Dúfala som, že noc prespím bez nejakých ťažkostí, ale nebolo to tak. Sotva mama odišla mi začalo byť ešte horšie, až som mala pocit, že budem vracať. Kričala som aj na Briana, aby mi nejako prišiel pomôcť, ale nedostavil sa. Prišla len nejaká strašia sestrička, ktorá bola ale milá a veľmi ochotne mi pre prípad priniesla aj k posteli kýbeľ. Nepotrebovala som ho našťastie použiť, ale bola som jej zaň vďačná.

„Spíš?" ozvalo sa zrazu od dverí, kam som v momente upriamila zrak. Jediné čo som však videla, bola Brianova strapatá hlava a pár jeho tmavých očí.

„Nie, ale rada by som," odpovedala som a pretrela si oči. „Kde si bol v noci, keď som ťa volala?" Určite bolo ešte veľmi skoro, lebo mama sa ešte neukázala a ani cez žalúzie sem neprúdilo veľa svetla.

„Praktikanti nepracujú v noci. Aspoň v treťom ročníku ešte nie. Možno ak sa dostanem aj do ďalšieho, tak potom." usmial sa, ale žeby si mal ku mne zas prisadnúť, to som nečakala. Ja som sa s ním nechcela nijako vykecávať, chcela som vlastne spať, ale ako myslí. Môže mi spríjemniť ďalšie čakanie na šancu, aby som konečne išla za vlastným bratom.

„Nevedela som, že si praktikant. Myslela som, že tu normálne pracuješ...Brian." ako tak kráčal k posteli, musela som sa pousmiať. Bol oblečený tak profesionálne: biele tričko, tmavomodré nohavice a biely lekársky plášť, dokonca s menovkou. A potom tu boli jeho žiarivo červené Conversy, ktoré celú profesionalitu kazili.

„Pekné tenisky," podpichla som ho, asi aby som zlepšila náladu aj samej sebe. Zrejme bolo nanič smiať sa, keď môj brat bojuje o život, ale čo som mala robiť? Ak ma k nemu nepustia, musím sa nejako rozptýliť.

„Nemyslím, že si v pozícii aby si sa mi smiala. Pomáhal som zachrániť tvoj život."

„Viem. Pamätám si, že si bol pri mne asi keď nás priviezli." tváril sa síce dotknuto, ale určite to iba hral. Pritom ja som tu bola tá, čo by mala niečo vedieť dobre zahrať. Predsa len herectvo a medicína majú od seba ďaleko.

„Asi čakáš aj na nejaké správy o bratovi, čo?"

„Tak ocenila by som, ak by ste ma nevynechávali z takýchto podstatných vecí." bolo viac ako nad slnko jasné, že mi nebude vedieť nič povedať, ale čo už? Možno mama príde s nejakými správami. Alebo z nej aspoň konečne dostanem aj to málo, čo vie teraz.

„Pokúsim sa niečo zistiť, dobre?" prikývla som, aj keď to neznelo sľubne. „Nezaručujem, že mi niečo povedia, ale prinajhoršom poprosím nášho chirurga, ktorý nás má na starosti tento semester."

„Hneval by si sa, ak by som poprosila ešte o niečo?" opýtala som sa opatrne, aj keď som vedela čo čakať. On tu predsa len nie je, aby skákal ako ja poviem. Určite sa praktikanti musia riadiť nejakým rozvrhom. Ani on by si podľa mňa nemohol tu u mňa vylihovať celý deň ak by si zmyslel. Praktikant je predsa v nemocnici, aby sa niečo naučil a chodil s dohliadajúcim lekárom k pacientom. Podľa mňa teda.

„Ak mi to nespôsobí problémy..."

„Mohol by si mi doniesť niečo na spanie? Celú noc som bola hore, bolo mi zle a som vlastne dosť unavená. Problém ale je, že som až moc nervózna nato, aby som sama zaspala."

„Hneď som späť." žmurkol na mňa s takým tým vraj sexy úškrnom a vyparil sa. Ja som len s úsmevom pokrútila hlavou, ale nemyslela som si, žeby sa vrátil až tak rýchlo. Navyše celý vyškerený s nejakou striekačkou v ruke. Trocha som sa bála, či vie čo robí, ale predsa len ak som mala v ruke ešte aj kanilu od infúzie, tak sa nemám čoho báť. Takto by mi to mal vedieť podať raz-dva.

„Na vlastné riziko?" opýtala som sa so smiechom, sotva zastal pri mne.

„Áno. Toto nemáš v rozpise liekov ktoré by som ti mal podať, takže ak umrieš, môžeš si za to sama."

„Myslím, že sa s tým pocitom vyrovnám." vyplazila som mu jazyk, ale už som zostala radšej ticho, aby si on robil svoju prácu. Videla som na ňom, že každý jeden jeho pohyb je opatrný, ale predsa sebavedomý. Presne vedel čo robiť a ako to urobiť bez toho, aby mi ublížil. Milé od neho.