Papier, pero a srdce. To všetko mi stačilo, aby som napísala tri listy. Áno, je ich menej ako som myslela, no zase toľko ľudí nepoznám. Dopisy som schovala do obálok.

Na prvú som napísala Pani Douglesová, sirotinec Aneilin.
Na druhú Pani Parkerová, Aneilin, pekáreň Vianočka, a na tretiu Dominika, Alenka a Lucia, sirotinec Aneilin, izba č.15.
Sestrička bola taká milá, že povedala že listy doručí svojmu majiteľovi.

Starosti ma opustili. V nemocnici bola stále nuda. Baby chodili každý deň, no raz neprišli. Lucia napísala, že ich pani Noresová nepustí a že ich to veľmi mrzí.
Mrzelo to aj mňa, no nič som s tým nevedela urobiť. Sedela som na posteli. Bolelo ma brucho aj hlava a škrvna sa každým dňom zväčšovala. Inak povedané, čas mi ubúdal. Každú hodinu. Deň čo deň. 

,,Auuu,"zakňučala som. Bol už večer a ja som sa snažila zaspať, keď ma veľmi začalo bolieť brucho. Bolesť bola nestrpiteľná a ja som sa metala, len aby som ju zahnala. Moje volanie o pomoc privolalo sestričku, ktorá zavolala aj doktora.

,,Má veľké bolesti,"oznámila mu, keď vbehol do izby. Ja som sa stále skrúcala ako had, do ktorého niekto ďube konárom.

,,Hana, potrebujem aby si sa vystrela,"povedal doktor a snažil sa mi nahmatať brucho. Nech som sa snažila ako chcela, nedokázala som to. Bolesť bola silnejšia.

,,Nie, nie. Nejde to,"fňukala som.
Doktor niečo povedal sestričke a tá vybehla z izby. Po chvíli sa vrátila s pohárom vody a nejakou tabletkou.

,,Za chvíľu tá bolesť prejde, len to musíš prehltnúť,"povedal doktor a pomohol mi posadiť sa. Ja som tabletku prehltla a zapila ju vodou. Chvíľu sa nič nedialo, a potom mi začali padať viečka. Uvedomila som si, že to bola tabletka na spanie a bola som za to vďačná.

*****

Otvorila som oči. Brucho ma bolelo oveľa menej. Nevládala som si však sadnúť, tak som čakala kým niekto príde. Ani neviem koľko času ubehlo, kým dorazila sestrička.

,,Ako sa cítiš?"spýtala sa ma pokojným hlasom.

,,Už to bolí menej,"zašepkala som.

,,A hlava?"

,,Aj tá."

,,Kým si spala, pán doktor Andrews ti urobil zopár vyšetrení.

,,A čo zistil?"

,,To ti povie on,"otočila sa na odchod, ,,idem ho zavolať."

,,Dobre,"odvetila som."
Sestrička sa na prahu dverí zastavila, ,,Prinesiem to vodu?"
Prikývla som a ona opustila miestnosť.

O päť minút vošiel doktor a za ním docupitala sestrička a podala mi pohár vody, ktorý som si vďačne vzala. Keď som dopila, prihovoril sa mi doktor:,,Hana, urobili sme ti nejaké vyšetrenia..."

,,Čo ste zistili?"skočila som mu do reči.

,,Tvoj stav sa zhoršuje. Ak to takto pôjde ďalej, neostáva ti priveľa času."

,,Koľko času mi zostáva?"

Doktor vyzeral, že hľadá vhodné slová:,,No...neviem, či to chceš počuť."

Narovnala som sa:,,Chcem. Povedzte mi všetko, čo ste zistili. Ja to zvládnem."

Musela som vyzerať naozaj presvedčivo a rozhodne, pretože
doktor napokon poľavil.
Vzdychol si:,, Možno týždeň."

Týždeň. Jeden týždeň a moja cesta životom skončí. Nemohla som tomu uveriť. Keby mi teraz vletela do izby čarodejnica a povedala mi, že je moja nevlastná sestra a že som tiež zdedila dar čarovať, uverím tomu skôr ako tomu, že mi zostáva asi týždeň života.

Nevedela som čo robiť. Sedela som na posteli a hlava ma začala opäť bolieť. Rozhodla som sa ísť na vzduch. Vzala som si mikinu a obliekla si ju na biele nemocničné pyžamo. Vyšla som na terasu, na ktorej našťastie nikto nebol.
Oprela som sa o kamenný múr a opatrne nazrela dole na ulicu. V diaľke som videla, že po ceste jazdili autá a po chodníkoch kráčali ľudia. Bežné poludnie.

Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Cítila som vôňu stromov, ktoré rástli pred nemocnicou. Dokonca sa mi zazdalo, že som zbadala červenú látku povievajúcu čo vetre. Bola to tá moja stuška, stále priviazaná o konár stromu.

Počula som, že na terasu niekto vošiel. Sadol si na stoličku pri malom stolíku. No ja som si ho nevšímala.

Asi som v hlave musela mať prázdno, no srdce mi radilo postaviť sa na múr. Postavila som sa a pri pohľade pod seba sa mi trošku zakrútila hlava. Zhlboka som sa nadýchla a jednou nohou vstúpila do ničoty. Bol to nezvyk, nemať pod sebou pevnú zem.

Mala som skočiť? Dozvedieť sa či to prežijem? Môžem si ale ublížiť.
V hlave sa mi však vynorila myšlienka:,,Prečo nie? Aký je rozdiel zomrieť dnes alebo o týždeň?"

Nemohla som určiť, čo ma bude viac bolieť. Či pád z budovy alebo moje brucho a hlava volajúce o pomoc.

No v tej chvíli mi to bolo jedno. Nemyslela som rozumom. Ale srdcom. Ktoré mi hovorilo, že by som vážne mala skúsiť niečo nové.

Zhlboka som sa nadýchla a radšej zavrela oči.

,,Anjeli vedia lietať,"šepla som a urobila krok vpred. Obe moje nohy sa odlepili od studeného kameňa a ja som sa ocitla vo vzduchu. Začala som padať. Počula som pár vystrašených výkrikov, no ani jeden ma nedonútil otvoriť oči.

,,Hana!"zakričal niekto. Niekto volal moje meno. Potrebovala som zistiť kto. Premohla som malý strach z výšok a otvorila oči. Už som nepadala. Práve naopak. Letela som hore. Niekto ma tam ťahal, a ja som hneď spoznala kto. Boli to moji rodičia. Každý ma držal za jednu ruku a spolu sme stúpali k oblakom.

Mesto sa pomaly strácalo. Leteli sme smerom ku kopcom. Keď sme ponad ne preleteli, zalapala som po dychu. Pristáli sme sa na druhej strane kopcov. Stále som zvierala ruky mojich rodičov. Poobzerala som sa. Za kopcami bol...iný svet.
Hory, stromy ,v strede veľké jazero v ktorom si plávala kačka a za ňou malé káčatka.
V korunách stromov sa ozýval vtáčí spev a za jazerom stála chalúpka. Už na prvý pohľad veľmi útulný drevený domček.

Mama a otec vykročili smerom k domčeku. Mama sa na mňa otočila a naznačila, že mám ísť za nimi.

,,Svet za obzorom,"vydýchla som ohromene a rozbehla sa za rodičmi.

Dôležité je, že aj z malého kameňa sa vďaka fantázii môže stať hrad.
A aj z pádu, sa môže stať presun do iného sveta. Realita je však tiež dôležitá, no nie pre mňa. Mňa to už nezaujímalo.

Bola som konečne spolu s mojimi rodičmi. A to v svete o ktorom som začínala pochybovať. Bolo mi jedno, že v skutočnosti leží moje telo na chodníku pred nemocnicou. Predsa, všetko čo som chcela, som napísala do listov a odišla som ,,za obzor".

Niekto by povedal, že je to smutný koniec, no pre mňa je šťastný. V  podstate sa mi splnil jediný detský sen.

Koniec.