„Pani Marshallová, poďte prosím so mnou. Viem, že chcete byť tu, ale váš syn vás potrebuje."

„A čo sa mám rozpoliť, aby som bola pri oboch naraz?!" skríkla mama, ale celé som to počula len veľmi tlmene, akoby boli za nejakou stenou. Jediné, čo som počula veľmi jasne, bolo akési otravné pípanie a ako mi niekto niečo pomerne upokojujúco šepká do ucha. A hoci som nevládala otvoriť oči, premohla som sa. Prvotne ma oslepila len obrovská lampa, ale keď som otočila hlavu do boku, našla som toho niekoho, kto so mnou hovoril. Jeho hnedé oči, sa v momente stretli s mojimi, až som mala pocit, že sa zas rozplačem. Ale teraz od šťastia, že bol ešte stále pri mne.

„Už bude dobre, neboj sa. Za chvíľu ťa už nebude bolieť nič," prihovoril sa mi o niečo hlasnejšie, ale predsa, aby som to počula len ja. V celom zelenom plášti, alebo čo to malo byť vyzeral zábavne, ale ešte horšia bola asi taká tá akoby čiapka na hlave, ešte k tomu rovnakej farby. Ale zas...vyzeral fakt profesionálne, musím uznať.

„Sme vonku?"

„Áno. Ak by si bola vydržala hore ešte pár minút, dočkala by si sa. Tvoja mama tam stepovala celá nervózna a v slzách, takže by ju asi potešilo, keby si bola pri vedomí."

„Mal si však pravdu, keď...keď si vravel, že skončím na operačnej sále." najprv som bola zmätená, ale už len z jeho výzoru, alebo celkovo pár ďalších ľudí, čo tu behali hore-dole, mi došlo kde sme.

Z istého dôvodu, sa mi však ten chaos naokolo nepáčil. Desil ma, ale bola som rada, že tu bol Brian, aby ma upokojil, že je všetko v poriadku. Mala som mu asi veriť, keď sa tak snažil, aby ma zachránil. A hlavne som mu nemala klamať vtedy, keď som mu sľúbila, že sa zobudím. Už som to totiž nemala v pláne.

„Je to tvoja vina, že sme tu skončili. Mohla si sa bez tohto zaobísť."

„Ja viem." sotva som vládala, ale predsa záujem hovoriť s ním bol väčší, ako čokoľvek iné. Chcela som ešte počúvať jeho hlas, aj keď by som najradšej zas len spala a nevnímala vtedy žiadnu bolesť. Takto som sa len zbytočne trápila.

„Bude to ťažká operácia, ale nech sa stane čokoľvek, nevzdávaj sa, jasné? Mama ťa teraz potrebuje Bethany. Nesmie ťa stratiť, ani keby sa čo dialo. Nič som ti nepovedal preto, aby si sa zbytočne netrápila, ale...Anthony to pravdepodobne nezvládne. Nechcel som...nechcel som ťa tým raniť, tak som si to nechal pre seba. Kebyže viem, ako ťa tým ohrozím, nerobil by som to. Odpusť mi prosím ťa."

„Si hnusný klamár, snáď o tom vieš." ani som sa nesnažila zadržať slzy. „Odíď odo mňa čo najďalej a nikdy sa už nevracaj." Neľutovala som ani jedno z týchto slov. Chcela som ich proste povedať a stalo sa. Cítila som len obrovskú bolesť a krivdu, ktoré ale asi najviac prevyšovala obrovská vlna nenávisti. Ani nie tak čisto voči nemu, ako mne. Ja som svojmu bratovi nedokázala dostatočne pomôcť. Nedávala som na neho dostatočný pozor, aj keď viem, že on sám rozum nemá.

Je to moja chyba. Bude to moja chyba, ak o neho prídem. No v takom prípade...nechcem žiť ani ja. Život bez neho, totiž už život ani nebude. Nechcem proste ani jeden jediný deň, v ktorom by on nebol pri mne.

Ak ide on, ja tiež...