Milý denníček,

cítim, že sa ten deň blíži. Deň, kedy opustím realitu a odídem za obzor.
P.S.:nesmiem zabudnúť ísť na poštu.

Hana S.

Takto niako vyzeral do nedávna asi každý môj zápis v denníku. Ako ste si už mohli všimnúť, volám sa Hana. Mám 13 a žijem v malom mestečku Aneilin.

V našom meste sa skoro nič nedeje, no aj tak sa tam necítim dobre. Nemám rada tie bočné pohľady ľudí, keď kráčam ulicou. Keďže je naše mesto malé, skoro všetci sa tu poznáme. A ja som sa tu narodila, takže ma pochopiteľne pozná každý. A to je to, čo mi vadí.

Keď ma niekto zbadá ako sa čo najnenápadnejšie snažím prejsť cez námestie, skazí mi plány a rozbehne sa za mnou. Pritom na mňa samozrejme nezabudne upútať čo najviac pozornosti.

Pani Parkerová je najväčší odborník na to, ako zo mňa urobiť hlavnú hviezdu námestia. Vždy keď ku mne dobehne vystíska ma, jedna pusa na líce, druhá na čelo a v okamihu ma pozve do svojej pekárne.

Mám takýchto ľudí rada, aj keď občas neviem či to robia pretože ma majú naozaj radi, alebo len so súcitu. Starajú sa o mňa, a to si ja vážim. Tak napríklad Pani Parkerová mi vždy zabalí na cestu niaku sladkú buchtu.

Títo všetci ľudia mi aspoň trochu spríjemnia deň. Vedia, že to mám ťažké.

Určite vám vŕta hlavou prečo sa o mňa tak zaujímajú. Som totiž sirota. Moja mama zomrela na chrípku, keď som mala desať. O rok neskôr nejakí muži dobili môjho otca k smrti, pretože mal dlhy. A to len preto, lebo sa nás snažil uživiť.

Keď otec zomrel, vzali ma do sirotinca v Aneilin. Neznášam to tam. Nie je tam nikto s kým si rozumiem. Možno by som aj mala kamarátov, ale ja ich nechcem, nie tam. Je len jedno horšie miesto než je sirotinec. Škola.

Nikto ma tam nemá rád, každý sa mi vyhýba. A to len preto, lebo žijem v sirotinci. Tým pádom som pre nich iná.
Už ma ani nešikanujú. Vyhýbajú sa mi. Keď sa spýtam či mi požičajú ceruzku, odvrátia sa preč. Zvykla som si. Aj tak v tomto svete nebudem dlho. Raz odídem.

Do iného sveta. Do sveta ,,za obzorom.

,,Za obzorom" je vlastne taká metafora. Skúste sa postaviť a zadívať sa do diaľky. Čo vidíte? Možno hory, možno more. No a ,,svet za obzorom" je za nimi. Za horami, za morom. Je to svet, v ktorom sa plnia sny. Svet v ktorom sa opäť stretnem s rodičmi.

Ja viem čo si teraz o mne asi myslíte. Však mám trinásť. A logicky, za tými kopcami a moriami bude niečo ďalšie (keďže je zem guľatá). Som ale dievča čo prišlo o oboch rodičov, takže sa nejako musím povzbudiť. A preto verím, že tam ďaleko je lepší svet.

Verím tomu od desiatich rokov no každým dňom sa táto nádej na lepší život vytráca. Raz mi to povedala mama, keď sme pozorovali nočnú krajinu. Bolo to v čase, keď už bola chorá a asi aj vedela, že zomiera.

Povedala mi:
,,Vidíš tam tie kopce? Keď sa pozrieš pred seba najďalej kam dovidíš sú práve tie kopce. A to je obzor. A za obzorom je ďalší svet. Svet, na ktorý odtiaľto nedovidno. Svet, v ktorom vládne pokoj a mier. Až raz odídem, tam sa stretneme."