Škola. Najnepríjemnejšie miesto na svete. Šesť hodín musím sedieť v lavici a ,,poslúchať" učiteľov.

O 13:00 som vyletela z budovy ako strela a bežala do pekárne pani Parkerovej. Sľúbila som, že jej doručím balík, keď jej príde na poštu, keďže si ho nemá kedy vyzdvihnúť.

,,Dobrý deň,"pozdravila som sa a potom mi došlo, že je pekáreň celkom prázdna. Sadla som si k môjmu najobľúbenejšiemu stolu pri okne a vybrala zo školskej tašky zošit z matiky.

,,Ahoj, srdiečko!"privítala ma z nadšením pani Parkerová:
,,urobím ti čaj?"

,,Áno, ďakujem,"usmiala som sa.

,,Tak rozprávaj,"vyzvala ma pani Parkerová, ,,ako škola?

,,Normálne,"pokrčila som pleciami. Pani Parkerová sa na mňa podozrievavo pozrela, tak som jej vyrozprávala všetko o Dominike.

,,Jáj, dievčatá, "smiala sa, ,,prečo sa radšej normálne neskamarátite?"

,,S ňou?!"zhrozila som sa, ,,nikdy!"
Zatvárila som sa, ako keby to bolo pod moju úroveň.

V tom do obchodu vošla nejaká pani so synom. Pani Parkerová ma pohladkala po hlave a odišla obslúžiť zákazníkov. Nevšímala som si ich a začala som listovať v zošite.

Zrazu som zacítila pri mojej nohe nejaký predmet. Spod stola som vybrala malé autíčko. Chvíľu som sa naň nechápavo pozerala a potom som sa poobzerala po pekárni.

Môj pohľad spočinul na malom, asi štvoročnom chlapcovi, ktorý sa na mňa pozeral s vystrašeným pohľadom. Milo som sa naňho usmiala a autíčko mu poslala po zemi späť. Chvíľu sa naň neisto pozeral, ale nakoniec si ho vzal. Trochu ma zamrzelo, že mi nevenoval ani pohľad, ale miesto toho sa otočil späť k mame.

Keď odchádzali, nenápadne som ich pozorovala. Pri dverách ten malý  chlapec zastal, otočil sa na mňa a so širokým úsmevom mi zakýval. Keď som mu odkývala späť,
vybehol z pekárne a so svojou mamou zabočili za roh. Chvíľu som sa pozerala ich smerom.

,,Koľko je hodín, prosím ťa?"
položila pani Parkerová predo mňa šálku s čajom.

Z vrecka na bunde som vytiahla mobil a prečítala čas:,,14:21."

,,To už?"čudovala sa pani Parkerová, ,,ako ten čas letí. "

,,To hej," súhlasila som, ,,ja už pôjdem,"

,,Dobre,"obdarila ma pani Parkerová milým úsmevom.

Zbalila som si zošit do tašky a vybrala sa k dverám.

,,A inak, tu,"podala som pani Parkerovej balík.

,,Ďakujem, skoro by som zabudla."

,,Dovidenia,"rozlúčila som sa.

,,Ahoj, Hanka. Šťastnú cestu a podrav Dominiku."začala sa smiať. Neskrývala som úsmev. 

Cestu ,,domov" som si skrátila cez park. A viete prečo tie uvodzovky?
Pretože sirotinec nie je môj domov. Síce tam bývam skoro tri roky, no necítim sa tam príjemne. Kedysi som mala vlastnú izbu a teraz sa o ňu delím s troma ďalšími dievčatami. A jednou z nich je nanešťastie Dominika. Tie dve sa celkom dajú zniesť. Alena je celkom tichá a Lucia je šibnutá, ale v dobrom.

V Aneilin je len jeden park. Nie je moc veľký ale ani zase primalý. Taký akurát. A ja cezeň idem práve ,,domov".

Už meškám tri minúty. Niežeby ma to niak trápilo, ale sľúbila som pani Douglesovej, že už žiadne problémy. A tak to chcem skúsiť dodržať.

Vošla som do sirotinca. V hale bolo podozrivé ticho. Vybehla som po schodoch do dievčenského krídla.

Och,to nie! na vrchu schodoch som sa zastavila. Pred dverami do mojej izby stála pani Douglesová. Chcela som sa skryť za roh, no už ma zbadala.

Vyzerala trochu sklamane. Prstom potľapkala po hodinách, ktoré mala na pravej ruke a odišla. Chvíľu som stála bez pohnutia, a keď som sa uistila, že som na chodbe sama, rozbehla som sa do izby.

,,Ahoj!"zahučala mi do ucha Lucia.
Venovala som jej jeden úsmev a pobrala sa ku svojej posteli.

,,Ale, ale, "zjavila sa Dominika, ,,niekto tu mešká.

Snažila som sa ju ignorovať. Lucia sa usadila na mojej posteli, sadla si do tureckého sedu a s nadšením sa na nás pozerala. Baví ju pozerať sa ako sa hádame. Až keď som sa otočila, všimla som si Alenku. Sedela na svojej posteli v rohu a čítala si. Občas sa na nás pozrela, aby zistila ako sa situácia vyvíja.

,,Mimochodom, stretla som na chodbe pani Douglesovú,"
pokračovala Dominika svojím drzým tónom, na ktorý je ona odborník, ,,vyzerala dosť sklamane. Čo si jej zase urobila, Hana?"

,,Nič, "odvrkla som. Lucia si ľahla na stále moju posteľ a rukami si podoprela hlavu, aby lepšie videla.

,,Ja som ju dnes videla pred našimi dverami,"povedala potichu Alenka. Všetky tri sme sa k nej otočili. Alenka na seba privolala nechcenú pozornosť.

,,Aj ja!"vyhŕkla po chvíľi Lucia a vyskočila na nohy.

,,Čo asi chcela?"uvažovala Dominika.

Tie tri naozaj vedia, ako liezť človeku na nervy. Hlavne Dominika. Myslím, že Alenka a Lucia sa o to ani nesnažia, keďže ich poznám, uvažovala som.

Zo zamyslenia ma prebral vankúš, ktorý mi pristál na tvári. Sprevádzaný ako vždy, Dominikiným smiechom.

,,Už zase začínaš?!"hodila som jej vankúš späť.

,,Zase?"nechápala Lucia.

,,Dlhý príbeh,"zaškerila sa Dominika a hodila sa na posteľ.

,,Ja mám času dosť, "usmiala sa Lucia.
Dominika si vzdychla a vankúš si pritlačila k tvári. Všetky tri sme pochopili, že to bola jej odpoveď.