ako na tom som.

,,Viete, nie som si istý, "začal doktor, ,,Hanin stav je zvláštny. Jednu chvíľu ju všetko bolí, a na ďalšiu je v poriadku."

,,Zistili ste teda niečo?"spýtala sa ustarostene pani Douglesová.

,,Je tu pár možnosti. Tá jedna z nich je..."

,,To sa nepatrí!"zaznel mi pri uchu hlas. Keď som sa otočila, uvidela som staršiu sestričku. Od hanby som sa skoro prepadla. Bez slova som odišla na izbu. Kvôli tej uškriekanej sestričke som nepočula ako sa volá tá choroba. Všimla som si, že doktor mal v ruke zložku s mojím menom. Tam niečo určite bude. Musím tú zložku získať.

,,Ahoj!"vbehla mi do izby Lucia. Za ňou pomalším krokom usmiata Alenka a ako posledná Dominika. Určite tu nebola dobrovoľne.

,,Čaute, "ich príchod ma naozaj prekvapil, ,,čo tu robíte?"

,,Prišli sme ťa pozrieť, "povedala Alenka a sadla si na stoličku.

,,A pokecať,"dodala Lucia.

,,To je milé, ale nemám čas, "ťažko som zo seba dostala von pravdu.

Dominika si odfrkla: ,,Tak nie aby si bola rada, že aspoň niekto sa nad tebou zľutoval, ešte budeš drzá."

,,Tak aby si vedela, musím zistiť čo mi je,"povedala som viac, než som mala.

Dominika zbystrila:,,A ako to plánuješ zistiť?"

,,To nie je tvoja vec,"odvrkla som a vybrala sa k dverám.

,,Ďakujem za návštevu, "otočila som sa k Lucii a Alenke.

,,Kedykoľvek,"povedala Alenka s úprimným úsmevom. Lucia sa tiež usmievala. Jedine Dominika sa na mňa podozrievavo pozerala.

Môj doktor má kanceláriu na najvyššom poschodí. Vyšla som čo najtichšie po schodoch, keďže tam nemám čo robiť. Zadívala som sa na polootvorené dvere, na ktorých bolo napísané:
Mudr. Christian Andrews.

,,To je tvoj cieľ?"ozval sa mi pri uchu Dominikin nepríjemný hlas.
Otočila som sa a za mnou stáli všetky tri.

,,Čo tu robíte?"vyčítala som im.

,,Chceme vedieť, čo máš v pláne,"povedala Dominika.

,,Ty to chceš vedieť, "opravila ju Lucia, ,,a my ťa len strážime."

,,Ja nepotrebujem, aby ma niekto strážil!"povedala nahnevane Dominika a zahrala urazenú.

Lucia s Alenkou si vymenili pochybovačné pohľady.

,,Mali by ste odísť, "navrhla som im.

,,Zabudni! Ty máš niečo v pláne, a ja chcem vedieť čo,"Dominika zvážnela.

,,Ale, keď vám to poviem,
odídete?"začala som vyjednávať.
Baby chvíľu váhali.

,,Fajn," súhlasila Dominika.

,,Dobre,"naznačila som im, aby prišli bližšie, ,,musím získať svoju zložku, aby som vedela čo mi je. Takže sa musím dostať tam,"ukázala som na teraz už zatvorené dvere.

,,Takže sa tam chceš vlúpať a ukradnúť tajný dokument,"zhodnotila
Dominika. Hodila som po nej výraz typu hnusnejšie si to naozaj povedať  nemohla.

,,A je to dobrý nápad?"
pochybovala Alenka.

,,Ale prosím ťa, kedy mala Hana nejaký dobrý nápad?"zaškerila sa Dominika. Výraz som jej vrátila.

,,Aspoň bude sranda,"podotkla Lucia.
Premrhala som priveľa času.

Mala som šťastie, pretože keď som sa otočila skontrolovať situáciu,
doktor Andrews práve odchádzal zo svojej kancelárie.

Ignorovala som tie tri, ktoré sa o niečom začali dohadovať. Potichu som sa rozbehla ku dverám. Boli zamknuté. Sakra! kopla som do podlahy.

,,Mám nápad, "na krku som zacítila Luciín dych.

To snáď nie, povedala som si v hlave. Otočila som sa. Neveriacky som sa na ne pozerala.

,,Ako vážne? "vyšlo zo mňa po chvíľi.

,,Chceme ti pomôcť, "povedala Lucia a všetky tri na mňa pozerali ako na blbca.

,,Ja nedobrovoľne,"dodala Dominika.

,,Ja ale nepotrebujem pomoc,"
ohradila som sa. Všetky sa na mňa opäť pozreli podozrievavo.

,,Prosím, my ti chceme pomôcť,"
povedala Alenka so psími očami.

,,Hovor za seba,"zamrmlala
Dominika. Keď sme ju všetky tri prepichli pohľadom, stíchla.
Chvíľu som váhala.

,,Tak fajn,"neverím, že som to povedala, ,,môžte mi pomôcť. "

Alenka a Lucia zajasali radosťou. Dominika prevrátila očami, no všimla som si, že sa jemne usmiala.

,,Ja budem strážiť, "ponúkla sa Lucia.

,,Fajn, a my pôjdeme dnu po tú zložku," povedala Dominika.

Alenka ju mávnutim ruky utíšila:
,,Mali by sme si pohnúť. Stojíme tu za bieleho dňa pri zamknutých dverách a nevieme, kedy sa niekto môže zjaviť."
Hromadne sme prikývli.

,,Ako sa dostaneme dnu?"spýtala som sa.

,,Ja viem ako, "povedala Dominika a z vlasov vytiahla sponku.

,,Vďaka bohu za tú tvoju blonďavú hrivu,"objala ju Lucia. Vzala som si sponku a snažila sa otvoriť dvere. Trvalo mi to asi tri minúty.

,,Hotovo," povedala som víťazne. Pomaly som otvorila dvere a vošli sme. Lucia sa postavila ďalej od dverí, aby to nebolo také nápadné.

,,Kde je vypínač?"spýtala sa Dominika, ,,je tu dosť tma."

,,Mám ho,"šepla som a zasvietila.
Všetky sme sa rozpŕchli po miestnosti.

,,Takže ako vyzerá tvoja zložka?"
spýtala sa Alenka, kým sa hrabala v niakej skrinke.

Chvíľu som premýšľala. Alenka a Dominika na mňa nedočkavo pozerali.

,,Je v tmavomodrom obale. A je na nej napísané moje meno, "
spomenula som si.

Po chvíli hľadania Alenka vyskočila s nadšením:,,Mám ju!"

Obe sme k nej nedočkavo pribehli. 
Dominika jej to hneď vytrhla z rúk, položila to na stôl a začala listovať.

,,Moc sa v tom nevyznám,"
priznala.

,,Hlavne, že si mi to vzala,"
podotkla Alenka.

Dominika zagúľala očami a ďalej pozorne študovala moju zložku.

,,Môžte ísť trošku ďalej? Dosť ma vyrušujete" povedala necitlivo. S Alenkou sme bez odpovede odstúpili. Začali sme sa prechádzať po miestnosti a skúmali sme ju.

,,Je tu okienko s názvom Možné choroby,"čítala Dominika.

,,A čo tam je?"spýtala som sa.
Bola som nervózna. Existujú totiž aj lepšie situácie na zistenie, že ste možno vo vážnom stave.

,,Terron,"povedala po chvíľi.

,,Čo to je?"spýtala som sa, no po chvíľi som začala uvažovať, či to chcem vedieť.

,,To tu nepíšu."

Pristúpila som k nej a začala hľadieť do zložky.

,,Ehm, baby?" povedala potichu Alenka.

,,Áno?"spýtala som sa a stále som čítala v papieroch.

,,Pozrite," povedala a v jej hlase som započula náznak strachu.

Obe sme sa otočili a...zmeraveli sme.
Alenka ukazovala prstom do horného pravého rohu.

,,Oh, to nie,"šepla Dominika, ,,máme problém."