Prebudilo ma pípanie EKG prístroja. Krk som mala stuhnutý a trochu ma bolel. Ponaťahovala som sa a poobzerala sa. Izba. Nemocničná izba. Na to čo sa stalo som si spomenula len okrajovo, no viem ako to skončilo. Zase sa mi zatočila a hlava a zase som odpadla.

,,Hana!"vtrhla mi do izby sestrička, ,,ako sa cítiš?"

,,Ani neviem,"zhodnotila som.
Podala mi pohár vody a ja som sa vďačne napila. Keď sa uistila že som v poriadku, na chvíľu odbehla.

Vrátila sa spolu s doktorom Andrewsom a ten mi oznámil nemilú správu. Do sirotinca sa už nevrátim. Pri tej myšlienke mi prišlo vážne smutno, predsa len by som bola radšej v sirotinci ako v nemocnici.

Jedinou veselo správou bolo, že ma baby môžu prísť navštíviť. A aj prišli, ešte v ten deň. Dovalili sa ako stádo koňov, vrátane Alenky. Všetky sa až nezvyčajne moc usmievali, ale asi ma len chceli rozptýliť. Usadili sa na mojej posteli a Dominika vytiahla nejakú krabicu.

,,Tik tak bum,"prečítala Lucia a v ruke si poprezerala malú bombu.

Dominika nám všetkým vysvetlila pravidlá:,,Dáme si napríklad zvieratá a stlačíme ten gombík na bombe. To je odpočítavanie. Každá z nás bude musieť povedať teda nejaké zviera a keď ho povie, podá bombu dalšiej. Pri ktorej to vybuchne, tá prehrala. A zvieratá sa opakovať nemôžu."

,,Ale nemusia to byť len zvieratá, však?"chcela sa uistiť Alenka.

,,Môže to byť hocičo."

,,Napríklad menovať bezmozgovce," zasmiala sa Lucia na vtipe...ktorý bol vtipný len podľa nej.
Dominika nad ňou prekrútila očami.

,,Čo sú to bezmozgovce?"spýtala som sa Lucie.

,,Ľudia čo nemajú mozog," zaškerila sa.

,,Lucia, "zamrmlala Dominika a všetky štyri sme sa rozosmiali.

,,Poďme hrať,"navrhla som a všetky súhlasili.

,,Dajme napríklad zvieratá, ale začínajúce sa na nejaké písmeno," napadlo Alenku a mne sa to páčilo.

,,V," rozhodla Dominika a nikto nenamietal.

,,Začni,"podala mi Lucia bombu.
Ja som na nej stlačila gombík a povedala:,,Vydra."

Bombu som podala Alenke, ktorá rýchlo vyhŕkla:,,Vták!"

,,Veľryba."

,,Vorvaň!"vyhlásila Lucia.

No Dominika ju stopla:,,Čo je to vorvaň?"

,,Niečo ako veľryba,"odvetila Lucia a podala mi bombu. Tak sa to opakovalo a musím uznať, že to bola zábava. Občas totiž niekto, menovane Lucia, tresol dosť blbosť a my sme sa šli zadusiť smiechom.

O štvrtej poobede museli ísť. Mali predsa aj svoje domáce úlohy.

,,Ahojte. Ďakujem, že ste prišli," rozlúčila som sa s nimi.

,,Ahoj,"povedala Alenka a objala ma. Lucia a Dominika sa k nej pridali. Vyzerali sme ako rodina tuleňov.

,,Maj sa,"zakývali mi a zavreli za sebou dvere.
A ostala som sama. Knihu som nedávno vrátila Alenke a ďalšiu som nemala.

Začala ma opäť bolieť hlava. Ľahla som si a hlavu otočila ku oknu. Nevidela som toho veľa, no zbadala som strom. Obyčajný a na prvý pohľad ničím zaujímavý strom, ktorý rástol pred nemocnicou. Nebol jediným. Pred nemocnicou ich bolo aspoň desať.

Ani neviem čím ma ten strom zaujal. Bol však iný než ostatné a preto mi prirástol k srdcu. Kľudne sa smejte, však ako mohol niekomu prirásť k srdcu práve strom.
Ale som dievča, čo oddnes žije v nemocnici a každý deň čaká, ktorý
bude jeho posledný.

Rozhodla som sa. Keďže sa s najväčšou pravdepodobnosťou blíži môj koniec, chcem si to tu poznačiť. Aby ostatní,čo raz budú ležať v tejto izbe vedeli, že tam pred nimi niekto bol.

Niekto kto mal vlastne život ešte pred sebou. Niekto, kto si nevážil čo mal. A keď o to prišiel, nevážil si ani to čo mu ostalo. Áno, prišla som o oboch rodičov. No mala som strechu nad hlavou a v nej bolo toľko detí rovnakých mne, že z nás hneď mohli byť priatelia. No ja som nechcela.

Žila som v skvelom meste kde ma mal každý rád a správal sa ku mne milo. A ja som si to aj tak nevážila. Myslela som si, že to robia kvôli súcitu. Možno aj robili, no ja som mala mať to srdce poďakovať im. Pani Parkerovej som asi nikdy nepovedala, že som jej vďačná za to čo pre mňa robí. Ani pani Douglesovej. Možno ani nevedia, ako veľmi pre mňa boli obe dôležité. Ale je neskoro. Z nemocnice ma už nepustia. Nikdy im už nepoďakujem.

Pomaly som vstala z postele a zo stolíka vzala kúsok červenej stušky, ktorý mi dala Dominika. Ani neviem kde ho našla, a ani to radšej vedieť nechcem.
Otvorila som okno a načiahla sa za jedným konárom stromu. Uviazala som oň stušku. Možno ľudia nebudú vedieť čo to znamená, no ja áno. A to je dôležité. Pustila som konár a zatvorila okno. Sledovala som ako sa so stuškou vietor hrá a hýbe s ňou. Na chvíľu som pomyslela na to či stušku neodveje vietor, no zaviazala som ju silno a niečo by vydržať mohla.

,,Večera,"vošla sestrička aj s podnosom.
Nezmohla som sa ani na jeden chabý úsmev. Sestrička si však všimla moju depresívnu náladu.

,,Čo sa stalo, Hanka?"spýtala sa ma milo a sadla si na posteľ. Ja som si sadla vedľa nej.

,,Zaslúžim si zomrieť,"zamrmlala som.

,,Takto nehovor,"napomenula ma zdeseným tónom sestrička.

,,Ale je to tak,"nedala som sa a poobzerala si podlahu.

,,Prečo si myslíš?"spýtala sa ma tichším a hlavne pokojnejším hlasom.

,,Správala som sa hrozne k ľuďom, ktorí boli môjmu srdcu najbližší. Nevážila som si čo pre mňa robili. Došlo mi to až teraz...a teraz je už neskoro. Nemôžem sa im poďakovať a ospravedlniť sa za moje správanie,"vzdychla som.

Sestrička sa slabo usmiala:,, Nikdy nie je neskoro. Možno im to nemôžeš povedať z očí do očí, no je veľa iných spôsobov ako sa to môžu dozvedieť. Napríklad im napísať list."

Vzplanula vo mne iskra nádeje.
Sestrička mala pravdu. Môžem im napísať list a doňho ukryť všetky svoje pocity.

Obrátila som sa na ňu:,, To je skvelý nápad. Ďakujem!"

Usmiala sa:,,Za málo. Donesiem ti papiere a nejaké pero."
Vstala z postele a podišla k dverám. Keď už sa chystala výjsť, zavolala som na ňu:,,Ďakujem. Za všetko."

Obdarila ma ďalším zo svojich milých úsmevoch a prikývla.
Zmizla vo dverách a v izbe som sa opäť nachádzala iba ja. Vlastne nie, nebola som sama. Bola tam so mnou aj nádej, že všetko dám do poriadku.
Sestrička mala pravdu.
Nikdy nie je neskoro.