„Dvadsaťdeväť, krát štyri?"

„Stošestnásť," zamrmlala som hádam som všetkou silou, ktorú som nazbierala, len aby bol Brian spokojný. Len mi nebolo jasné, prečo sa ma to pýtal, ak aj tak nechal prsty pritisnuté k môjmu zápästiu. Podľa mňa mu mali v škole naozaj dôsledne vysvetliť, ako postupovať, lebo toto sa mne naozaj nepáči.

„Približne, si mala pravdu," odpovedal napokon po ešte riadne dlhej chvíli a konečne mi pustil ruku. Takže predsa len počítal celú minútu. To by som si mala ceniť, len...načo sa ma potom pýtal?

„Urobíš pre mňa niečo?"

„A čo by to malo byť?" vlastne som zvažovala, či sa to opýtať, ale aj napriek všetkému ma až moc lákalo, aby som si z neho trocha uťahovala. Chlapec sa možno trocha uvoľní, lebo ako som cítila, sálala z neho až moc veľká nervozita, ktorá mne nepomáhala ani prinajmenšom.

„Ak z teba raz ten doktor bude, zavolaj ma, aby som ťa prišla pozrieť, keď budeš niekomu merať pulz. Chcela by som počuť ich reakciu, keď ich pritom vyskúšaš z matematiky." síce som sa zasmiala, aby som tu okolo nás zlepšila náladu, aj keď...nemala som na to moc dôvod. Pred pár minútami som mala doslova pocit, že sa tu povraciam, skrátka z ničoho nič, ale napokon jediné, čo som vypľula, bolo len ďalšie menšie množstvo krvi.

„Ty budeš prvá, koho zavolám neboj sa," odvetil napokon a odhrnul mi pár pramienkov vlasov z tváre, ktoré sa mi vyšmykli z gumičky. „Ešte ti aj dovolím, aby si to natočila." Cenila som si, že sa aspoň takto snažil aj on. Obaja sme viac ako dobre vedeli, že to so mnou už bude len a len horšie, ale zas nesmieme tu podliehať panike. Nejako sa dostaneme von. Skôr, či neskôr určite.

„Prečo si sa vôbec dal na medicínu?"

„Aby som pravdu povedal ani neviem. Nikdy som sa o podobné veci nezaujímal, takže neviem čo ma to pochytilo. Asi len zúfalstvo, že chcem robiť niečo iné, než dovtedy. Každý si myslel, že ma má prekuknutého, že nemám čím prekvapiť, tak prosím! Nikdy z rodiny si ani raz nepomyslel, žeby som ja mohol byť lekárom. Navyše chirurgom."

„Mal si ísť za patológa. To by bola zábava," podotkla som s úsmevom a pokúsila sa bez nejakej väčšej bolesti obrátiť z boku na chrbát. Chcela som na neho totiž vidieť, aby som lepšie vedela odhadnúť jeho reakcie, alebo či mi náhodou neklame.

„A čo ty? Študuješ na vysokej?"

„Hej. Herectvo, takže si dávaj bacha, lebo ťa môžem hocikedy klamať." vyplazila som mu jazyk, ale to som si ešte nemyslela, že on sa na mne začne tak bohovsky smiať. Ale nech si poslúži. Ja mu nebudem hovoriť nie, lebo jeho smiech je niečo tak príjemné, až by bol hriech nútiť ho prestať.

„Bude z teba pekná herečka," dodal, keď nejako tú svoju dobrú náladu skrotil. „A načo sa chceš potom zamerať? Divadlo, alebo strieborné plátno?"

„Neviem ešte. Obe sú lákavé, takže by som to najradšej asi aj striedala, ak by bola možnosť." ja sama som nevedela, či som týmto rozhodnutím urobila dobre, ale niekam som ísť chcela. A keď ma to baví, asi to nebolo až také od veci rozhodnutie. Alebo?