Dievčina zázračná tam v lese býva,

pred zrakmi ľudí sa vo vetvách skrýva.

Kam noha človeka zriedka len vkročí,

tam slzy ukrýva jej múdrych očí.

Zrada a príkorie vnútro jej trápi,

keď čistým bytostiam z dlaní dá napiť.

O dobre, o láske, slobode sníva.

Na nočnej prechádzke berie dych vílam.

Steblami trávy, zem nohy jej hladí,

keď v prostred mýtiny na Mesiac hľadí.

S pokorou načúva prastarým stromom,

plynúcim vodám a divokým tvorom.

V tej nočnej hodine, zástupy zvierat,

skrotnú, keď pieseň ju začujú spievať.

Skromnosť jej zdobí tvár, keď holou rukou,

utíši búrku, aj svorku vlkov.

V oblakoch bielych, keď lieta sokol,

jej duša nachádza mier, kľud a pokoj.

Keď úsmev zazrieš na milej tvári,

pokora, čistota, nádej v nej žiari.