Vošla som do izby, v ktorej bola na moje prekvapenie iba Dominika, ako vždy so slúchadlami v ušiach.
Nevšímala som si ju a spod postele som vybrala krabicu, v ktorej som sa hneď začala hrabať.

Z krabice som vytiahla zápisník a položila ho na nočný stolík. Na stolíku som aj uvidela knihu, ktorú mi Alenka požičala. Ráno som ju dočítala. Vzala som ju a položila na Alenkinu posteľ.

,,Alenka aj Lucia išli do obchodu," povedala mi Dominika.

,,Nevieš kedy sa vrátia?" vrátila som sa k svojej posteli.

,,Nie,"povedala. Vyzerala nezvyčajne milo ako inokedy.
Prikývla som a z nočného stolíka si vzala zápisník. Sadla som si na zem a oprela sa o posteľ.

Otvorila som zápisník, ktorý bol plný fotiek. Bol tam aj jeden poskladaný papier, ktorý som vybrala a roztvorila ho. Bol to list od mamy, ktorý písala už v nemocnici. V liste bolo napísané:

Hana,

keď toto čítaš, už pravdepodobne niesom medzi živými. Dúfam, že to s ockom zvládate a máte sa dobre. Určite vieš, že síce ma nevidíš, som stále pri tebe. Pri každom teste v škole, pri každom zranení ale aj pri každom tvojom úspechu. Raz sa určite ešte niekedy uvidíme. Raz za obzorom, počkám ťa tam. Splní sa tak môj a myslím, že aj tvoj sen.
Ľúbim ťa.                    

Mama

Do očí sa mi nahrnuli slzy, aj keď to vždy keď som to čítala. Začala som plakať. Tak veľmi mi rodičia chýbali.

V tom som zacítila na mojom ramene niečiu ruku.
Keď som sa pozrela, cez zaslzené oči som zbadala Dominiku.

Súcitne sa na mňa pozerala a potom mi podala vreclovku, ktorú som si vďačne vzala. Ja som sa pomaly ukľudňovala a Dominika vedľa mňa len sedela, ale nič nerozprávala.

,,Ty sa ma už nebojíš?"vzlykla som.
Dominika vzdychla:,,Už nie."

,,Aká zmena,"neodpustila som si.
Dominika asi nevedela čo povedať.

,,Prepáč,"zamrmlala som a ona prikývla.

,,Zaslúžim si to," otočila sa na mňa, ,,veľmi ma mrzí ako som sa správala. Bola som hlúpa."

,,Tak trochu,"pokrčila som pleciami.
Dominika chvíľu mlčky hľadela pred seba.

,,Naozaj ma to mrzí.Veľmi,"dostala zo seba a ja som v jej hlase počula, že to myslí vážne.

Prišlo mi hlúpe neodpovedať.
,,Každý robí chyby,"vysúkala som zo seba.

,,Múdre slová,"zhodnotila a ja som to nevydržala. Rozosmiala som sa s Dominika sa ku mne pridala.

Keď sme sa dosmiali, Dominika sa na mňa pozrela:,,Viem, že z nás dvoch kamarátky asi nikdy nebudú, ale..."

Prerušila som ju:,,Mohli by byť, ale dlho by sme sa asi nekamarátili."
Keď na mňa vrhla nechápavý výraz, pokračovala som:,, Umieram."

Dominika na mňa zdesene pozrela no vedela, že to myslím vážne.

,,Hana, to-to som nevedela," dostala zo seba a ja som sa snažila zadržať slzy.

Odvrátila som zrak a radšej predstierala, že skúmam svoje tenisky. Izbou sa roznieslo ticho, ktoré prerušila až Dominika keď vzala do ruky list od mami.

,,Môžem?"spýtala sa a ja som prikývla. Prečítala si list a ja som sa snažila zistiť čo si asi myslí.

,,Čo tvoja mama myslela tým za obzorom?"spýtala sa opatrne a stále zvierala list.

Utrela som si z tváre nezbednú slzu, ktorej sa podarilo dostať preč a začala som vysvetľovať:,, Za obzorom je vlastne svet, niekde za tým našim. Ľudia sa tam dostanú keď zomrú, ale keď som bola mladšia, verila som, že sa tam dokážem dostať aj živá. V tom svete sa opäť stretnete so svojimi blízkymi, ktorí už zomreli a môžete tam s nimi žiť."

Dominika ma pozorne počúvala. Ja som sa pri predstave detskej naivite slabo pousmiala a pozrela sa na teraz už kamarátku:,,Ten svet vymyslela mama, pretože nechcela aby som ešte ťažšie brala jej odchod. Teraz na to už neverím, ale rada na to myslím."

Dominika prikývla, ale nič nepovedala. Ani nebolo treba. Pani Parkerová mala predsa len pravdu. Nakoniec sa z nás dvoch stali kamarátky. A myslím, že to nikto nečakal.

,,Pani Parkerová,"vyhŕkla som zrazu. Dominika na mňa zmätene pozerala.

,,Čo je s ňou?"spýtala sa nechápavo.

,,To je jedno,"odvetila som a rýchlo vstala.Popri obúvaní som na chrbte stále cítila Dominikin zmätený pohľad.

,,Musím ísť, ahoj,"rozlúčila som sa s ňou a vyšla z izby. Kráčala som rýchlejším krokom, ale len aby som stihla pani Parkerovú. Mám na ňu pár otázok a bojím sa, že by ma z nemocnice, do ktorej sa o chvíľu sťahujem, nepustili.

Sirotinec našťastie nie je až tak ďaleko od námestia a obchodu pani Parkerovej. Jej pekáreň stojí medzi pizzeriou s celkom veľkou terasou a skromným kaderníctvom. Pred pekárňou som zazrela stať staršieho muža, súdiť podľa chodiacej paličky.
Keď som sa dostala bližšie, spoznala som v ňom pána Harrisona.

Pán Harrison je asi šesťdesiatročný pán. Na prvý pohľad vyzerá ako asi každý starý vdovec, ktorý má všetkého už plné zuby, ale ako hovorí jedno múdre príslovie, nesúď knihu podľa obalu. A toto pána Harrisona stopercentne vystihuje.

Na oko vyzerajúci mrzutý dôchodca, ktorého život už nebaví a čaká len na smrť, je v skutočnosti milý, priateľský a aj trochu ukecaný starý pán, ktorý by vám dokázal aj hodiny rozprávať príbehy zo svojho detsva. Väčšinu mesta jeho príbehy nebavia a radšej sa mu vyhýbajú, a mne je ho preto aj trochu ľúto. Naopak ja som vždy rada keď ho stretnem cestou do sirotinca.

Porozprávam mu čo bolo v škole a on ma na rozlúčku obdarí jedným zo svojich čokoládových cukríkov. Ani neviem odkiaľ ich berie.

,,Dobrý deň,"pozdravil som ho.

,,Ahoj, Hana,"slabo sa usmial a na čele mu vyskočilo pár vrások.
Pozrela som sa na drevené dvere na ktorých stálo Zatvorené.

,,Neviete kam išla pani Parkerová?"spýtala som sa ho.

Pán Harrison sa zamyslel:,, Myslím, že som ju videl v parku na lavičke neďaleko fontány,"odvetil a ja som mu poďakovala.