Vybehla som po schodoch a mierila do haly. Pri recepcií stála slečna Launová a pozerala na hodinky. Vedela som, že bude zle.

,,Prepáčte, že idem tak neskoro"zamrmlala som keď som k nej prišla.

,,A čo ti tak dlho trvalo?"spýtala sa ma. Nemala som poňatia čo povedať.

,,Nevedela som nájsť záchod," zaklamala som.

Slečna Launová nadvihla obočie:
,,Však si tu bola niekoľko dní. Chceš mi povedať, že si za tú dobu nebola vôbec na záchode?"

,,No, viete ja som zabudla kde je."

,,Za jeden deň?"spýtala sa a ja som bez slova prikývla. Slečna Launová si vzdychla a spolu sme vyšli z nemocnice.

Na ďalší deň, teda v Utorok, som sa vrátila do školy. Vôbec mi nechýbala, no čo sa dá robiť.

Keď som vyšla z budovy školy,
prišla mi esemeska od Alenky, že sú v mestskej knižnici a mám za nimi prísť. Došlo mi, že hľadajú informácie o Terronovi. Odpísala som jej teda, že za desať minút prídem a vybrala som sa na cestu.

*****

Vošla som do mestskej knižnice, ktorá sa nachádzala nad mestským úradom. Aneilinska knižnica nie je veľká, no skoro vždy tam nájdete to, čo hľadáte.

,,Dobrý deň,"pozdravila som pani Harensovú. Je to staršia knihovníčka so šedivými vlasmi a červenými okuliarmi. Je dosť prísna a to jej vidno aj v tvári.

Pomaly som prechádzala celkom úzkymi chodbami knižnice a hľadala Luciu s Alenkou.

,,Tak tu ste,"povedala som radostne keď som ich objavila. Lucia sedela na zemi opretá o police kníh a listovala v nejakej knihe. Alenka stála neďaleko a preberala kopu kníh.

,,Ahoj,"pozdravili ma.

,,Tak ako? Máte niečo?" spýtala som sa a školskú tašku som položila vedľa Lucie.

Tá zaklapla knihu a vzdychla si:,,Zatiaľ nie."

Napadlo ma ako im zdvihnúť náladu.
,,Ale ja mám novinku a myslím, že sa vám to bude páčiť,"prezradila som im a to už pri nás bola aj Alenka a opierala sa o police.

,,Tak hovor,"vyzvala ma nedočkavo Lucia.

Sadla som si vedľa nej a usmievala sa od ucha k uchu.
,,No, týka sa to nášho druhého problému, teda kamier," upresnila som im.

,,Máš plán?"vyzvedala Alenka.

Pokrútila som hlavou:,,To nie. Ale k tomu problému chcem len povedať, že...už žiadny problém nie je."

Lucia skoro vyletela od radosti ku stropu no Alenka sa ani len neusmiala.

Nadvihla obočie a spýtala sa ma:,, Ako to myslíš?"

Keď Lucia opäť pristála na našej planéte, pokračovala som:,, Keď som išla so slečnou Launovou včera do nenocnice, pristavil sa pri mne jeden chlap. Stretla, teda skôr videla som ho už predtým a dosť ma vystrašil. Ukázalo sa ale, že je to nemocničný strážnik a spoznal ma zo záznamu na kamere. Konkrétne vtedy, keď sme sa vlúpali do kancelárie doktora. Zistila som, že Albert, tak sa ten starý muž volal, je veľmi milý a dokonca mi dal ten USB kľúč s tým záznamom."

,,A veríme mu?"spýtala sa pochybovačne Alenka.

,,Nemám dôvod neveriť mu,"povedala som popravde.

,,To je skvelé!"vyhŕkla Lucia a aj Alenka sa usmiala, ,,máme o jeden problém menej."

,,Teraz už len vyriešiť ten druhý," povzdychla si Alenka a pozrela na kopu kníh.

,,Čo keby sme sa niekoho spýtali?" navrhla som.

,,To nás nenapadlo,"priznala Alenka a spolu sme sa vybrali ku pultu.

,,Ja vás tu počkám!"zakričala za nami Lucia.

Za pultom stála pani Harensová. Keďže ona bola zo staršej generácie, bola zásadne proti modernej technológií.
Všetkých zákazníkov si pekne zapisuje do svojho zápisníka, do
ktorého písali pravdepodobne ešte Rímania.

,,Mohli by ste nám prosím pomôcť?" spýtala som sa jej.

Pani Harensová na nás upriamila zrak a prstom si napravila červené okuliare.

Opatrne som pokračovala:,,Máte tu nejakú knihu o Terronovi?"

Pani Harensová vyzerala, že na chvíľu skamenela.
,,A načo tú knihu potrebujete?" spýtala sa s nadvihnutým obočím. Alenka naprázdno pregĺgla.

,,Potrebujeme to do školského projektu,"zaklamala som.

Pani Harensová na nás ešte chvíľu pochybovačne pozerala.

,,Poďte za mnou,"povedala a vybrala sa pomedzi uličky s nami dvomi v pätách.

Zastali sme v najďalšom kúte knižnice. Pani Harensová prstom prechádzala po knihách.

,,Tu je,"povedala a z police vytiahla celkom veľkú tmavomodrú knihu s názvom Najzákernejšie choroby. Podala mi ju a ja som si ju s poďakovaním vzala.

Keď odišla, obe sme sa vrátili za Luciou. Nemali sme dosť odvahy pozrieť a prečítať si o tom.

,,Máte ju?"spýtala sa nás Lucia, keď sme si k nej sadli. Ja som prikývla a podala jej knihu.

Trochu sa zarazila, keď si prečítala nadpis. Otvorila ju a začala si prezerať obsah. Meditým sme si k nej posadali a mne začalo pomalšie byť srdce. Samozrejme iba obrazne, pretože som sa veľmi bála.

,,Mám to,"povedala a začala listovať veľkou knihou.
Lucia naprázdno pregĺgla.

,,Chceš to prečítať?"pozrela na Alenku. Tá v okamihu pokrútila hlavou a Lucia vzdychla. Očividne to ani pre ne nebolo ľahké.

,,Terron,"začala pomaly čítať,
,,je červ, ktorý sa do vašeho tela dostane ešte v dobe, keď ste v matkinom bruchu, je to teda dedičné. Pomaly sa živí vašimi vnútornosťami. Zo začiatku nie je cítiť žiadna bolesť. Neskôr sa začne prejavovať bolením a kŕčmy v bruchu, točením hlavy a fľakmi na koži.
V dnešnej dobe proti nemu zatiaľ  neexistuje žiadna protilátka. Pre väčšinu pacientov sa to končí smrťou."

Lucií vyhŕkli slzy. Alenka ma objala a aj ja som na svojej tvári zacítila stekajúcu slanú slzu.

,,Ale, ale, v-však ty nemáš všetky príznaky, či?"koktala pomedzi vzlyky Lucia.

Jemne som sa vymanila z Alenkinho zovretia a začala si skúmať ruky a nohy. Mala pravdu. Žiadne fľaky som na nich nemala. Trochu som si vyhrnula tričko a fľaky som nemala ani na ňom a podľa Alenky ani na chrbte.

Všetky tri sme nemo sedeli. Ešte stále sme boli v knižnici.

,,Bolo tam ešte niečo?"spýtala sa Alenka a ukázala na knihu, ktorá ležala neďaleko Lucie.

,,Nič dôležité,"povedala a premerala si knihu pohľadom.

,,Mali by sme už ísť. Pani Douglesová sa bude báť," poznamenala Alenka a všetky tri sme sa pobrali preč.