Alica:

,,Nádych, fú, výdych. A ešte raz: nádych, fú a výdych, " komentovala vedúca hodín jógy naše úvodné cvičenie.

Všetci sme to po nej poslušne zopakovali.

,,Výborne! Teraz utvorte dvojice, precvičíme si jeden cvik," zavelila.

Každý, okrem mňa, podišiel k niekomu, koho pozná.
Iba ja som ostala stáť na mieste. Nikoho som tu nepoznala. Chodila som tu už síce niečo vyše roka, ale zjavne som nezapôsobila. Neprekvapovalo ma to. Napriek tomu, že som o nadviazanie priateľstva s niekým, kto má rovnakú záľubu ako ja, stála.

Nuž, nezapriem však to, že na ľudí pôsobím ako čudáčka. Nerozumiem, prečo to tak je, vyzerám normálne.
Nie som žiadne emo dievča, celá v čiernom a s mŕtvym výrazom v tvári.
Som úplne normálna.

Dobre, možno som trochu bláznivá, ale to úplne prirodzeným spôsobom. Aj keby som blázon, to človek na prvý pohľad len tak ľahko nezbadá.

Musím sa asi jednoducho zmieriť s faktom, že vyzerám nesympaticky.

Preto sa aj desím vety: Utvorte dvojice, na jóge.
Vždy nejakým zázrakom ostanem sama. Dokonca, aj keď je nás párny počet.
No a vtedy prichádza to najhoršie...

Som v dvojici s vedúcou kurzu, čo znamená, že so mnou vysvetľuje postup cviku a keď mi to nejde, pokarhá ma rovno pred celou skupinou.

Ja potom očerveniem a snažím sa čo najskôr prejsť niekam do úzadia, ale vždy neúspešne.

Ona ma potiahne späť k nej a skúša so mnou daný cvik aj naďalej. Mne to väčšinou nejde.
Som ten typ človeka, ktorý na takéto veci potrebuje viac času a súkromie.

Vedúca si však myslí, že neviem, čo robiť, tak mi to vysvetlí.
No keď ani po treťom vysvetlení nepodám očakávaný výkon, prejde ju trpezlivosť a vyštekne na mňa zopár štipľavých poznámok. Vtedy sa cítim maximálne trápne.

Ani dnešok nebol výnimkou. Rovnaký scenár, totožný záver.

Po hodine, celá vyčerpaná fyzicky aj psychicky, sa prezlečiem do civilu a so športovou taškou na ramene vyjdem do nočných ulíc mesta.

Nočné lampy mi osvetľujú chodník predo mnou. Zhlboka sa nadýchnem čerstvého vzduchu.

Zacítim vôňu pukancov.
Poobzerám sa a na konci ulice zbadám stánok.
Zamierim k nemu a kúpim si stredne veľkú porciu.

Domov to nemám ďaleko, tak si hodím do úst za hrsť pukancov a rýchlou chôdzou odchádzam.

Cvak. Zaznie odomknutie dverí, ktoré otvorím a vstúpim dnu.

Vyzujem si topánky, kľúče zavesím na malý vešiak a pukance zanesiem do kuchyne.

Po piatich minútach sa po ne vrátim a sadnem si do obývačky.
Pustím si niečo v televízií a asi hodinu takto zotrvám.

Pár minút po ôsmej sa zodvihnem a pôjdem sa osprchovať. Vyjdem odtiaľ po pätnástich minútach, potom zaleziem do izby, odkiaľ sa vrátim zabalená v župane, mieriac opäť do kuchyne.

Pustím sa do prípravy večere. Rozhodnem sa pre niečo ľahšie a aj zdravšie. Takto to vlastne robím vždy po jóge, aby som sa necítila previnilo, že som cvičila nadarmo. To, že na ďalší deň dychtivo hltám hamburger a pred chvíľou som zjedla celé balenie pukancov, nerátam.

Po večeri sa zahľadím na hodinky. 21:00.

Cítila som sa už ospalo, tak som sa vybrala do postele.

Chvíľu som iba tak ležala, nie a nie zaspať. Opäť som rozsvietila svetlo a vzala do rúk mobil.

Z prvoplánových desiatich minút strávených na telefóne sa stali dve hodiny, po ktorých som už naozaj unavená zaspala takmer ihneď.

////

Ahojte💚

Chcem sa vám v prvom rade všetkým poďakovať za hlasy a komentáre na minulých častiach 😍😍 Naozaj ste ma veľmi, veľmi, véééľmi potešili💕💚 😁
Tak dúfam, že táto časť bola hodnou odmenou😌

Taktiež by som vám chcela poďakovať (a zároveň sa trochu pochváliť😅), že tento príbeh je #122 v svojej kategórii😍😍 Som naozaj nadšená a veľmi, naozaj veľmi vďačná voči vám😙❤

Takisto je zaradený aj tu:

Ešte raz vám ďakujem💖💖

👋👋