Dnes som sa rozhodla, že zájdem za zdravotnou sestričkou. Našťastie je jedna aj u nás v sirotinci, pretože sa mi nechce šľapať na opačný koniec mesta (skôr mestečka) na polikliniku.

Celý týždeň ma totiž strašne bolí brucho. V noci neviem zaspať, bolí to aj keď jem. 

Klop, klop, zaklopala som na dvere na konci chodby. Otvorila mi mladá, asi tridsaťročná žena s čiernymi vlasmi.

,,Ahoj, ako ti pomôžem?"spýtala sa ma prívetivým hlasom.

Hneď ma aj pozvala dnu, kde som jej opísala môj problém.

,,Kde ťa to bolí?"spýtala sa ma.

Prstom som naznačila okruh môjho trápenia.

,,A nezjedla si niečo zlé?".

Pokrútila som hlavou. Sestrička chvíľu premýšľala, a potom odišla do inej miestnosti. Po chvíli sa vrátila a v ruke držala malú fľašticku.

,,Tieto tabletky budeš jesť každý večer pred spaním,"podala mi fľaštičku, ,,o pár dní ťa prídem skontrolovať. "

,,Dobre, ďakujem,"poďakovala som a už som letela cez celú chodbu, pretože som meškala do školy.

Do triedy som prišla pár minút pred zvonením. Kým som si vybaľovala veci, započula som rozhovor spolužiačiek:

,,Ste naučené na test?"pýtala sa jedna.

Ďalej som už ani nepočula, miesto toho som sa chytila za hlavu
Oh, ja som ale sklerotická. Však mi píšeme test zo Sloviny. To si rovno môžem aj sama napísať do žiackej knižky:
Žiačka nepísala test, pretože trpí sklerózou.

Chvíľu som na seba nadávala, že dostanem kvôli svojej zábudlivilosti guľu. Musela som ale prestať, pretože zazvonilo. Rýchlo som si na ľavú ruku napísala učivo a zakryla to rukávom zo svetra.

Test prebiehal ako zvyčajne. Učiteľka sa prechádzala okolo lavíc a kontrolovala či niekto
(ako ja) náhodou nepodvádza.
Vždy keď sa vzdialila, vyhrnula som si rukáv a odpisovala. Takto sa to opakovalo asi päťkrát.

,,Hana?"ozval sa nadomnou učiteľkin hlas práve vo chvíľi, keď som mala odhrnutý rukáv. Automaticky som ťahák skryla a pozrela sa na učiteľku.

,,Áno?"spýtala som sa tónom ako keby som nevedela o čo ide.

,,Čo to tam máš?"uprela na mňa podozrievavý pohľad.

,,Nič, "klamala som až sa mi z uší prášilo. Začala som sa červenať. No,
niežeby som klamať nevedela, práveže viem, a myslím, že mi to aj ide, lenže je rozdiel klamať pred jednou osobou a klamať pred celou triedou.

Učiteľka mi vyhrnula rukáv, takže  všetci vydeli môj rýchlo naškrabaný ťahák.

,,No, takže Hana, stretneme sa po vyučovaní, "zhodnotila učiteľka a vzala mi papier s testom. Dve veci mi v tú chvíľu boli jasné. Prvá, že som stredobodom pozornosti, a tá druhá, že mám z testu päťku.

*****

N

ež som sa nazdala, bola celá škola plná môjho trapasu. Všetci sa o tom rozprávali. Niektorí ma ľutovali a radili, ako si ťahák napísať aby ho nezbadal učiteľ. No a iní sa iba smiali.

Poobede som nervózne kráčala do triedy. Ja,a po škole? To predsa nie je fér! No dobre, možno som si to trochu zaslúžila, ale aj tak. Veľa detí si robí ťaháky a nie sú po škole! Nervozitu vystriedal hnev.

Chápem, že ťaháky sa nemajú robiť, ale bol to stav núdze. Dostala by som päťku. No, päťku som dostala za ťahák, ale tomu sa hovorí smola.

Dospela som k záveru, že si nezaslúžim byť po škole. Konečne som stála pred dverami. Pred dverami do pekla. Vošla som dnu a...skoro mi spadla sánka. Dnu ma čakala učiteľka a...pani Douglesová.

,,Poď Hana, posaď sa,"ukázala učiteľka na prázdnu lavicu. Bez slova som si sadla a očakávala najhoršie.

,,Hana,"začala učiteľka, ,,zavolala som aj pani Douglesovú, pretože chceme zistiť, čo sa to s tebou v poslednej dobe deje. "

,,Nič,"dostala som zo seba po dlhej chvíli ticha, ,,každý si predsa niekedy urobil aspoň jeden ťahák."

,,Ale tu nejde len o jeden ťahák. Chodíš neskoro na hodiny, ale aj domov."

Tak toto ma vážne naštvalo. Prečo sa učiteľka stará, čo robím v súkromí. To je ako keby mi vynadala, že som si nepoupratovala pod posteľou.

,,Dobre, uznávam, že niekedy prídem trochu neskôr, ale nie je to až také zlé,"ohradila som sa. Učiteľka a pani Douglesová si vymenili pohľady.

Chvíľu bolo v triede hrobové ticho. V hlave my vŕtalo otázka. Prečo je pani Douglesová tak potichu? Za celú dobu neprehovorila.

,,Dobre, môžeš ísť domov,"
prehovorila učiteľka potichu. Chvíľu som myslela, že je to len vtip, no obe sa tvárili vážne.

Z triedy som vyšla posledná. V šatni ma už čakala pani Douglesová. Hneď som pochopila, že ,,domov"
pôjdeme spolu.

Celou cestou pani Douglesová ani neprehovorila. Snažila som sa začať konverzáciu vecami ako. Aké je dnes pekné počasie alebo ľudia by mali po svojich psoch upratovať, ale všetko márne.

Keď sme išli okolo pekárne pani Parkerovej, na pulte som zbadala práve dopečené škoricové rožky. Nedalo mi a musela som sa spýtať:
,,Mohla by som ísť pozrieť pani Parkerovú?"

,,Nie,"odvetila pani Douglesová s nezvyčajne hrubým hlasom.

,,Počkať, čo?" No, vlastne som inú odpoveď než áno nečakala,"
priznala som.

,,Ale prečo?"spýtala som sa kňučiacim tónom.

,,Prečo?"zopakovala moju otázku, ,,pretože som ťa prosila len o jednu vec. A to, aby si nerobila problémy. A pred chvíľou som sa dozvedela, že chodíš do školy neskoro a podvádzaš na testoch. No a došlo mi, že som k tebe bola až pridobrá. Takže od dnes budem dohliadať na to, kedy budeš odchádzať do školy, a zo školy pôjdeš hneď domov. Jasné?"

Ani nečakala na moju odpoveď a pokračovala v ceste. Neverila som vlastným očiam ani ušiam.
Čo sa stalo s príjemnou pani Douglesovou? Žeby jej naozaj došli nervy?